Gorbačov - majster ústupkov

Dobrynin spomína, ako sa Gorbačov po posilnení svojej kontroly nad vojenským vedením ZSSR stával čoraz aktívnejším a sebaistejším tiež v otázkach odzbrojenia. "Povzbudzovaný zahraničným potleskom začal Gorbačov veriť vo svoju výnimočnosť, ak nie mesiášstvo. V znižovaní výzbroje sa však príliš ponáhľal a len málo zvažoval možné dôsledky svojich krokov a uponáhľaných improvizácií. V tom bola jeho hlavná slabosť ako praktického politika. Veľmi často (a nielen v otázkach odzbrojenia) pri rokovaní so svojimi partnermi Gorbačov nemal premyslenú praktickú realizáciu svojich úmyslov a držal sa len vlastných, narýchlo zostavených skíc, bez toho, aby si hlbšie preštudoval podklady, ktoré mu na rokovania pripravovali tímy odborníkov. Keď na zasadaniach politbyra ÚV KSSZ niekto vyjadril hoci len náznak znepokojenia nad možnými dôsledkami jeho inovácií, Gorbačov to šmahom odmietal ako niečo, čo je v rozpore s duchom nového myslenia a prestavby."

Ševardnadze ako prosebník

Autor knihy uvádza príklad: "V roku 1991 bola v Moskve podpísaná s najvyššími predstaviteľmi USA Zmluva o obmedzení a znížení počtu strategických útočných zbraní (SALT). Bol to dôležitý odzbrojovací dokument celosvetového významu, avšak z vojenského hľadiska bola táto zmluva výhodnejšia pre USA... Nezaväzovala totiž obe strany dodržiavať zmluvu o obmedzení systémov namierených proti balistickým raketám, teda Zmluvu o protiraketovej obrane (ABM), o čo sa dlho usilovala sovietska diplomacia. Najskôr mal Gorbačov v úmysle vyhlásiť v súlade s mienkou armádnych kruhov, že ak USA porušia zmluvu ABM, Moskva sa nebude cítiť viazaná povinnosťou dodržať zmluvu SALT. Pod tlakom Američanov a zrejme aj preto, aby uľahčil atmosféru zmluvných procesov, sa však rozhodol nekomplikovať ceremoniál podpisu zmluvy na najvyššej úrovni. Výsledkom je to, že dnes sa vo Washingtone opäť ozývajú aj vo vládnych kruhoch hlasy, žiadajúce aby USA oživili Reaganovu Strategickú obrannú iniciatívu (SDI), teda doktrínu tzv. hviezdnych vojen. A my musíme hľadať kompromisy, avšak za nevýhodných podmienok."

V týchto neuvážených krokoch Gorbačovovi sekundoval aj vtedajší minister zahraničných vecí Eduard Ševardnadze. Dobrynin poznamenáva, že vplyvné americké noviny The New York Times napísali 31. 3. 1991, po tom, ako sa Ševardnadze vzdal funkcie, že americkí vyjednávači v oblasti odzbrojenia boli vo výhode, pretože prakticky každá sporná otázka sa riešila spôsobom, že "Rusi ustúpili o 80 % a Američania len o 20 %." Minister zahraničných vecí USA James Baker po prvej schôdzke so Ševardnadzem dokonca povedal svojim kolegom, že "sovietsky minister vyzeral skoro ako prosebník a Sovieti potrebovali len malý stimul, aby viedli rokovania v podstate podľa západných podmienok". K tomu Dobrynin dodáva: "Gorbačov a Ševardnadze mohli a mali dosiahnuť podstatne vyššiu kompenzáciu pre posilnenie bezpečnosti ZSSR. Nedosiahli ju, pretože neprejavili dostatočnú pevnosť."

Rozhodnutia bez konzultácií

Aké okolnosti alebo sily nútili Gorbačova k takému náhleniu a k neuváženým činom? Dobrynin vysvetľuje, že "od roku 1989 sa Gorbačov snažil vnútorné ťažkosti ZSSR a svoju klesajúcu popularitu neutralizovať skutočnými i fiktívnymi zahraničnopolitickými úspechmi. Rady svojich diplomatov, aby sa neponáhľal, aby sa snažil získavať príslušné výhody v rokovaniach, sa mu prosto nepáčili. Čoraz viac sa uzatváral do seba v riešení medzinárodných otázok. Tým však prudko klesala schopnosť celej sovietskej diplomacie rýchlo sa adaptovať na zmenené medzinárodné podmienky."

Nahralo mu aj to, že nástupom prezidenta Busha (staršieho) sa začala uskutočňovať americko-sovietska diplomacia na najvyššej úrovni osobnejšie a uvoľnenejšie, než za prezidenta Reagana. Dochádzalo tak nielen k častejším osobným kontaktom, ale mnohé dôležité otázky vybavovali dokonca iba telefonicky. A iste to nebola náhoda. Bush ako bývalý riaditeľ CIA zrejme presne identifikoval Gorbačovov charakter a našiel spôsob, ako ho účinne ovplyvňovať. Dobrynin k tomu poznamenal: "Bush, podobne ako Gorbačov, nepociťoval zvláštnu nevyhnutnosť konzultovať členov svojich vlád alebo vysvetľovať verejnosti obsah a smer svojich dôverných dialógov a vzájomných krokov, aj keď tieto akcie v mnohom určovali budúcnosť celého ľudstva." Dokonca Rada národnej bezpečnosti USA 13. 3. 1989 prijala tajný dokument o tom, ako má Bushova vláda viesť ďalšie rokovania s Gorbačovom. Stálo v ňom, že "cieľom americkej politiky musí byť nie poskytnutie pomoci Gorbačovovi, ale taká súčinnosť so ZSSR, aby dochádzalo k jeho posúvaniu v smere, ktorý je pre nás výhodný."

Rozhovory na Malte

A Bushova vláda tak postupovala. "Spoločne s Bonnom dosiahla od Gorbačova veľké ústupky aj v inej kľúčovej oblasti - v zjednotení Nemecka" - napísal Dobrynin a rozviedol, že začiatkom roku 1989 ministerstvo zahraničných vecí ZSSR začalo aktívne rozpracovávať nové myšlienky globálneho a európskeho systému bezpečnosti. V Európe vychádzal ZSSR dlho z toho, že základným faktorom bezpečnosti je vyvážený systém dvoch blokov, avšak koncom 80. rokov už bol nútený uvažovať v alternatívach. Rátalo sa s tým, že tieto systémy majú fungovať v rámci OSN a pokiaľ ide o Európu v rámci Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). To bol základný návrh predložený diplomaciou a Gorbačov ho spočiatku ochotne podporil. Hovoril o svojej "vízii spoločného európskeho domu, o mierovom súžití všetkých európskych národov ako susedov s tým, že USA a Kanada sa môžu nachádzať na tej istej ulici, ak nie priamo v tom istom dome".

Dobrynin zaznamenal: "Washington nemal tú istú mienku, avšak verejne neodporoval, aj keď spoločne so spojencami už zvažoval myšlienku zjednotenia Nemecka. Veľký význam mala prvá veľmi obsažná schôdzka Gorbačova s Bushom na Malte 3. 12. 1989. Sám som sa na nej zúčastnil. Veľa miesta v rokovaní zaujali problémy odzbrojenia. Hlavným bodom agendy však boli v podstate sovietsko-americké vzťahy... Otázka zjednotenia Nemecka nefigurovala vo vopred pripravenom programe. Berlínsky múr však padol už mesiac pred týmto stretnutím a myšlienka zjednoteného Nemecka začala na Západe dostávať nový impulz. Bush začal naraz opatrne sondovať postoj Gorbačova k tejto myšlienke. Ten reagoval tak, že naša európska politika je založená na vernosti celoeurópskemu procesu a na postupnom budovaní európskeho domu, v ktorom budú zohľadnené záujmy bezpečnosti všetkých krajín. Neupresnil však, ako to má byť dosiahnuté, aj keď mal so sebou podklady našich európskych a nemeckých expertov na túto tému. V nich jasne stálo, že zjednotenie Nemecka má byť finálnym plodom postupnej transformácie politickej klímy v Európe, keď oba bloky - NATO i Varšavská zmluva - budú rozpustené, alebo sa spoja na základe vzájomného súhlasu."

Koniec Brežnevovej doktríny

"O otázke Nemecka sa na Malte nerokovalo podrobne, avšak pre Busha aj pre Západ bolo dôležité v zásade to, že Gorbačov neodmietol rozhovor o zjednotení Nemecka, neoznačil ho (ako mal napísané v podkladoch pre rokovanie) za predčasný krok, čoho sa najviac báli Washington i Bonn," tvrdí Dobrynin a pokračuje: "Nemenej dôležité vo svojich dôsledkoch pre vývoj vo východnej Európe bolo to, že Gorbačov pri rokovaniach o situácii v krajinách tejto oblasti potvrdil, že Brežnevova doktrína je mŕtva. Prezident USA prijal toto dôležité vyhlásenie ako faktické uistenie Gorbačova, že ZSSR nebude zasahovať do udalostí, ktoré prebiehali vo východnej Európe, čo, samozrejme, aktivizovalo postup Washingtonu k rozbitiu socialistického bloku. USA pritom nemuseli na seba vziať žiadne konkrétne záväzky na vytvorenie vyváženého systému bezpečnosti v rámci celej Európy. A možno už v tom čase v kabinetoch MZV západných štátov vznikala myšlienka posunutia NATO na východ, ktorú už dnes aktívne presadzujú."

Po tomto stanovisku Gorbačova americký prezident zvlášť zaktivizoval úsilie v nemeckej otázke. Dobrynin k tomu poznamenáva: "Týždeň po stretnutí na Malte zaslal Bush osobné posolstvo Gorbačovovi, v ktorom už priamo stavia otázku zjednotenia Nemecka. Napísal, že tento proces by mal prebiehať v súlade so zásadou sebaurčenia, bez vnucovania akýchkoľvek bočných rozhodnutí Nemcom s tým, že všetko bude súčasťou rastúcej integrácie európskeho spoločenstva, ktorá bude mať postupný a mierový ráz a bude sa uskutočňovať v rámci evolučného procesu."

Rýchle zmeny v bloku

Dobrynin pripája, že sa "obe strany zhodli na tom, že zjednotenie Nemecka musí byť súčasťou procesu smerujúceho k vytvoreniu novej formy európskej bezpečnosti a stability, ktoré boli v priebehu 40 rokov zaručené vyváženou, avšak tvrdou štruktúrou dvoch proti sebe stojacich blokov. Tento postoj evolučných zmien smerom k novému celoeurópskemu systému podporilo politbyro ÚV KSSZ… Kľúčovou odlišnosťou názorov so Západom zostala otázka vojensko-politickej štruktúry zjednotenia Nemecka. Onedlho nato však začalo dochádzať k nepochopiteľným metamorfózam v postojoch samotného Gorbačova, ktorý si prakticky prisvojil všetko vyjednávanie o Nemecku. Pod tlakom USA a NSR začal Gorbačov váhať. Spočiatku, napríklad v priebehu schôdzky s Bushom vo Washingtone v máji 1990, sa snažil síce manévrovať s myšlienkami neutralizácie zjednoteného Nemecka tak, že sa buď stane členom aj NATO aj Varšavskej zmluvy, a to na obdobie, ktoré bude nevyhnutné na zjednotenie oboch blokov. Avšak tieto jeho finty a váhanie netrvali dlho. Úmerne tomu, ako sa zvyšoval nátlak západných mocností a reformy v ZSSR sa spomaľovali, Gorbačov opúšťal pozície a začal sa spoliehať na spoluprácu so Západom ako na svoj triumf."

Ako keby ho paralyzovala vlna zmien, ktorá sa prevalila po štátoch Varšavskej zmluvy. "Situáciu v jednotlivých krajinách prerokúvali v politbyre od prípadu k prípadu, avšak malo to už chaotický ráz. Na týchto zasadnutiach Gorbačov s hnevom obviňoval vedúcich predstaviteľov krajín východnej Európy z neochoty k reformám a z neschopnosti prispôsobiť sa novému mysleniu. Raz za čas si pod vplyvom okamihu zaletel k týmto predstaviteľom a poučoval ich, no to len urýchľovalo dezintegráciu tamojších režimov, najmä v NDR" - spomína Dobrynin.

Zjednotenie bez výhrad

"Ešte vo Washingtone v máji 1990, po zložitej diskusii s Bushom, súhlasil zrazu Gorbačov s tým, že Nemecko má samé rozhodovať o otázke vstupu do NATO, čo však nebolo to isté, ako súhlasiť so vstupom zjednoteného Nemecka do NATO. Ako napísal štátny tajomník Baker, také vyhlásenie Gorbačova vyvolalo šok u ostatných členov sovietskej delegácie. Veď už sa nehovorilo o zjednotení dvoch častí Nemecka, ale o pripojení NDR k NSR v rámci NATO."

Prudký vývoj udalostí potom už nedal na seba dlho čakať. Dobrynin ho zaznamenal takto: "Na nemalé prekvapenie Západu a tiež väčšiny našich diplomatov v priebehu bleskového rokovania s Kohlom v júli 1990 v jednom z kúpeľných stredísk Kaukazu, Gorbačov fakticky stiahol všetky dôležité výhrady a námietky, vzťahujúce sa k zjednoteniu Nemecka. Za to dostal určitú peňažnú kompenzáciu, aby sa v ZSSR mohli postaviť ubytovne pre sťahujúce sa sovietske vojská, ako aj prísľub niektorých obmedzení týkajúcich sa činnosti NATO na území bývalej NDR, ktoré však boli po zjednotení Nemecka potichu zrušené. Najdôležitejšia otázka - bezpečnosť ZSSR v rámci nového systému bezpečnosti v Európe - sa však nestala predmetom vážnejšieho rokovania, nehovoriac o záväzných uzneseniach. V podstate tak došlo k odovzdaniu západných pozícií bezpečnosti našej krajiny bez akýchkoľvek strategických kompenzácií."

Šokovaný Kohl oslavoval

Dobrynin to dopĺňa výrokom jedného z Bushových asistentov, ktorý mu povedal, že "Kohl, ako sa sám priznal, bol šokovaný takým náhlym súhlasom Gorbačova. Kancelár, ako aj celý Západ, sa skôr pripravovali na dlhé a ťažké rokovania s Gorbačovom a s takou prípravou tiež prišli na stretnutie s ním. Na spiatočnej ceste domov Kohl a jeho sprievod na palube lietadla radostne oslavovali túto historickú udalosť, ku ktorej došlo oproti očakávaniu tak skoro. Washington tiež neskrýval svoje uspokojenie, pretože otázka zjednotenia Nemecka pod taktovkou Západu, to bola udalosť výnimočnej dôležitosti tiež pre USA a celé NATO. Washington, tak ako Bonn, bol pripravený na to, že Západ bude musieť za to najskôr zaplatiť nemalú politickú a ekonomickú cenu... Povedali mi o tom Baker, Kissinger a mnohí iní v USA... A tak namiesto toho, aby podporoval postupný evolučný proces, potreboval Gorbačov len pol roka na to, aby vzdal všetky dôležité pozície" - napísal Dobrynin.

Tak sa stalo, že výsledky Druhej svetovej vojny, ktoré ľudstvo, a najmä národy ZSSR, zaplatili desiatkami miliónov obetí a ktoré potvrdili po ťažkých rokovaniach predstavitelia "veľkej trojky" (Roosevelt, Stalin, Churchill) na Jalte v roku 1945, Gorbačov tak nezodpovedne a nepochopiteľne premárnil v rokovaniach s Bushom na Malte v roku 1989 a vzápätí na to dokonal s Kohlom v roku 1990 na Kaukaze.

Dezintegrácia strany

Dobrynin sa ďalej zamýšľa nad skutočnými motívmi postupu Gorbačova v takých životne dôležitých zahraničnopolitických otázkach: "Stalo sa to, že v kritických okamihoch finálnej etapy studenej vojny Gorbačov nemal dobre premyslenú, vyváženú a pevnú zahraničnú politiku. Fakticky opúšťal s nepochopiteľným náhlením dôležité geopolitické a vojenské pozície, ktoré naša krajina veľmi potrebovala. Nie preto, aby pokračovala v studenej vojne, ale práve preto, aby ju ukončila, avšak dôstojným a pre všetkých prijateľným spôsobom, na základe celkovej strategickej rovnováhy a stability, ktoré tu boli na začiatku procesu zažehnávania studenej vojny. Taký postup mohol vytvoriť pevnú základňu pre jej definitívne ukončenie prostredníctvom vzájomne odsúhlasenej evolučnej transformácie medzinárodných vzťahov na inú - nekonfrontačnú základňu."

