Naši milionári prehajdákajú nakradnuté

Egon Bondy, český filozof a spisovateľ

Z titulnej strany úplne prvého čísla týždenníka SLOVO, ktoré vyšlo s dátumom 24. februára 1999, hľadí na čitateľa tvár bradatého muža, večného revolucionára, predstaviteľa niekdajšieho pražského undergroundu, českého filozofa a literáta, ktorý pred desiatimi rokmi našiel svoj nový domov v srdci Bratislavy. Prvý hosť, ktorý poskytol exkluzívny rozhovor našej redakcii, po vyše dvoch rokoch prijal pozvanie i do Klubu nového SLOVA. Nedočkavých kladačov otázok upozornil iba na jedno - zásadne sa nezaoberá priamymi politickými záležitosťami. Nazdáva sa totiž, že počas celého 20. storočia aj teraz sa do značnej miery rozhoduje o nás bez nás. A to, čo sa robí zo dňa na deň v parlamentoch, ho nezaujíma, lebo si chráni nervy. Ďalej pokračoval:

Sú vážnejšie otázky - globalizácia. Nie náhodou sa jej prudký a otvorený nástup začal až po tom, čo sa podarilo rozložiť sovietsky blok. Išlo o nevyhnutnú podmienku na spustenie globalizačného procesu. Dnes nie je tajomstvom, že zrútenie ZSSR sa pripravovalo rukou spoločnou a nerozdielnou od roku 1962 - KGB a CIA. Prečo? Lebo v Sovietskom zväze už od roku 1936 začala vznikať najskôr privilegovaná skupina, potom vrstva, ktorá sa za Brežneva od 70. rokov premieňala na tieňovú triedu. Tá ašpirovala na to, aby sa stala vládnucou. Títo ľudia nepatrili priamo do straníckeho aparátu, no mali v rukách ekonomické riadenie štátu a celý ho doslova a do písmena rozkradli. Všetko vyviezlo von. Začiatky týchto porúch siahajú do 30. rokov, keď sa táto skupina emancipovala. Okolo roku 1936 sa zdalo veľmi oportúnne, aby ktosi odborným, manažérskym spôsobom vzal do rúk vtedajšiu sovietsku ekonomiku, ktorá nemala riadne vedenie. Z toho vyrástla skupina, ktorej od začiatku Stalin poskytoval privilégiá po stránke sociálnej aj materiálnej. Začala si osobovať čoraz väčšie nároky a v príhodnej situácii i rozkrádať vlastníctvo krajiny. Vrecká si napchala nakradnutým majetkom v situácii, keď ľud žil v sedemdesiatych rokoch v nedostatku. S týmito peniazmi však nemohla v sovietskej legislatíve podnikať ani narábať. Potrebovala sa s nimi dostať na svetový trh, aby mohla investovať a svoj majetok kapitalizovať. Naplánovala si to prinajmenšom od začiatku osemdesiatych rokov.

Kto túto skupinu, podľa vás, tak aktivizoval?

- Na tento krok sa čakalo v zahraničí. Prisľúbili ľuďom, že sa dostanú na svetový trh. Stalo sa. Keďže však nevedeli hospodáriť, neinvestovali do priemyslu, ale do nehnuteľností. Veľké čiastky prehajdákali v kasínach - podľa zvyku bývalých ruských milionárov - takže o peniaze zasa prišli. Na Západe veľmi dobre vedeli, prečo im to umožňujú, vedeli, že ich o majetok čoskoro pripravia. Ako aj našich milionárov - tých tiež pripravia čo najskôr o peniaze. Prečítajte si knihu Jana Kellera, pôvodne hlbinného ekológa, teraz sociológa, ktorý sa štúdiom materiálov dostáva čoraz viac na ľavé pozície. Tieto javy rozoberá len zo stránky sociológie stredných vrstiev na Západe. To čítanie je otrasné. Nie pre nás - ale pre milionárov. Za cenu, aby sa kapitál - presnejšie to, čo ešte nebolo kapitálom, bolo to len nakradnuté - mohol dostať na svetový trh a kapitalizovať sa, predali vlastnú štátnosť. Až vtedy bolo možné, aby globalizácia nastúpila vo svetovom meradle. Keby totiž svoj program vyhlásila už v časoch, keď ešte existoval ZSSR a sovietska sústava, naozaj by sa každý proti tomu vzpriečil. Ale v situácii, keď všade panovala absolútna dezorientácia, mohli s tým bez obáv vystúpiť. Zo začiatku to robili potajomky, až niekedy v rokoch 1994-95 prenikli spod dverí informácie o tom, čo plánujú. Tak im to tí na Západe odobrili. Na prvom mieste je obmedzenie štátnej suverenity všetkých vlád na svete, čomu sa už prispôsobila aj americká legislatíva - odvolala viaceré zákony na ochranu životného prostredia, ochranu kontroly potravín atď. Tým skôr sa to udialo v krajinách, ktoré sú bezmocné. Aby bolo absolútne jasné, kto má v rukách korbáč, ukázali vo dvoch vojnách v Perzskom zálive a potom v Juhoslávii, čo dokážu urobiť, ak ich ktosi nechce poslúchať.

