Zlátanina rozprávania a úvah

V posledných týždňoch vyvolalo veľkú odozvu objavenie sa slovenského prekladu Mein Kampfu od Adolfa Hitlera na pultoch našich kníhkupuctiev. Došlo až k nechutným scénam pálenia kníh. Pritom táto publikácia mohla, podľa mňa, pokojne vyjsť aj počas bývalého režimu ako súčasť antifašistickej osvety
Počet zobrazení: 1072

V posledných týždňoch vyvolalo veľkú odozvu objavenie sa slovenského prekladu Mein Kampfu od Adolfa Hitlera na pultoch našich kníhkupuctiev. Došlo až k nechutným scénam pálenia kníh. Pritom táto publikácia mohla, podľa mňa, pokojne vyjsť aj počas bývalého režimu ako súčasť antifašistickej osvety.

Tým, že tzv. fašistická literatúra bola zahalená istým oparom tajomstva, mohla sa vzbudzovať ilúzia, že nemecký nacionálny socializmus bola ideológia svojím teoretickým základom a množstvom spísanej literatúry porovnateľná napr. s marxizmom či liberalizmom. Väčšina myšlienok je však pomerne plytkých a celkovú nekoncepčnosť odhalí aj menej vzdelaný čitateľ.

Zvulgarizované idey Ucelená, systematická nacistická ideológia neexistovala. Nemecký nacionálny socializmus stál len na Mein Kampfe a niekoľkých zbierkach Hitlerových prejavov. Hádam diela bratov Strasserovcov či niektorých otcov talianskeho a španielskeho fašizmu majú v sebe istý "hlbší" myšlienkový obsah, no táto kniha pôsobí ako zlátanina. Ak uvážime, že má ísť o životné posolstvo muža, ktorý sa v praxi pokúšal prerobiť medzinárodné usporiadanie a zmeniť základy európskej civilizácie, tak Mein Kampf vyznieva dosť úboho. Prezentované názory nie sú ani originálne, viac-menej ide o pozliepanie niekoľkých ideologických smerov, prítomných v prvej tretine 20. storočia v nemeckom prostredí. Zahranično-politické úvahy o "Lebensraume" autor prevzal od nemeckých geopolitikov a pangermánov. Germánska mystika a samotný pojem árijec ako protiklad Žida, kresťana a vôbec Nenemca pochádzajú z kruhov tzv. völkisch-ideológie i völkisch-učencov. Rovnako aj odpor k mestám, kapitalizmu a idealizácia vidieckeho života a minulosti. Akurát tzv. ariosofisti z prelomu storočia mali konštrukcie premyslenejšie prepracované.

Hitler od nich prevzal mnohé idey, symboly, frustrácie, ale na rozdiel od nich dokázal ich vo zvulgarizovanej podobe spojiť s masovým hnutím. Výnimočnosťou áriogermánskej rasy sa zaoberal už List, ktorý brojil proti Slovanom a pre svojich priaznivcov vypracoval úzkostlivé eugenické pravidlá, neskôr fakticky prevzaté organizáciou SS. Zúrivé pohoršenie nad miešaním germánskej krvi so Slovanmi a Židmi prejavoval Liebenfels, ktorý anticipoval tzv. riešenie židovskej otázky i rozličné nacistické projekty na namnoženie "kvalitného árijského ľudského materiálu". Sebottendorf označil Židov za "Todfeinde" niekoľko rokov pred Hitlerom.

Autobiografia s úvahami
Mein Kampf nie je ani politicko-teoretickým spisom. Ide o Hitlerovu autobiografiu do roku 1924 vo forme rozprávania, či série prejavov, prepletených úvahami o spoločnosti a politike. Napriek tomu, že niektoré sa môžu zdať zaujímavé - nepresahujú úroveň krčmových rečí. Sú bez hlbšej argumentácie, citácií a analýzy.

V mnohých aspektoch kniha pomerne dobre osvetľuje Hitlerovu osobnosť i jeho životné križovatky. Čitateľ sa z nej dozvie, koho mladý Hitler nenávidel - Židov, katolíkov, kapitalistov, socialistov, Slovanov, Francúzov, černochov, Američanov, liberálov, Habsburgovcov... Jeho nenávisť voči intelektuálom je zvláštna, pretože z vlastného opisu zážitkov sa sám akosi dostáva do pozície nedoštudovaného intelektuála a bohéma. So skutočnými robotníkmi a proletármi prichádzal do kontaktu len zriedka. Ako sám priznáva, toto prostredie ho často odmietalo.

Hitlerov antisemitzmus má korene v jeho pobyte vo Viedni: "Tisíce vecí, ktoré som predtým sotva videl, sa mi zdali pozoruhodné... Pomer Židov k prostitúcii a obchodu s dievčatami sa dal študovať vo Viedni tak, ako v žiadnom inom meste... Keď som prvýkrát spoznal Žida, chladného a nehanebného, ako dirigenta tohto hriešneho podnikania vyvrheľov veľkomesta, prebehol mi mráz po chrbte... Vzal som si sociálnodemokratické brožúry a vyhľadal mená ich autorov: Židia... Ak Žid zvíťazí so svojím marxistickým vyznaním viery nad národmi sveta, jeho korunou bude pohrebný veniec ľudstva a táto planéta poputuje vesmírom znova bez ľudí, ako kedysi pred miliónmi rokov."

Kapitolu venovanú Viedni končí vyznaním: "Zo slabého svetoobčana som sa stal fanatickým antisemitom... Verím dnes, že konám v duchu všemohúceho Stvoriteľa: tým, že sa bránim Židovi, bojujem za dielo Pána."

Koho v Rakúsku utláčali Slovania?
Úplne šialene pôsobí myšlienka, že v Rakúsku boli Nemci utláčaní Slovanmi a že Habsburgovci boli slovanofili. Sem-tam zaujme kritika parlamentarizmu i usporiadania rakúsko-uhorského štátu, návrh reorganizácie vzdelávacieho systému, úvahy o potrebe vodcovského systému a osobnej zodpovednosti, aj to, ako Hitler opisuje počiatky nacistického hnutia. Analýzy porážky v 1. svetovej vojne a rozpadu Rakúska-Uhorska sú síce originálne, ale keďže sú postavené na rasovom základe, nedajú sa začleniť do zvyčajného výkladu historikov. Autor napr. kritizuje rozhodnutie Nemecka vstúpiť do spojeneckého zväzku s Rakúskom. To malo byť podľa neho v spolku s Anglickom a Ruskom naopak rozbité a rakúski Nemci mali byť tak zachránení pred slavizáciou.

V diele nájdete množstvo pasáží, ktoré dokazujú, že Hitler považoval vojnu za prirodzený stav a za hlavnú hnaciu silu dejín nemilosrdný boj o život. Jeho interpretácia histórie je čisto rasistická a za všetkým zlom vidí intrigy národne cudzích židovských elementov. Pritom sa paradoxne domnieva, že štáty, kde sa Židia dostanú k moci, musia prirodzenou degeneráciou zahynúť.

Ríša pre všetkých Nemcov
Cieľom Nemeckej ríše má byť zhromaždenie a záchrana údajne všetkých cenných nemeckých rasových elementov a v smrteľnom boji odraziť útok nižších rás: "Nemecká ríša má zahrnúť všetkých Nemcov a splniť tak nie iba úlohu, aby rasové prvky národa boli zhromaždené a zachované, ale aby tiež pomaly a iste boli tieto prvky privedené k rozhodujúcemu a vládnucemu postaveniu." Eugenické úvahy o zhubnom vplyve miešania rás a plodení degenerátov tvoria podstatnú časť jeho diela: "Kto si nepraje, aby sa svet uberal k tomuto stavu (degenerácii), musí si osvojiť názor, že je úlohou predovšetkým germánskych štátov postarať sa o to, aby nedochádzalo k ďalšej bastardizácií. Generácie dnešných slabochov spustia, samozrejme, proti tomuto zámeru ihneď pokrik, budú nariekať a sťažovať sa na zasahovanie do najsvätejších ľudských práv. Nie, existuje iba jedno najsvätejšie ľudské právo a toto právo je súčasne najsvätejším záväzkom: starať sa o to, aby krv zostala čistá a prostredníctvom zachovania najlepšieho ľudstva umožnila vznešený vývoj týchto bytostí. Národný štát pozdvihne predovšetkým rodinu z úrovne trvalého rasového znetvorenia a dá jej posvätenie takej inštitúcie, ktorá je povolaná k tomu, aby plodila tvory podobné Bohu a nie znetvoreniny medzi človekom a opicou... Kto nie je telesne a duševne zdravý a hoden rodičovstva, nesmie svoje telo zvečniť v tele dieťaťa."

Pomerne podrobne sa autor rozpisuje aj o výchove a vzdelávaní mládeže - to má byť praktické, nepotláčať individualitu, budovať v mladých mužoch hrdosť na príslušnosť k nemeckej národnej pospolitosti a ochote za ňu bojovať v nekonečnej vojne, pretože Hitler chápe svetovú politiku výlučne ako boj národov medzi sebou a len silnejšie národy sa vraj dokážu udržať. Preto odmieta triedny boj a volá po spolupráci v rámci národa.

Bez akejkoľvek demokracie
Hitler v knihe nevystupuje iba ako teoretik. Venuje sa rečníckemu umeniu, propagande a organizácii strany. Zdôrazňuje úlohu hovoreného slova a priameho kontaktu s masami. V organizácii verejného života odmieta akékoľvek demokratické metódy. Argumentuje tým, že rozličné výbory a hlasovania pripúšťajú, aby o dôležitých veciach rozhodovali ľudia, ktorí sa v nich nevyznajú. Toto má byť nahradené na všetkých úrovniach osobnou zodpovednosťou príslušného jednotlivca.

V posledných kapitolách sa zoberá budúcou vojnou. Tvrdí, že v nej po boku Nemecka bude stáť Taliansko a Japonsko. Za spojenca by si želal aj Anglicko, no predpokladá, že v ňom prevládnu "židovské vplyvy". Nepriateľom malo byť Rusko, Francúzsko a "negerizujúca sa Amerika". Nemecká expanzia má byť kontinentálna, nie námorná a najmä smerom na východ. Nemecko sa stane jednou z troch-štyroch svetových superveľmocí, alebo upadne do bezvýznamného postavenia.

Obnova hraníc z roku 1914 je pre Hitlera len prvý a fakticky bezvýznamný krok. Cieľom novej vojny musí byť podľa neho vyriešenie problému katastrofického zaostávania Nemecka v počte štvorcových kilometrov za inými veľmocami. Netreba zdôrazňovať, že akékoľvek práva iných národov na samostatnosť, existenciu, či dokonca vlastný "Lebensraum" autor knihy so samozrejmosťou odmieta rešpektovať.

Hlavné posolstvo knihy, nosnú myšlienku Hitlerovej ideológie spájajúcu jeho vnútropolitické a zahraničnopolitické predstavy možno nájsť v záverečnej vete: "Štát, ktorý práve v čase rasového znevažovania venuje veľkú starostlivosť svojim najlepším rasovým elementom, sa zákonite jedného dňa musí stať vládcom celého sveta." Hitler z knihy nepôsobí ako človek neinteligentný a bez politickej vízie. Problém je v tom, že jeho plány boli fanatické a z hľadiska morálky odpudivé. Neboli hlbšie podopreté analýzou - Hitler bol vždy skôr vizionár, prorok, plagiátor a fantasta. Avšak na rozdiel od mnohých politikov za svoje ideály bol ochotný aj zomrieť, čo dokázal dobrovoľným vstupom do vojska a takmer štvorročným bojom v prvých líniách 1. svetovej vojny. S ohľadom na neskorší politický vývoj možno len ľutovať, že sa mu vtedy neumožnilo stať sa mladým mŕtvym nemeckým hrdinom.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984