Komunisti 21. storočia
Nové tváre, to nie je len heslo SMER-u. Komunisti v Rusku stoja pred rovnakou dilemou. Vyriešenie tejto tajničky očakávajú členovia Komunistickej strany Ruskej federácie (KSRF), jej priaznivci, aj oponenti.
Od nových tvárí závisí, ako bude fungovať systém politických vzťahov v Rusku. Komunistická strana totiž nesporne patrí medzi rozhodujúce figúrky politickej šachovnice Ruska.
Najsilnejšia frakcia Netreba zabúdať, že frakcia KSRF je najpočetnejším poslaneckým klubom v Štátnej dume. Mimo tohto kvantitatívneho parametru má frakcia komunistov ešte aj vysoké intelektuálne parametre. Počet poslancov a intelektuálne bohatstvo treba teda brať v kombinácii s faktom, že KSRF je jedinou reálnou politickou stranou v Rusku. Navyše je aj jediným politickým subjektom, ktorý sa dokázal modernizačne pripraviť na novú etapu straníckeho života v Rusku. Ten napríklad predpokladá, že nové tváre sa budú profilovať práve cez strany. Komunisti pod vedením Gennadija Ziuganova vedia robiť trpezlivú kádrovú prácu. Ak by boli parlamentné voľby v Rusku v polovici februára 2001, podľa sociologických prieskumov by komunisti získali 37 percent hlasov.
Tento údaj nie je ani náhodný, ani prehnaný. Jednoducho, bez nich to nejde! To vedel aj Boris Jeľcin, to si uvedomuje aj Vladimír Putin, ktorý na rozdiel od svojho stvoriteľa s komunistami efektívne komunikuje a nebojuje. Obom aktérom ide totiž o silné Rusko. Možno s trochou nostalgie, ale s rozhodujúcim výhľadom do 21. storočia. Tento moment veľmi dobre chápu aj v Kremli, aj v ústredí komunistov. Prezident V. Putin sa nestal objektom kritiky, ale subjektom, prostredníctvom ktorého je z pohľadu G. Ziuganova a spol. možné efektívne kritizovať iných politikov na najvyšších poschodiach ruskej moci.
Pred dvomi výzvami Táto symbióza komunistickej strany a prezidenta všah neznamená, že KSRF nie je v opozícii voči súčasnej vláde premiéra Michajla Kasianova. Komunisti nie sú ani opozičnou, ale ani vládnucou stranou. Jednak nie sú schopní podporovať sociálno-ekonomickú politiku vlády a tiež principiálne stoja proti akýmkoľvek radikálnym reformám. Napriek deklaráciám a presviedčaniu súčasná Komunistická strana Ruska nie je pripravená a schopná pracovať v atmosfére reforiem. Iróniou osudu Ruska je ale fakt, že práve bez komunistov nebude nikto v krajine schopný uviesť do života akýkoľvek model reforiem, najmä, ak budú mať (a bez toho to vraj nejde) negatívne sociálne dôsledky.
Komunisti stoja momentálne pred dvomi výzvami. Jednou je, ako sa znovu etablovať v zmenenej ruskej spoločnosti s novým prezidentom, keď sa heslá a metódy práce z čias panovania B. Jeľcina stali nefunkčnými. V neposlednom rade však tiež budú musieť reagovať na základnú zmenu v USA, keďže od nového prezidenta Busha nemožno očakávať toľko pochopenia pre chaos v Rusku. Washington si neodpustí, aby upozornil V. Putina, že takto to už jednoducho nepôjde. Demokratizácia má svoje pravidlá, demokrati svoju zodpovednosť... Samozrejme, že komunisti sa pokúsia tomuto vplyvu (aj s pomocou nostalgie) zabrániť.
Strana potrebuje zmenu Lenže je tu lenže. Demografická, vzdelanostná a najmä skúsenostná štruktúra ruskej spoločnosti sa zmenila a neustále mení (v neprospech dogmatikov). Komunisti síce akceptujú civilizačné výzvy v informačnej sfére, lenže dnes nie sú jednoducho personálne schopní reagovať na nové informačné požiadavky. Jednorázové používanie internetu predsedom strany neznamená, že strana je schopná koncepčne komunikovať so spoločnosťou. Ani technicky, ani obsahovo. Stará dobrá metóda od dverí k dverám, od domu k domu, od dediny k dedine síce nestráca nič na svojej potrebnosti, pokiaľ ju však Ziuganov a spol. nedoplnia novou informačnou stratégiou a nepresvedčia Rusov, že sú stranou budúcnosti, tak potom prežívanie tohto typu strany bude len otázkou času.
To, že sa štruktúra ruskej spoločnosti mení v neprospech ultraľavých a radikálno-komunistických elementov, dokazuje aj strata pozícií bývalých spojencov KSRF. Sublimovala "Trudovaja Rossia" V. Ampilova, stratu vplyvu zaznamenalo aj komunistické hnutie v radoch vojakov "Dviženie na podderžku armii". Národno-patriotický zväz Ruska (NPSR), ktorý založili z iniciatívy G. Ziuganova a plnil funkciu stmelovateľa antijeľcinovských nálad a akcií je stratou červeného plátna v osobe B. Jeľcina tiež viac formálnou záležitosťou. Samozrejme, toto sa môže zmeniť. Ako na Slovensku, tak aj v Rusku sa odbory dostali do marginálnej pozície a ak by komunisti chceli pod vlajkou svojej strany dostať do pohybu masy, majú jedinú možnosť - využiť štruktúry NPSR. Pod komunistickou vlajkou by asi ťažko zakcieschopnili spoločnosť.
Nikto nepochybuje, že G. Ziuganov je vodcom a osobnosťou súčasných ruských komunistov. Typovo bol vhodný do éry B. Jeľcina. Tá je však (našťastie) nenávratne preč. Zatiaľ nie je medzi ruskými komunistami diskutovaná téma prípadnej zmeny na poste lídra. Diskutuje sa však v inej polohe. Podľa iniciátorov diskusie by sa mal líder strany venovať strane, a nie sa vyčerpávať parlamentným kolotočom. G. Ziuganov sa však bráni. Považuje za ilúziu byť mimo parlamentnej rozhodovacej kuchyne. Nielen z politického pohľadu, ale predovšetkým preto, lebo Rusko sa o pár rokov ocitne v novej kríze a G. Ziuganov chce, aby jeho strana nebola pri jej prekonávaní použitá len politicky, ale aby mala vplyv na formovanie ekonomického modelu krajiny pomocou prijímaných zákonov. Nové a silné Rusko však nebude v mene svojej budúcnosti pripravené absorbovať žiadneho unaveného lídra. Nakoniec, aj preto svoj post opustil B. Jeľcin.