Ale vtedy sa mnohí právom zľakli…

- Áno, no tí, ktorí sa nezľakli, musia uvažovať o tom, čo by sa dalo robiť. Problém spočíva v tom, že globalizátori sa chcú dohodnúť s regiónmi sveta, ktoré nie sú pre nich ľahko prístupné. Nejde len o málo vyvinuté oblasti, ako je Afrika či India, ale o ekonomicky napredujúce krajiny. V prípade Afriky už pred dvoma rokmi oficiálne vyhlásili, že akákoľvek humanitárna pomoc vrátane liekov a lekárskej pomoci je ekonomický zločin. Stalo sa tak na medzinárodnej konferencii Svetovej zdravotníckej organizácie, vyhlásila to americká delegátka. Tento postulát sa začal aplikovať aj na bývalý východný blok. Humanitárna pomoc smerom k nim sa dnes už tiež chápe ako ekonomický zločin, lebo sa to neoplatí. Niektoré štáty už urobili voči požiadavkám globalizátorského zoskupenia ústretové kroky. V Austrálii vyhlásili jedno z desiatich území za svetovú prírodnú pamiatku, ktorého súčasťou bol národný park Kakadu. Našli tam však dajakú surovinu, začali ju dolovať a vláda odvolala zákon prijatý pred 20 rokmi.

Čo znamenajú tieto najnovšie trendy z historického hľadiska?

- To, že kapitalizmus dokázal naozaj čudo. Karol Marx hovoril, že kapitalizmus je schopný robiť čudá, lebo je neobyčajne revolučný. Dokonca prežil sám seba. To, čo tu máme dnes, je vláda úzkej finančnej oligarchie, ktorá už nemá charakter triedy. Trieda je charakterizovaná ako spoločenský subjekt vlastníkov výrobných prostriedkov, ktorí s nimi nejakým spôsobom ekonomicky a produktívne hospodária. V klasickom liberálnom kapitalizme sa to deje podľa princípov voľného trhu, dopytu, ponuky a konkurencie. Historici zrátali, že vlastníci výrobných prostriedkov tvoria v dejinách ľudstva priemerne dve percentá celkovej populácie. Ak dôjde k zníženiu počtu príslušníkov vládnucej triedy o desatinu percenta, prejavuje sa to ako porucha spoločnosti. Keď tento počet klesne približne na jedno percento, dochádza k ekonomickému, sociálnemu a celkovému kolapsu. Podľa odborníkov sa to stalo len raz v dejinách - v posledných dvoch stáročiach Rímskej ríše. Onedlho sa rozpadla. V báječnej americkej sociologickej práci, kde som tieto údaje asi pred desiatimi rokmi čítal, to bolo veľmi pekne vysvetlené. Pod čiarou som našiel malú poznámku, že sa to stalo ešte raz v dejinách, keď podiel vládnucej triedy klesol na pol percenta. A to je teraz.

Koľko globalizátorov žije vlastne na svete?

- Podľa amerických novinárov 40 tisíc, pričom ostatných je 6,5 miliardy. Tu už nejde o poruchu triedneho rozloženia spoločnosti, ktorá prestáva byť triednou. Ide o vládu finančnej oligarchie, aj keď málo početnú, lebo aj so všetkými rodinnými príslušníkmi do piateho kolena nemá viac ako milión reprezentantov, nemá štát, nemá armádu, ani výkonné orgány, ktoré normálna spoločnosť potrebuje. Oligarchia si ich obstaráva tak, že si najíma námedzných žoldnierov - policajtov, vojská NATO… Ako môžu za týchto okolností vládnuť? Tento typ vlády nad spoločnosťou je typom mafie, a nie normálneho regulárneho štátu či vládnucej triedy. Mafia dnes nenarába iba s pištoľami, no najmä s korupčnými peniazmi. Môže si kúpiť všetko a podplatiť všetkých. Alebo sa ich zbaviť.

A to má byť v súčasnosti normálny stav?

- Isteže nie. Každé zriadenie musí spočívať na ekonomickej základni. Oligarchovia o nej nemajú predstavu. Ciele majú jasné, ale ako ich realizovať, to nevedia. V 60. rokoch som sa v odbornej tlači dočítal, že najväčší objem investícií ide z Nemecka do Japonska a z Japonska do Nemecka, z Ameriky do Veľkej Británie a naopak. V tom čase išlo do tretieho sveta zo desať percent investícií. Ako ekonomický laik som sa čudoval, ako to môže fungovať. Až teraz, keď podrobne pracujem na Marxovi, pretože chcem z neho vybrať čisto filozofické úvahy, som sa vo vedľajšej poznámke dočítal, že ak kapitál dosiahne pôvodcu svojho cieľa, prevedie svoj ekonomický základ do fixného kapitálu, a tak sa uskutoční jeho prirodzený dialektický cieľ. Kolobeh kapitálu teda znie: fixný kapitál - obežný kapitál. Viac nepotrebuje, a aj tak prináša zisk. Marx si nevedel predstaviť plnoautomatizovanú spoločnosť. Tá, samozrejme, potrebuje údržbárov, špičkových odborníkov, vedcov atď. Z nich by mohla byť stredná trieda, hoci veľmi málopočetná, no globalizátori sú jej schopní zaručiť nielen taký istý príjem, ako majú vlastníci, ale ju dokonca pustiť aj ku spolupodieľnictvu. Potom potrebujú takých, čo im budú sadiť kvety v záhrade, zbierať golfové loptičky - ale ani ich nesmie byť veľa.

Ktoré vrstvy mali najvýraznejší charakter triedy?

- Marx sa nikdy nenazdával, že by stredné vrstvy boli triedou, lebo nemajú triedne vedomie. Na to, aby trieda bola triedou, treba subjektívne vedomie o tom, že som príslušník triedneho subjektu. Komunistický manifest sa začína slovami: "Dejiny ľudstva sú dejinami triednych bojov." Marx to o 15 rokov neskôr sám vyvracia, lebo tvrdil, že triedy a triedny boj existujú iba za kapitalizmu. Predtým boli len vykorisťovatelia a vykorisťovaní. Neboli to však triedy a teda nemohol byť medzi nimi ani triedny boj. Marxova nočná mora mladých rokov bola, že ak sa zavčasu nezabrzdí prirodzený vývoj kapitalizmu, dôjde k nástupu moci finančnej oligarchie, pre ktorú on ešte koncom 40. rokov nemal terminus technicus. Písal o štátnom kapitalizme. My však vieme, že to nie je ani štátny, ani kapitalizmus, ale že ide o mafiánsku finančnú oligarchiu, voči ktorej je každý bezbranný. Mnohí sa čudovali, prečo Marx, ktorý ako vedecký typ mal sedieť za knihami a bádať, takmer 20 rokov stratil organizačnou a administratívnou robotou, keď v časoch Prvej internacionály lepil obálky a známky. Prečo stále zdôrazňoval, že je nevyhnutné napnúť všetky sily, aby sa vybudovala proletárska strana, ktorá urobí revolúciu? Dobre si uvedomoval, že keď sa zmešká historický okamih, vykorisťovanie ostane ďalej napriek tomu, že kapitalizmus prerastie do niečoho úplne nového. Veľmi podrobne písal o tom, ako bude štátny kapitalizmu schopný simulovať pre zvyšok ľudstva blahobyt, že sa ľudia budú nazdávať, že všetko majú. Už na začiatku 50. rokov Raymond Aron tvrdil: "My vo Francúzsku nemôžeme nič hovoriť. Všetci naši robotníci sa majú lepšie, ako si Marx predstavoval, že sa budú mať v socializme. My máme socializmus hotový." A to Aron nebol pravičiar. Pritom konštatoval, že proletariát zmizol ako trieda. To je, nepochybne, pravda, a to nielen vo Francúzsku, ale na celom svete.