"Fakticky rozhodujúcou ranou politickej moci Gorbačova," píše Dobrynin, "bola dezintegrácia KSSZ, ku ktorej došlo jeho priamym pričinením a hlavne jeho neschopnosťou vytvoriť novú pevnú štátnu štruktúru alebo nové stabilné inštitúcie moci. Popri všetkých nedostatkoch bola strana stabilným pilierom riadenia krajiny. Ako jej generálny tajomník mal Gorbačov v rukách všetku moc. Preto tiež v roku 1989 zdôrazňoval vedúcu úlohu strany… Neskôr sa však jeho vzťah k strane začal meniť. Po tom, ako otvoril Pandorinu skrinku s glasnosťou a demokraciou, rástla v strane kritika voči jeho osobe. Politbyro už nebolo jednotné vo vzťahu k jeho reformám a Gorbačov nemohol zabudnúť na históriu zvrhnutia Chruščova. Z obavy pred stratou kontroly nad stranou, a tým aj nad najvyššou mocou v krajine, sa Gorbačov koncom roku 1988 zameral na vytvorenie parlamentného systému na čele so silným prezidentom. V tom prípade ho strana už nemohla zbaviť tejto funkcie, pretože prezidenta by volil ľud. Po augustovom puči v roku 1991 však Gorbačov zostal bez prívržencov a podporovateľov. Sám priviedol na svet sily, ktoré už nebol schopný kontrolovať. 24. augusta 1991 sa vzdal funkcie generálneho tajomníka a odporučil ÚV KSSZ, aby sa sám rozpustil. V tom čase vyčerpal už všetky svoje možnosti."

Pred pokusom o puč

V tejto súvislosti nie je nezaujímavé konštatovanie, s ktorým prichádza Dobrynin: "20. júna 1991 americký veľvyslanec v Moskve J. Matlock zaslal do Washingtonu telegram najvyššej naliehavosti o tom, že ho práve navštívil starosta Moskvy Popov a napísal na papier (nechcel hovoriť nahlas z obavy pred odpočúvaním), že v hlavnom meste sa pripravuje puč proti Gorbačovovi (povedal aj mená pučistov - Pavlov, Krjučkov, Jazov, Lukjanov) a že situácia je vážna. Popov žiadal, aby o tom urýchlene informovali Jeľcina, ktorý bol v tom čase na návšteve v USA. Prezident Bush dal obratom pokyn Matlockovi, aby sa osobne zišiel s Gorbačovom a povedal mu túto dôležitú informáciu bez toho, aby oznámil mená pučistov. Avšak Gorbačov, ako potom veľvyslanec telegrafoval do Bieleho domu, prijal túto informáciu celkom pokojne. Bol presvedčený, že ho nikto nemôže zvrhnúť. V tom čase Bush informoval o Popovovom oznámení aj Jeľcina... Skutočnosť, že starosta hlavného mesta hovorí takúto správu americkému veľvyslancovi, a nie sovietskemu prezidentovi, je príznačná v tom, že charakterizuje nálady a úvahy, ktoré vládli v tých časoch v Moskve."

Dobrynin tiež poznamenáva, že J. Matlock, ktorý v Moskve zažil posledné roky existencie ZSSR, sa snaží vo svojich spomienkach brániť Gorbačova pred kritikmi, avšak (ako dodáva Dobrynin) "starostlivo zamlčuje skutočnosť, že činnosť Gorbačova, bez ohľadu na to, či si to uvedomoval alebo nie, napomohla rozštiepeniu sovietskej spoločnosti a rozpadu veľmoci, ktorou bol ZSSR. V tom čase sa americká diplomacia i samotný veľvyslanec Matlock snažili maximálne využiť bezprecedentné možnosti, ktoré sa im naskytli v dôsledku aktivity tohto sovietskeho vedúceho činiteľa. A postupovali tak nie kvôli Gorbačovovým všeľudským hodnotám, ale predovšetkým v národnom záujme USA, aby rozdrvili svojho najväčšieho súpera. Veď z novej geopolitickej reality po rozpade ZSSR vyťažili predovšetkým práve USA." "História ešte len vynesie svoj konečný verdikt o úlohe Gorbačova v súvislosti s tragickým osudom našej krajiny" - uzatvára túto kapitolu svojich spomienok Anatolij Dobrynin.