Výročie pruského štátu

Brandenbursko, najmä jeho hlavné mesto Postupim a blízky Berlín, si pripomínajú výročie vzniku Pruska celým radom kultúrnych a spoločenských podujatí. Táto reťaz spomienkových výstav, koncertov, prednášok a filmových predstavení sa začalav polovici tohtoročného januára, keď uplynulo tristo rokov od korunovania brandenburského kurfirsta za pruského kráľa.
Počet zobrazení: 3206

Brandenbursko, najmä jeho hlavné mesto Postupim a blízky Berlín, si pripomínajú výročie vzniku Pruska celým radom kultúrnych a spoločenských podujatí. Táto reťaz spomienkových výstav, koncertov, prednášok a filmových predstavení sa začalav polovici tohtoročného januára, keď uplynulo tristo rokov od korunovania brandenburského kurfirsta za pruského kráľa.

Stalo sa to 18. januára 1701, keď sa brandeburský kurfirst Friedrich III. nechal vo východopruskom Königsbergu (Kráľovci), dnešnom Kaliningrade, korunovať za kráľa Pruska. Vznikol tak štát, ktorý v 19. storočí "železom a krvou" zjednotil Nemecko.

Pôvaby Sanssouci

Prusko, ktorého hlavným mestom bol Postupim (Berlín sa ním stal až v 19. storočí), sa nakoniec po niekoľkých vojnách rozprestieralo od Kolína nad Rýnom po Kráľovec. Trpkým paradoxom dejín je, že toto najnemeckejšie mesto vzniklo na pôvodne slovanskom území - ešte v 10. storočí tu bola slovanská rybárska osada. V 14. storočí sa z nej stalo nemecké mesto a v 17. storočí tu začalo vyrastať nádherné kráľovské sídlo, najmä letné - povestný architektonický skvost Sanssouci.

Státisíce návštevníkov obdivujú nielen prekrásne záhrady, ale aj diela staviteľov, maliarov, sochárov a záhradníkov, tvorcov z 18. a 19. storočia. Návšteva tohto svetového skvostu, ktorý začali v 18. storočí budovať podľa vzoru Versailles, nás núti zamyslieť sa aj nad takýmto prejavom "reakčného" prušiactva. V tomto prípade si ho naozaj treba odpustiť.

Nedá mi však si ho nepripomenúť v inej historickej súvislosti, asi tak o 250 rokov neskôr. V období, keď nemecké fašistické jednotky zničili veľa ruských kultúrnych statkov, medzi nimi aj Petrodvorec - ruský náprotivok Sanssouci, osobitné sovietske komando v apríli 1945 ochraňovalo park a objekty v Sanssouci pred prípadným zničením.

Spomienky na Druhú svetovú vojnu uzavrime návštevou ďalšieho postupimského zámočku, kde sa v roku 1945 konala Postupimská konferencia. V roku 1947 Kontrolná rada (spojenecká ustanovizeň, ktorá do roku 1949 nahrádzala nemeckú vládu) zrušila Prusko ako nemeckú krajinu, pretože stelesňovalo nemecký militarizmus a reakciu.

Postupimská konferencia rozdelila Východné Prusko medzi Poľsko a Sovietsky zväz. Súčasťou Ruska sa stalo mesto Königsberg s okolím. Vtedy nikomu ani vo sne neprišlo na um, že sa pobaltské krajiny osamostatnia a Königsberg premenovaný na Kaliningrad sa stane izolovanou enklávou, ktorej existencia bude vyvolávať medzinárodné problémy.

Klišé a mýty

S dejinami Pruska sú spojené rôzne klišé a mýty, z ktorých najsilnejší je tzv. pruský militarizmus. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že sfalšovaný obraz Pruska vytvorili najmä nacisti, aby dali svojmu režimu historickú kontinuitu. Tí sa odvolávali najmä na knieža Otta von Bismarcka (1815-1898), ktorý zjednotil Nemecko rozdrobené na desiatky drobných štátikov "železom a krvou". Vyvolal tri vojny, v ktorých zahynuli státisíce ľudí. Tento nesporne veľký politik a diplomat, zvaný "železný kancelár" dlhé roky súperil s rovnako "železným" ruským kancelárom, kniežaťom Gorčakovom. Obaja rozpútali ostrý diplomatický súboj, v ktorom išlo o znovuzískanie politickej prestíže a obnovenie sily Ruskej ríše na jednej strane a o zjednotenie Nemecka a vytvorenie mocnej Nemeckej ríše na druhej strane.

Iróniou je, že Bismarck začínal svoju politickú kariéru ako veľvyslanec v Rusku a túto krajinu natoľko spoznal, že si uvedomil, že vojna medzi Nemeckom a Ruskom by znamenala pre Nemecko katastrofu. Jeho politickým odkazom bolo vyhnúť sa, napriek všetkému súpereniu, vojne s Ruskom. Nemecké vlády v 20. storočí odkaz "železného kancelára" nerešpektovali. Ani Bismarck, ani Gorčakov si neuvedomili, že nimi politicky rozoštvávaná Európa, kde sa rozpadávali staré spojenectvá a vznikali nové, smeruje ku katastrofe v podobe svetovej vojny.

Súčasní nemeckí politici považujú Rok Pruska za príležitosť zbaviť sa klišé a mýtov o tejto nemeckej krajine. Prezident Nemeckej spolkovej republiky Johannes Rau poukazuje na skutočnosť, že doteraz bolo Prusko vnímané čierno-bielo. Buď sa velebilo, alebo zatracovalo. Podľa všetkého, súčasným Nemcom veľmi prekáža obraz Pruska ako kolísky nemeckého militarizmu. Podľa týždenníka Der Spiegel, zo všetkých vojen, ktoré sa odohrávali v období 1701 až 1933, sa Prusko, alebo Pruskom ovládaná Nemecká ríša, zúčastnilo len na ôsmich percentách vojen, kým Francúzsko na 28 percentách, Veľká Británia na 25 a Rusko na 21 percentách. Hoci, ako sa hovorí, čísla sú čísla, predsa len my, Slováci, máme s prusko-nemeckým militarizmom svoje skúsenosti.

Cnosti prešli do protikladu

Lenže pruské vlastnosti nemožno podávať iba v čiernych farbách. Prusko charakterizovalo dokonalé fungovanie štátneho aparátu, kde sa korupcia obmedzila na minimum. Justícia bola nezávislá. O tom hovorí jedna chutná historická anekdota. Pruský kráľ Friedrich Veľký chcel rozšíriť svoj zámok v Sanssouci, no istý mlynár mu nechcel predať svoj mlyn. Panovník za ním zašiel a povedal mu: "Ty nevieš, že ako kráľ ti môžem mlyn zobrať?" Mlynár mu odpovedal: "Vaše Veličenstvo, to by nesmel v Postupimi existovať odvolací súd, ktorému podliehate aj vy." V Prusku existovala náboženská tolerancia. Navyše, poskytovalo útočisko prenasledovaným protestantom z Francúzska a Habsburskej monarchie. Dokonca sa na pruskom území mohla tlačiť v češtine zakázaná protestantská literatúra, ktorá sa pašovala do Česka. Za únosný štát považoval Prusko taký neľútostný kritik vtedajších čias, ako bol Voltaire. Prusko malo i tienisté stránky, no možno ho charakterizovať ako osvietenskú monarchiu.

Nemecko aj v súčasnosti žije z pruských cností, tvrdí historik Hans-Joachim Schoeps. Pevne vžitá je predstava o takých typicky pruských vlastnostiach, ako je šporovlivosť, tolerancia, disciplinovanosť, ale aj ochota slúžiť. Nemecký nacionálny socializmus sa na ne odvolával. Po roku 1933 sa ukázalo, ako sa aj kladné vlastnosti nakoniec môžu stať nielen zápornými, ale dokonca obludnými. Samozrejme, niektoré kladné vlastnosti sa vtedy museli poprieť, ako bola napríklad tolerancia, alebo ochota poskytnúť útočisko prenasledovaným. Iné kladné vlastnosti sa zmenili na svoj protiklad, sebavedomie vystriedala nadradenosť, precízne plnenie povinností neľudskosť atď. Zároveň treba pripomenúť, že pomery v pruskej armáde, najmä za Friedricha Veľkého, oprávňovali obviňovanie Pruska z militarizmu.

Z Kráľovca Kaliningrad

V súvislosti s tristoročným výročím Pruska, ale nie iba s ním, sa niekoľko rokov hovorí o osude Kaliningradu. Dôstojný, starodávny Kráľovec bol do Druhej svetovej vojny jedným z významných centier svetovej kultúry. Jeho dejiny sú spojené s takými menami, ako Kopernik, Kant, či Hoffman. Toto centrum východného Pruska založil v roku 1262 český kráľ Přemysl Otakar II. a pôsobil v ňom zlovestný rád nemeckých rytierov, ktorý vyhubil pôvodné pohanské obyvateľstvo, Prusov, etnicky blízkych Slovanom a Litovcom.

Keď veľmajster rádu prestúpil na protestantskú vieru, Kráľovec sa stal od roku 1525 rezidenčným mestom pruských vojvodcov a neskôr kráľov. Jeho história bola teda neslávne spojená s prusko-nemeckým Drang nach Osten, nemeckým tlakom proti národom Pobaltska a neskôr Rusku. Niekoľkokrát ho dobyli ruské vojská, naposledy v roku 1945, keď sa aj s okolím stal súčasťou Ruska. Počas Druhej svetovej vojny ho úplne zničili a o krátky čas, už za sovietskej vlády, opäť vybudovali.

Vyše päťdesiat rokov sa o Kaliningrade hovorí viac-menej ako o západnej pevnosti Ruska. Z vyše milióna obyvateľov Kaliningradskej oblasti je takmer dvestotisíc príslušníkov armády, ktorá podľa odhadov disponuje asi tisíc tankami, šesťsto delami, operatívno-taktickými raketami, vojenským letectvom i loďstvom v prístave Baltijsk.

Gubernátor oblasti, bývalý veliteľ baltskej flotily, admirál Vladimir Jegorov oznámil, že početný stav vojenského zoskupenia v Kaliningradskej oblasti sa do roku 2003 zníži o 8,6 tisíca mužov. Tento populárny admirál vo výslužbe dementoval nedávne správy americkej tlače o tajnom rozmiestňovaní jadrových hlavíc. Znepokojenie nad vojenským potenciálom v tejto enkláve sa vraj umelo vyvoláva.

Návrat z ruského vnútrozemia

Nemcov do Ruska svojho času povolal cár Peter Veľký. V niektorých regiónoch (predovšetkým v Povolží) vytvorili súvislé osídlenie. Už počas Prvej svetovej vojny ich cárske Rusko považovalo za potenciálne nebezpečenstvo, ale až "otec národov" Josif Stalin ruských Nemcov násilím presídlil do východnej Sibíri a Kazachstanu. Počas rokov perestrojky sa mnohí vrátili do krajiny svojich predkov. Niektoré nemecké rodiny sa však rozhodli presídliť do Kaliningradskej oblasti. Oficiálne je ich tu dvadsaťtisíc, v skutočnosti možno aj dvojnásobok. Ich presný počet nemožno zistiť preto, lebo za čias stalinských represií sa mnohým podarilo svoju národnosť utajiť. Podľa súčasných odhadov v Rusku ešte žije okolo dvoch miliónov Nemcov (len v Novosibirsku a Tomsku je ich okolo pol milióna), takže v Kaliningradskej oblasti ich žije zatiaľ pomerne málo.

Napriek tomu miestni obyvatelia donedávna videli v prisťahovaní každého ruského Nemca hrozbu. Sú tu obavy, že by mohla vzniknúť separatistická Nemecká pobaltská republika. Ruský prezident Vladimir Putin nedávno vyhlásil, že "táto zem je ruská a ako ruská sa bude rozvíjať v osobitných podmienkach vnútri Európskej únie."

Autor (1933) je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984