Aj v tých najbiednejších krajinách?

- Áno. Dnes už ani v Bangladéši nejestvuje proletariát, ale zbedačení ľudia žijúci horšie ako najvyhladovanejšie psíky. Jeden Bangladéšan (smiech v sále, lebo medzi účastníkmi sedel mládenec z Bangladéša) zarobí za mesiac dolár. Američan - niekoľko tisíc. Kto bude investovať do Bangladéšana hoci len na výrobu aspirínu, keď na ňom nič nezarobí? Radšej investuje do Američana, ktorý zožerie - a keby zožral, ja mu to prajem - ale rozplytvá toho toľko, že keby každý na svete prehajdákal toľko ako on, o dvadsať rokov by táto planéta vyzerala ako Mars. No oni investujú do Američana, pretože z neho majú stokrát väčší zisk ako z Bangladéšana, ktorý nemá ani na aspirín. Z tejto prirodzenej logiky vyplýva, že aj humanitárna pomoc Bangladéšanovi je ekonomický zločin, lebo načo mu predlžovať život? Zasa bude žrať, a to je predsa ekonomický zločin! Žrať má Američan, a oveľa viac ako doposiaľ.

Môže táto poruchová situácia dlhšie vydržať?

- Nemôže, keď dnes podľa oficiálnej štatistiky OSN zo 6,5 miliárd ľudí žije 1,5 miliardy na pokraji akútnej smrti hladom. Zvyšok živorí takým spôsobom, že naši predkovia pred tisíckami rokov nemali ani tušenia, že možno tak biedne žiť. Pokiaľ do Bangladéša neprišli kolonizátori, vyrábali sa tam bavlnené tkaniny, exportovali sa do sveta. V delte žilo vyše 35 miliónov obyvateľov. Keď prišli Angličania, prvé, čo urobili, zakázali výrobu a vývoz látok. O niekoľko rokov sa polia beleli kosťami hladom zomretých ľudí, lebo tí, čo pracovali v manufaktúrach, sa nemohli presťahovať na preľudnený vidiek. Kam vkročila biela tvár, rozrušila prirodzené ekonomiky, ktoré po stáročia existovali. Žiadna demografická explózia, žiadna podvýživa, všade sa žilo normálne, autoregulatívnym spôsobom. Keď však vkročíte do autoregulatívneho systému, nech je akýkoľvek, pokazí sa. Prirodzenou reakciou je v takom prípade rast populácie, reflex, ktorý má každý ohrozený živočíšny druh. Marx tvrdil, že demografickým zákonom kapitalizmu je výroba prebytočných ľudí, aby si buržoázia mohla udržiavať záložnú armádu nezamestnaných a držať mzdy čo najnižšie. Tak to bolo vo vyspelých krajinách, keď bol kolonializmus ešte v plienkach. Teraz je nezamestnanosť svetovou pohromou číslo jeden, a tým dôrazne argumentujú práve globalizátori: Počet ľudí je priveľký. Musíme ho podstatne znížiť! Planéta je pred kolapsom, neuživí toľko krkov. To vôbec nie je pravda. Za rok 1999 zostalo v skladoch vyše 330 miliónov ton obilnín, čo by stačilo na obživu 1,5 miliardy trpiacich hladom.

Naozaj by planéta, nech už je akokoľvek zdevastovaná, bola schopná pri racionálnom spôsobe hospodárenia obživiť terajší, či dokonca aj vyšší počet ľudí?

- Ide len o finančnú politiku, ktorej najvyšším hodnotovým a morálnym kritériom je zisk. A to nie je žiadna prirodzená biologická kategória, ale historicky vzniknutý šialený ošiaľ kapitalistických podnikateľov. A toto nám dnes predkladajú ako najvyššie kritérium pre celý ľudský rod. Predstavujú si, že do konca tohto storočia naozaj zmanipulujú ľudstvo tak, že nás zostane toľko, koľko by im to vyhovovalo, teda asi desatina súčasného počtu. Afriku akoby obohnali ostatným drôtom, nech to tam vymrie. Dovážajú tam namiesto humanitárnej pomoci zbrane. Lebo čím viac sa budú sami vykynožovať, tým lepšie. Neostane to na nás. To isté chcú urobiť všade. Venujú tomu všetky prostriedky. Počnúc tým, že už dali do obehu informáciu, že majú v trezoroch Pentagónu správu o umelých vírusoch s genetickou schopnosťou rozlišovať medzi Fínom a Švédom. Takže keď jeden vírus pustia do Fínska, tak vyhynú len Fíni, a Švédi ostanú na žive. A naopak. Tak to majú vraj pripravené na všetkých. Oni sa to vôbec nebudú brániť použiť, lebo im ide o to, aby mali spoločnosť, ktorá funguje pre nich, v ich prospech. Pokiaľ ide o ostatných, to im je úplne ľahostajné. Nehovorím o tom z hľadiska morálneho, nie som moralista, ani taký humorista, čo sedí niekde v Lánoch. Dobrý to človek. Toto ja nie som. Ale takýto zásah do prirodzených princípov ľudstva, do pohybu živých organizmov sa nikdy neoplatil. Ľudstvo je na počiatku tisícročia, cez ktoré by mohlo fyziologicky zahynúť, keď sa ho zmocnia mafiáni. Pokiaľ má nejakú šancu v rámci univerza z hľadiska ontologického niečo urobiť, vytvoriť čosi, čo má trvalú hodnotu, tak musí ostať nažive. Musí mať na to podmienky. Ak sa ľudstvu táto možnosť vezme, pôjde o zločin proti celému vesmíru. My dnes plačeme, že sme skántrili už celý rad živočíšnych druhov. Svätá pravda. A teraz kántrime sami seba. Globalizátori majú bohuľúby plán, no nevedia, ako na to. Veľa vecí im predsa ešte prekáža, aby ho mohli realizovať. Sú v tej istej časovej tiesni ako my, lebo my taktiež nemáme plán, časovú stratégiu a momentálne ani vodcovskú ideu.

Myslíte si, že najmladšia generácia začne o tom uvažovať?

- Vďakabohu už uvažuje. Niektorí dvadsiatnici si uvedomujú, že takto to ďalej nejde. Sami však chápu, že ani presne nevedia, kde žijú, lebo nevedia, čo bolo včera. Nuž, ako by mohli potom vedieť, čo bude zajtra? No cítia, že treba niečo robiť. Tento jav je na celom svete. Pravdepodobne najviac potenciálu by bolo v Latinskej Amerike, kde by bolo potrebné chodiť v prvom rade na Kubu, lebo tam je veľa skúseností získaných v najťažších podmienkach. Tieto skúsenosti by sme mali dobre preštudovať. A nie to ako hovädá stále ignorovať. Inak nás za súčasných okolností globalizátori skántria. Do tisícky rokov, možno už skôr. My nevieme, ako sa brániť. Len vieme, že by sme sa mali. Keby sme dokázali dať sa dokopy a pripravovať koncepčne program, podľa ktorého môžem postupovať v 21. storočí, lebo programy, ktoré platili v 19. a 20. storočí, už neplatia. Keby sme na základe toho, čo zistíme, mohli vytvoriť aspoň určitý koncept stratégie, ako sa brániť, to by nám pomohlo.

My, na Slovensku?

