Politika národného konsenzu
Keď sa so smrťou Franca (vládol v rokoch 1939 - 1975) zrútil aj frankizmus, krajina si vytýčila podobné politické ciele ako my: vytvorenie modernej demokratickej spoločnosti a včlenenie sa do medzinárodných štruktúr - NATO a EÚ. Slovensko je v ešte zložitejšej situácii, lebo okrem toho muselo zvládnuť vznik samostatného štátu a ekonomickú reformu. O to viac by nás malo zaujímať, aký postup, a treba dodať úspešný, zvolili Španieli, keď sa pred nimi otvorili nové možnosti.
Smrť generála Francisca Franca Bahamondeho v novembri 1975, ktorý v júli 1947 vyhlásil Španielsko za kráľovstvo bez obsadenia trónu, znamenala praktické otvorenie novej etapy vo vývoji Španielska. Smrť diktátora však nepriniesla radikálnu zmenu v živote krajiny. Za španielskeho kráľa vyhlásili koncom novembra 1975 Juana Carlosa I. Ten potvrdil Carlosa Ariasa Navarru vo funkcii predsedu vlády a oznámil predĺženie funkčného obdobia Kortesov do júna 1977, keď sa konali prvé parlamentné voľby.
Realisti na scéne Staronová Navarrova vláda, vymenovaná ešte Francom v roku 1973, nebola schopná ani ochotná uskutočniť reformy požadované demokratickou opozíciou. Tá sa domáhala predovšetkým legalizácie politických strán, všeobecnej amnestie a vytvorenia demokratickej štruktúry štátnej moci a správy. Medzitým pokročil aj proces zjednocovania demokratickej opozície: Demokratická rada, vedená komunistami (PCE) a Demokratická konvergencia, vedená socialistami (PSOE) sa v marci 1976 v Paríži zlúčili a vytvorili Demokratickú koordináciu.
Požiadavky opozície nadobúdali na váhe aj tým, že protestné akcie proti vláde, pôvodne motivované sociálnymi a hospodárskymi požiadavkami, prerastali do politickej krízy. Vtedy vystúpila s programom nevyhnutných zmien aj skupina realistických politikov - popredných členov Národného hnutia (obdoba čs. Národného frontu) na čele s Adolfom Suárezom Gonzálesom. Ich cieľom bolo vytvorenie demokratického štátu západoeurópskeho typu so silnou pravicovou stranou. Snažili sa nevyprovokovať krajnú pravicu k protiakcii.
Národné zmierenie Ľavica spojená do Demokratickej koordinácie vtedy začala presadzovať demokratický rozchod s frankizmom a legalizáciu všetkých politických strán a odborových zväzov. Pokiaľ ide o stratégiu, komunistická strana vyzvala už v roku 1956 všetky opozičné skupiny, aby skoncovali s nenávisťou a zavrhli myšlienku „križiackej výpravy“. Skoncovať s diktatúrou sa malo pomocou politiky národného zmierenia bez novej občianskej vojny.
Politika národného zmierenia bola definovaná ako pokus o začatie premeny zvykov zakorenených v španielskej politike po viac ako jedno storočie občianskych vojen, povstaní a teroristických represií. Socialisti túto stratégiu označovali ako pokojný proces návratu suverenity ľudu. Ich program z decembra 1976 si za prvoradú úlohu stanovil demokratický rozchod s frankizmom a vytvorenie západoeurópskeho modelu demokracie.
Suárezova vláda Hospodárska aj politická kríza sa prehlbovala, inflácia dosahovala 16,5 percenta, až milión ľudí bol bez práce, silnelo štrajkové hnutie. Navarrova vláda podala demisiu a kráľ vymenoval v júli 1976 novú vládu na čele s Adolfom Suárezom Gonzálesom - dovtedajším generálnym tajomníkom falangy, frankistickej strany. Nový predseda vlády síce patril medzi mužov starého režimu, ale bol dostatočne známy svojou reformnou činnosťou. Za necelý rok dokázala Suárezova vláda demontovať frankistické politické štruktúry.
Vyhlásila amnestiu pre politických väzňov. V referende v decembri 1976 občania schválili vládou navrhované dodatky k ústave. Zrušili sa tak Kortesy (zasadali v nich zástupcovia korporácií, ktorých nevolili v priamych voľbách) a zriadila sa Poslanecká snemovňa a Senát. Na referende sa zúčastnilo 77,5 percenta voličov, pričom 94,2 percenta vyslovilo so zmenou súhlas. Vláda ďalej zrušila Súd pre verejný poriadok, predtým jeden z hlavných nástrojov represívneho aparátu, a jurisdikciu vojenských súdov nad tzv. teroristickou činnosťou. Do volieb, ktoré sa uskutočnili v júni 1977, vláda ešte rozpustila neblaho preslávené Národné hnutie a legalizovala viac ako 160 politických strán (vrátane PSOE a PCE). Súčasne povolila činnosť odborov.
Suárez a jeho prívrženci nezabúdali ani na sformovanie politického subjektu, ktorý by bol schopný vo voľbách obhájiť reformnú činnosť vlády. Bola to nesmierne dôležitá úloha, lebo jeho bývalý frankistickí súputníci sa už združili do Ľudového spojenectva (AP). AP síce podporovala demokratizáciu Španielska, značná časť spoločnosti však prijímala AP ako neofrankistickú stranu neschopnú sa rozísť s vlastnou minulosťou. Reformisti okolo Suáreza preto vytvorili blok, ktorý sa nazýval Zväz demokratického stredu (UCD) a okrem frankistov združoval aj kresťanských demokratov, vrátane ľavicových, ktorí mali dobrú povesť v spoločnosti, ďalej ľudovcov, liberálov i sociálnych demokratov. Ústrednou myšlienkou, ktorá spájala také rôznorodé združenie, bola politika národného zmierenia. Prostredníctvom nej sa mal v Španielsku presadiť pokojný prechod od diktatúry k demokracii. Toto dočasné „porozumenie“ medzi pravicou a ľavicou s jasne definovanými cieľmi umožnilo Španielom začleniť sa v rekordne krátkom čase medzi demokratické štáty sveta. Predpokladom však bolo, aby si všetci podali ruky a sústredili sa na pohľad do budúcnosti. A presne to sa v Španielsku stalo.
Voľby 1977 V prvých slobodných voľbách sa najlepšie umiestnil Suárezov pravicový stred (UCP) so ziskom 36%, druhí boli socialisti s necelými 30%. Nasledovali komunisti s viac ako 9%, pravicová AP s 8%, Katalánci s necelými tromi a Baskovia s 2%. K najdôležitejším výsledkom volieb patrila porážka AP a úplný debakel stúpencov frankistického hnutia 18. júla, ktorí získali len 0,35% hlasov a žiadny mandát.
Najsilnejšou stranou sa stala PSOE. Dosiahla to najmä tým, že požadovala ďalšie reformy. Socialisti odmietli účasť vo vláde a zaujali k nej postoj konštruktívnej opozície. Víťazstvo Suárezovho stredu sa vtedy vysvetľovalo viacerými príčinami. Jedna z nich bola tá, že sa voličom predstavil ako demokratická alternatíva frankizmu bez Franka zaručujúca hladký prechod k demokracii. Celkovo však výsledok volieb odrazil rovnováhu medzi ľavicou a pravicou, keď pravicové strany získali 51,7% hlasov, zatiaľ čo ľavicové 48,3%.
Od dohody k ústave V októbri 1977 sa po dlhotrvajúcich rozhovoroch vlády so všetkými parlamentnými stranami podpísala Dohoda z Moncloa (podľa názvu paláca, kde sídli Úrad predsedu vlády). Obsahovala program ekonomických a politických opatrení nevyhnutných na prechod od frankistickej diktatúry k demokracii. Najdôležitejšia bola ekonomická časť dohody. Predpokladala zvýšenie štátnych investícií o 30 percent, zvýšenie výdavkov na podporu v nezamestnanosti a na sociálne zabezpečenie, budovanie škôl, obmedzenie schodku štátneho rozpočtu a rôzne protiinflačné opatrenia.
Dohoda síce narážala na mnohé ťažkosti, ale jej celkové výsledky vyzneli pozitívne. Ekonomika sa stabilizovala. Ľavica presadením niektorých progresívnych zmien súčasne vzala na seba i časť zodpovednosti pri ich uskutočňovaní. Najvýznamnejším výsledkom však bolo, že pravica, stred aj ľavica vytvorili priaznivé ovzdušie na vypracovanie novej španielskej ústavy. Všetky parlamentné strany sa bez ťažkostí dohodli na spoločnom texte, ktorý prijala snemovňa aj senát a definitívne schválilo 87 percent Španielov v referende v decembri 1978.
Druhé parlamentné voľby vypísala vláda na 1. marca 1979. Mesiac nato sa konali aj komunálne voľby - prvé od roku 1931. Okrem vnútropolitickej stability parlamentné voľby jasne ukázali, že krajne pravicové strany strácajú svoj vplyv. