Čo je to všetko voči večnosti
Rodina je základom spoločnosti, to je dávna, veľakrát spomínaná pravda. Je však tiež zdrojom inšpirácie pre mnohých umelcov, divadelných tvorcov nevynímajúc. Jednu rodinu nám vo svojej inscenácii Na konci hry ponúka Malá scéna Slovenského národného divadla v jednej z početných hier anglického dramatika Simona Graya.
Rodina plná lásky a nenávisti, utajovaných a nedoriešených sporov, chorôb, nevyjasnených vzťahov, frustrácií, nevery, alkoholizmu, depresií. Spoznávate v nej svoje trápenia a neuskutočnené sny? Nič to, veď predsa čo je to všetko...
Sme radi, keď prídu Našej divadelnej rodine vládne domácimi starosťami prevalcovaná Daisy, sesternica z druhého kolena zosnulej matky troch chlapcov. Vo svojom vysokom veku, zmorená chorobami, celú svoju energiu sústreďuje na organizovanie rodinného života, spoločných obedov, olovrantov, na riady, ktoré, samozrejme, nemal kto umyť, na utieranie zablatenej podlahy, lebo deti si nevyzuli topánky na rohožke, a pri tom všetkom jej nezostáva čas, aby vnímala malé aj veľké problémy, ktoré trápia jej adoptívne deti a ich manželky.
Zuzana Kocúriková v postoji, aj v hlase, oneskorených reakciách starej zamyslenej ženy veľavravne dokreslila charakter tejto nekomunikatívnej postavy. Do pokoja a usporiadaného chodu domácnosti chorého Jaspera a slečny, neskôr aj pani Daisy na jeden víkend vtrhnú a všetko narušia deti s celou svojou perepúťou a problémami s tým spojenými. Teta Daisy neustále otravuje svojím "ako by to malo byť" a jediný, kto je ochotný načúvať a načúvaním liečiť rany ubolených duší, je otec Jasper. Ten, chorobou obratý o pohyb a reč, nemá inú možnosť, ako vypočuť, prípadne naznačiť súhlas, či nesúhlas, čo však len zdôrazňuje vážnosť situácie a problémov, ktorých svedkami sa stáva pri bezvýchodiskových monológoch svojich synov a ich družiek.
Pavol Mikulík ZAHRAL Jaspera so všetkým, čo to slovo so sebou prináša a úloha vyžaduje. Napriek chorobe, a možno práve vďaka nej, dokonale precítil postavenie svojej postavy a mohol vyjadriť jej bezmocnosť v kruhu svojich blízkych, ale aj stelesniť neschopnosť nás všetkých, keď stojíme pred "bežnými" rodinnými tragédiami, ktoré spôsobujú príliš veľa utrpenia a preto je lepšie sa im vyhnúť, lebo, veď čo je to všetko...
Dedo bude rád Áno, dedo bude rád, keď sa zíde celá rodina, tetu Daisy bude bolieť hlava, vnúčatá budú kričať a dospelí debatovať, nevesta po zosnulom synovi Jenny bude hľadať syna Matta a Matt Jenny, aj Nandy sa na nočníčku posnaží, len aby dedovi spravila radosť a jej ocinko Henry, akoby náhodou zabudne veľký červený nočník, plný výsledkov celodenného snaženia malej šikovnice, uprostred scény a názorne nám ukáže, o čo vlastne všetkým ide, ak nejde o život.
Dedo však určite nebude rád, keď sa dozvie o silnom alkoholizme svojho najmladšieho syna, ani vtedy, keď mu ho jeho zakomplexovaný a citovo nenaplnený potomok predvedie. Opilec na scéne, poviete si, zase to bude trápne. Ale vôbec nie! Marián Geišberg v úlohe Benedikta stratí súdnosť a vládu nad svojím telom i myšlienkami len ako postava. Ako herec sa po celý čas koncentruje na pohyb, reč, mimiku, postavenie na scéne, text, réžiu. Ani na chvíľku sa nedá zlákať mámivou odmenou diváckeho smiechu a neponúkne publiku nič iné, len tragiku odstrkovaného najmladšieho brata, frustráciu trpeného manžela príliš ambicióznej spisovateľky, bezvýchodiskovosť obete svojich vlastných predstáv a názorov na svet, a to všetko s nadhľadom situačného smiechu cez slzy.
Dedo takisto nebude rád, keď začne opitý Benedikt pripomínať smrť svojho najstaršieho brata Dicka a pohreb, na ktorom pri kremácii, keď "nejaká stará baba" hrala na organe, začal v opitosti dáviť. Teraz tiež v opitosti dávi, nie obsah žalúdka, ale svojho narušeného sebavedomia, nedostatku lásky a uznania. Brat Henry sa mu v tom snaží zabrániť, ale musí si uvedomovať, čo sám počuje, čoho svedkom je otec a čo sa dostáva v podobe pichajúcich slov na svetlo sveta.
Otvorené dvere, ktoré čakajú na ďalších a ďalších zosnulých v krematóriu, otvorili aj dušu ľahkovážneho brata. Ján Gallovič ako Henry našiel svoju rolu. Jeho mladistvý vzhľad dotvára nezodpovednosť lekára, keď tete Daisy, ktorá ho vychovala, poradí, aby si pri bolestiach hlavy ľahla v tmavej miestnosti na tvrdé, podpíše sa na recept svojej pacientke a ako to minimum, čo pre ňu môže urobiť, stane sa jej milencom. V dlhom a silnom monológu vytvorí vynikajúce momenty najmä vtedy, keď presne dodržiava réžiu. In specie aeternitatis dospeje k záveru, že nič nie je dôležité, nikto nemá šancu, nezáleží mu na žene, piatich deťoch, pacientoch, milenke, otcovi, veď čo je to všetko...
Jedným kakao, druhým malcao Svet sa vyvíja, rodina nachádza svoje pokračovanie v deťoch. Deti sú radosť a svetlo budúcnosti, keď ich je však príliš, stávajú sa silnou kávou, z ktorej sa človek, a hlavne matka, dostáva neraz na pokraj bláznovstva. Takto sa Jasperovi posťažuje nevesta Marianne, Henryho manželka, znova šťastne v inom stave. Sama seba presviedča, že všetky deti chcela, ale nemôže sa zbaviť nutkavej myšlienky, ktorá jej prišla na um, keď deťom večer pripravovala kakao a malcao, podľa toho ako kto rád, predstavy, že nebyť jej dobrého, verného a starostlivého manžela, asi by to nevydržala.
Diana Mórová sa na javisku v postave Marianne pohybuje ako doma, kultivovane, s mierou rezervovanosti dáva priechod svojmu komediálnemu nadaniu, ktoré vo vážnej chvíli prejde do nefalšovanej tragiky nad osudom modernej mamičky. Striedmosť a presnosť herectva odhaľuje jej príjemný, pekný hlas, ale tiež dôležitosť poslania ženy a krátkozrakosť bezproblémového prijímania životného údelu, ktoré vedie k nevšímavosti a neschopnosti pochopiť ostatných. Vtedy sa aj manželova pacientka, pani OKilliamová, stane dobrou zámienkou, aby mohla odísť a zbaviť sa dotieravých myšlienok, čo ju nútia uvažovať o vlastnom živote. O zvláštnych medikamentoch, ktoré manžel predpisuje pani OKilliamovej, nemá Marianne, samozrejme, žiadnej potuchy.
O materstve ju núti premýšľať príbeh švagrinej Margaret, spisovateľky, ktorá sa prizná k dvojnásobnej interupcii, aby dieťa nebránilo voľnému priechodu tvorivého procesu. To je už iste dôvod na urazený odchod zaprisahanej mamičky, Marianne. Ingrid Timkovej pripadla veľmi nejednoznačná postava Margaret, lebo sa o nej dozvieme iba to, že je rozhodná len v prípade svojho úspechu a literárnej kariéry. Takúto rozhodnosť a zároveň rozkolísanosť pocitov je veľmi náročné herecky stvárniť. Možno preto si zvolila chladný nadhľad nad všetkým, iróniu a pohŕdanie, ktoré opadá, hneď ako spomenie svoje nenaplnené materské city. Vtedy ho vystrieda zúfalstvo a bezmocnosť. Zabúda na svoje pocity a potreby ženy, manželky, matky, zabúda na rodinu, muža - alkoholika prichádza vrátiť rodičovi a tajne chce odísť do Londýna. Nakoniec sa však nič nestane, Marianne ani Margaret urazene neodídu, veď čo je to všetko...