- My musíme v prvom rade nadväzovať medzinárodné kontakty, čo sa dnes nedá medzi jednotlivými politickými organizáciami, pretože všetci, čo sedia v parlamente, podľahli tomu, čomu hovoril Marx a Lenin veľmi výstižne - parlamentnému kreténizmu. Ten kontakt sa musí nadväzovať najskôr individuálne alebo s malými skupinami, ktoré sa nepodieľajú na parlamentných idiotinách. Musíme to robiť naozaj uvedomelo, pokiaľ možno vedecky, sústredene a najmä hovoriť o problémoch od večera do rána s každým, koho stretneme. Ľudia sú už pripravení, aby to počúvali a aby tomu porozumeli, lebo každému tečie do topánok. A keby len do topánok, každý už je po kolená v bahne! Našou povinnosťou je nenechávať si to pre seba. Hovoriť s kýmkoľvek, v električkách, kdekoľvek na koho naďabíme. Lebo keď si to necháme len pre seba, budeme hútať do smrti a nevymyslíme a neurobíme nič.

Prečo si myslíte, že práve Latinská Amerika by mala byť tou nádejou pre svet?

- Prišiel som na to nielen preto, že sú tam dvestoročné revolučné tradície, ale najmä preto, že v posledných rokoch - na to som bol kedysi básnikom, že som čítal všetko a poznal som latinskoamerickú literatúru - nielen dozreli, no celý tento obrovský subkontinent nadobudol pevné vedomie svojej kultúrnej identity a integrity. Takže dnes tam všetci, najmä intelektuáli, stoja úplne ako samostatná moc vo svete a sú pripravení zohrať v ňom dôležitú úlohu. Tým, že pri rozdrobenosti do toľkých štátikov dokázali nájsť svoju pevnú kultúrnu a ideovú identitu, urobili pre ľudstvo veľa. Keby sa niečo podobné podarilo v Afrike, jáj, kde by sme boli! Ale Američania tam živia tribalizmus, nech už to stojí koľko chce, pretože je pre nich výhodný. Rovnako to vyzerá s moslimským fundamentalizmom. Kto ho platí? Nielen naftoví šejkovia, ale priamo CIA. Takže, keď sa Latinská Amerika dokázala takto pozviechať, postaviť na vlastné nohy, vyrástla nádej.

Marx ukázal iba nespravodlivosť kapitalizmu, ale donekonečna sa mu dá vyčítať - čo robili nepriamo aj ruskí boľševici - že nezodpovedal otázku, čo robiť. Marx nič iné neukázal, len to, že kapitalizmus je zlý. Možno je lepšia utópia a rozmýšľať nad utopickým riešením, ako iba nad tým, že kapitalizmus je zlý. Lenin hádam nesprávne, ale predsa len ukázal, ako zvrhnúť kapitalizmus.

- Marx ukázal to, k čomu kapitalizmus vedie a k čomu by viedol, ak by sme mu dali zelenú. Lenin urobil vec, ktorá je dnes maximálne aktuálna. Ja, žiaľ, už vo svojom veku nestihnem urobiť Marxa aj Lenina, niekto by si to mal vziať na seba. Lenina tiež treba preštudovať riadok po riadku, lebo čo urobil? Súvisí to s tým, kde je začiatok chyby - pri založení Druhej internacionály, ktorú Marx štyrikrát neprivítal. Vzdával sa toho, aby podával nejaké recepty ako urobiť socialistickú spoločnosť, ba dokonca ani o revolúcii veľa nehovoril, len čisto teoreticky. Tvrdil: Ja na to nie som expert. A potom, ešte nedozrela doba. Prečo zbezohľadnili to, čo hovorila už Róza Luxemburgová, mladý Karl Liebknecht a bolo ich viac.

S čím novým prišiel V. I. Lenin? Má niečo z toho pre nás ešte význam?

- Lenin, ktorý videl na začiatku 20. storočia absolútnu impotenciu Druhej internacionály, prišiel s koncepciou strany nového typu. Pretože nechcel rúcať a štiepiť Internacionálu, usiloval sa to vziať bokom. Druhá internacionála mu odpovedala, že to je ruská, špecifická záležitosť a netýka sa druhých krajín. Rusko má svoje problémy, nech si to robia tam. Lenin urobil chybu: dal sa týmto trocha zastrašiť, lebo bol vtedy ešte mladý čvirik. On neinternacionalizoval svoju teóriu o strane nového typu, ktorá bola založená na tom, že išlo o stranu profesionálnych revolucionárov. Tí na to idú tak priamo, ako už len Che Guevara, nezohľadňujú buržoázny parlament, žiadnu buržoáznu cestu. Vedia, že s nepriateľom dohoda nejestvuje, po dobrom neustúpi - to tvrdil už Marx. Žiadna vykorisťovateľská trieda sa svojho panstva nevzdá dobrovoľne. Revolúcia je nevyhnutná a nie je to prechádzka ružovým sadom. Ide o násilie. O tom Marx presviedčal veľakrát. Lenin si uvedomil vtedajšiu situáciu. To by sa dnes malo preštudovať, uvedomiť si, že to, čo sme si zvykli za 150 rokov vychvaľovať ako masovú stranu, masovú organizáciu, asi nie je funkčné, najmä v situácii, keď ide o krk. A najmä v takých krajinách, kde už nemajú ľudia čo stratiť. Ale ako ísť v situácii, keď je nielenže všetko odpočúvané vrátane toho, čo tu teraz hovorím, keď je každý z nás manipulovaný masovokomunikačnými prostriedkami tak, že aj v posteli súloží podľa toho, ako mu to ukážu v televízii?

Máte na mysli TV Markízu?

- Ja nemám televíziu, neviem, ale asi áno. Takže v tejto situácii robiť niečo, čo chce od človeka sebazapretie, sebanasadenie, aby myslel sám, lebo cieľom Marxa nebol kolektív. To bola spoločnosť vyzretých individualít, z ktorých každá sa zúčastní na spoločenskom procese tým, že v tom nájde činné sebauplatnenie, ako tvrdil, a nie robotu pre robotu. To sa musí najskôr odskúšať v revolučnej organizácii nového typu. Keď my na Slovensku bedákame, že nezmôžeme nič, ja to chápem, lebo sme naozaj v ťažkej medzinárodnej situácii, a k tomu aj v geografickej. Ale tam, kde môžu - nech je to Bangladéš alebo kdekoľvek inde - nech to skúsia. Máme na to tridsať rokov - ako tí globalizátori. Pokiaľ nenapriahneme sily, nezmôžeme nič. Uvedomte si to strašné nebezpečenstvo, ak globalizátori - čo vôbec nie je vylúčené - si nájdu ďalšieho spoločníka v pekinskej vláde.

Na jednej strane ste povedali, že snahou globalistov je vykynožiť ľudstvo. Začali v Afrike a pokračujú ďalej. Problém je však v tom, že ak oni vykynožia ľudstvo, nebudú mať odbytiská pre svoju nadvýrobu a nebudú mať akým spôsobom uplatňovať svoju pažravosť po zisku.

- To je práve tajomstvo, ktoré mne ako neekonómovi zostáva už od 60. rokov stále utajené. Keď som však v Marxovi čítal analýzu toho, že naozaj prirodzený vývoj kapitálu smeruje k tomu, že sa všetok premiestni do sféry fixného kapitálu a potom sa dialektikou veci to, čo poháňa fixný kapitál, ktorý nepotrebuje veľa variabilného kapitálu, teda pracovnej sily, zhromaždí zasa väčší a väčší zisk, že k tomu stačí funkcia obežného kapitálu, tak som si povedal: "Sakra, Marx predsa nebol taký idiot, aby sa tu dopustil nejakého vnútorného protirečenia. Na tom musí niečo byť, takže musím požiadať nejakého ekonóma, aby mi to vysvetlil." Upozorňujem, že tento jav existuje už od 60. rokov vo vyspelých krajinách a teraz jasne dávajú najavo, že nestoja o taký trhový priestor, akým je Afrika či bývalá východná Európa. Oni zvyšujú svoj zisk naozaj iba medzi sebou. Je to paradoxné, ale je to tak.

V tomto prípade sa nenadáva na Západ, ale na globalizátorov. Prvýkrát to počujem, lebo som nevedel, že to vnímate takto organizovane. Globalizátori majú ešte tri veci navyše, ako má mafia: sú v anonymite a neexistuje medzi nimi boss, nie sú hierarchizovaní a po tretie, nebojujú medzi sebou, to znamená, že pred sebou majú dlhodobo udržateľný rozvoj...

- ...a svoj vývoj a my sme na samom jeho začiatku. Oni si pôjdu po krku, to je evidentné, ale utajene. Nevychádza to najavo, majú priestor na to, aby to robili. Veď sa tu strieľa po uliciach, koľkých drobných mafiánov už odbachli. Ale tam hore?

Čo si myslíte o zrušení peňazí?

- Nie som odborníkom na rozhovory o tzv. peňažných alebo pracovných poukážkach, no je to nezmysel. Na druhej strane, Robert Owen mal vo svojich robotníckych kolóniách takisto pracovné poukážky. Hovorí sa, že mu to v malých kolóniách naozaj fungovalo preto, lebo tam simuloval podmienky akoby už beztriedne, ale nemohlo to obstáť v podmienkach vtedajšej svetovej ekonomiky. Takže nazdávam sa, že otázka nefinančného hospodárenia je mysliteľná.

A fenomén internetu? Viem, že ho odsudzujete, ale pritom používate informácie, ktoré vám dodáva.

- Za súčasného stavu je internet pre vedcov nepoužiteľný. Vedci si už robia vlastný internet. Už si ťažkali vo vedeckých časopisoch, že informácia, ktorú potrebujú a ktorú ešte pred rokom dostali normálnym faxom alebo po telefóne z Washingtonu do Singapuru o pol hodiny, teraz, keď používajú internet, trvá i pol roka. V internete sa musí zaviesť poriadok. Ide o technickú otázku tridsiatich rokov. Prišlo to veľmi rýchlo a zatiaľ je to pre vedcov takmer nepoužiteľné. Pre širokú verejnosť je to takmer nebezpečné, lebo tí, čo surfujú na internete, tak len zblbnú. Mne ukázali homepage Egona Bondyho na internete, hoci som tam v živote nedal ani ň. A na tom homepage sú také voloviny... Čo ja za to môžem? Ako sa môžem spoľahnúť na takýto informačný prostriedok? To je, akoby som sa mal spoľahnúť na pravdivosť televízneho reklamného spravodajstva.

V 20. čísle SLOVA venovali dve strany Štefanovi Lubymu, predsedovi SAV. Dal som si tú prácu, aby som si prepočítal percentá, koľko na vedu kto dostáva. Vyrazilo mi dych, keď mi vyšlo, že na Slovensku akadémia dostane 800 miliónov korún a česká akadémia šesť miliárd. Nevyhynieme práve tým, že si nebudeme pestovať vedu, pretože bez nej niet pokroku a nám ešte i tie najlepšie mozgy utekajú za hranice?

- To je tragédia, skutočná menticída tohto národa. Pritom nie je veľký a ak sa nebude brániť tým, že bude stavať svoju vedu a kultúru, tak sa naozaj ocitne v situácii horšej, ako boli štúrovci. Tí to mohli aspoň prebojovať, lebo boli na to podmienky. Ak dnes necháme plávať to, čím sme sto rokov robili štúrovcom česť, tak o tridsať rokov to rozhajdákame. Samozrejme, že v Čechách nie je na prvý pohľad tá disproporcia otrasná. Ale kto platí Českú republiku? Das dritte Reich, alebo das vierte Reich...

Dnes registrujeme jeden veľmi nebezpečný signál - veľký nárast neofašizmu na celom svete. Nielen u nás, ale, povedzme, i v Rusku vznikajú vplyvné neofašistické skupiny. A práve to je ideológia, ktorá by sa postarala o to, aby z ľudstva naozaj zostala vami spomínaná desatina.

- Oni živia neofašistov. V Prahe vidíte na každom rohu, že sa polícia so skinheadmi objíma. A to je ešte len v malom meradle, inde je to podstatne horšie a kontakt s neofašistami býva intímnejší.