Ide o územnú autonómiu
Tlak SMK na koaličných partnerov v posledných mesiacoch a celý projekt tzv. Komárňanskej župy len potvrdil, že jej politici vôbec nie sú tak "občiansky" orientovaní, ako sa ich niekedy usiluje vykresliť časť slovenskej tlače.
Už nejde o nejaké jazykové práva, školstvo a pod., ale o pokus rozčleniť Slovensko na etnickom základe, o zle zakrývaný pokus o územnú autonómiu. Okresy uvedené v návrhu SMK na Komárňanskú župu spája iba to, že sú obývané početnou maďarskou menšinou. Netvoria jasne určený región a niektoré z nich (Galanta, Dunajská Streda, Levice) evidentne viac gravidujú k Bratislave, Nitre, či iným veľkým mestám. Navyše Nové Zámky by boli omnoho prirodzenejším centrom takejto oblasti ako excentricky položené Komárno.
Ak vezmeme do úvahy dnešnú situáciu na južnom Slovensku, kde pri terajšom systéme volieb prakticky celú samosprávu ovládli Maďari, môžeme sa otvorene domnievať, že takáto župa by sa takmer ihneď stala maďarskou s tým, že miestni Slováci by boli prakticky vytlačení z politického života. A čo je ešte zaujímavejšie, táto župa by bola svojím spôsobom lénom SMK. Vďaka tomu, že maďarskí voliči v SR takmer do nohy volili túto stranu, na dlhé roky by mala monopolné pozície v štruktúrach danom vyššom samosprávnom celku, čo by nemala garantované žiadna iná strana kdekoľvek na Slovensku.
Hádam aj to je hlavný motív nátlaku vodcov SMK na koaličných partnerov. Oni a ich spolupracovníci by totiž v Komárňanskej župe mali mocenskú a existenčnú základňu, kde by bez väčších komplikácii takmer doživotne zastávali posty poslancov, šéfov miestnej samosprávy i jej administratívnych zložiek. Zároveň by život v takejto "národnostnej" župe mohol byť udržiavaný v izolácii od zvyšku krajiny, čo by len upevňovalo isté negatívne tendencie už v súčasnosti prítomné medzi maďarskými spoluobčanmi - nedostatočná znalosť slovenčiny, nadmerný lokálpatriotizmus, politické uvažovanie v prevažne etnických kategóriách, časté úsilie sa akosi neformálne vyvliecť spod autority slovenských centrálnych orgánov, alebo vôbec nevyhnutnosti prichádzať s nimi do styku. Niekedy sa nedá zbaviť dojmu, že nejde ani tak o antietatizmus či presadzovanie ideálu samosprávnej občianskej spoločnosti, ako to niekedy nazývajú, no o neschopnosť zbaviť sa pocitu niekdajšej nadradenosti nad Slovákmi a tým aj o úsilie dostávať sa do kontaktu so slovenským štátom čo najmenej.
Komárňanská župa by sa prakticky nachádzala v rukách etnických Maďarov a SMK by tu zohrávala úlohu štátostrany. S niečím takým nemôže žiadna ako-tak normálna slovenská vláda súhlasiť. Pri pokračujúcom tlaku SMK na takéto riešenie by preto Mikuláš Dzurinda, Pavol Hamžík, Jozef Migaš a ostatní lídri mali zvážiť, či vlastne má zmysel pokračovať v koalícii s SMK. Nik im predsa nebude môcť vyčítať, že ak majú byť v koalícii s nacionalistami, tak uprednostnia nacionalistov slovenských pred maďarskými.