Všetci sme zbožňovali Dicka Na konci hry nie je len rodinná dráma, ale aj dráma jednotlivca a veľmi moderná dráma identity. Postavy sa stále pokúšajú nájsť potvrdenie svojich vyhlásení v niekom inom, navzájom sa presviedčajú o nepravdách a hľadajú oporu napríklad v nemom otcovi. Však otec!, Však dedo!, Však Jasper! - nespočetne krát počuť zo scény. Žiadnu odpoveď ale nedostanú. Preto si vytvárajú náhradné objekty, do ktorých vkladajú pevnosť charakteru a stálosť pocitov, ktoré sa beznádejne snažia dosiahnuť. Daisy sa pripodobňuje k matke detí Rose, Marianne sa v starostlivosti o domácnosť, deti a manžela spoznáva v zaneprázdnenej a mimovoľne nevšímavej tete Daisy. Benedikt dokonca uvažuje o vlastnej skaze prostredníctvom vymyslenej samovraždy svojho priateľa Hugha Greesa, ktorého v skutočnosti len preložili do Cardiffu, ale v každom prípade zmizol z Benovho života. Ten si už nemá v kom nájsť vnútornú istotu a tak hľadá potvrdenie všetkých svojich tvrdení v otcovi, terapeutickom prístupe a opileckých rečiach svojho psychoanalytika Normana Wintrosa.
Jenny, ktorej narušenosť, najmä pri hysterickom výstupe, stvárnila Michaela Čobejová, sa vidí vo svojom synovi Mattovi (Ján Kudlička/Filip Petrovič), Henry sa sklamáva v identifikácii s otcom a chudák nepoškvrnený Matt sa vo všetkom podobá na svojho otca Dicka, aj s jeho sexuálnymi problémami a kleptomániou. Všetci spoločne zbožňujú úžasného, múdreho, úspešného, nestáleho, neverného a depresívneho Dicka, ktorý si nakoniec dobrovoľne vzal život. Prvý Benediktov psychoanalytik, zarytý freudista, vysvetľo-val jeho závislosť závidením penisu. Benedikt vraj závidí penis otcovi, Dickovi, aj vlastnej žene. Objekt jeho závisti vždy pozmení podľa toho, ako sa do koho projektuje a akú frustráciu mu kto spôsobuje. Ani sa nám nechce veriť, akú pravdu mohol tento zastaralý psychológ mať, keď si uvedomíme, že celá rodina so zbožnou úctou vzhliadla k Dickovi, ktorého meno v angličtine znamená presne to, čo mal Benedikt závidieť svojim blízkym. Nechceme týmto tvrdením vzbudiť žiadne pohoršenie, obzvlášť keď si uvedomíme, čo je to všetko...
Dvere sú otvorené Nikdy nie je neskoro začať odznova, to je odkaz, ktorý dostaneme Na konci hry. Ani niekoľkoročná choroba nedokáže zničiť vypracovaný talent dobrého herca, ani alkoholizmus a karierizmus vedúci k bezmocnosti nedokážu zničiť veľkú lásku. Nedozvedeli sme sa, či nevera zničí manželstvo Marianne a Henryho, ale zostaňme pozitívni, asi nie, veď aj po búrlivom živote sa dá nájsť šťastie v starobe. To dokazuje príklad rodičov, ktorí sú schopní, napriek nepriazni osudu, zažiť krásny okamih mladíckeho šťastia a v dokonale organizovanej inštitúcii spojiť dva životy manželským zväzkom, vojsť jednými dverami ako slobodní a vyjsť druhými ako muž a žena za zvukov organu, na ktorom hrá jedna milá stará pani, pričom v čakárni už čakajú mnohí iní, ktorí chcú tiež spojiť svoje životy. Dvere preto zostávajú takmer stále otvorené.
Vo vzdušnej obývačke s predsieňou Aleša Votavu, ktorá ľahkosťou závesov a veľkosťou okien akoby presvetľovala vážnosť problémov, sa odohráva zápas o život, nikto nestrieľa, ani sa nevyhráža, ale rany sú napriek tomu takmer životu nebezpečné. Herci sa cieľavedome a presne pohybujú v réžii Petra Mikulíka. Jej jednoduchosť dáva vyznieť textu a zdôrazňuje tragédie, ktorých závažnosť sa pôsobením súladu režiséra a hercov, za zvukov hudby Petra Mankoveckého, nenútene vrýva do vedomia divákov. Tí si cez prestávku prekvapene pošuškávajú: Ako dobre dnes hrajú! Postavám nezostáva nič iné, len vydržať a počkať, kým sa problémy urovnajú, tak nám v závere radí Jasper. Veď vlastne, čo je to všetko voči večnosti.
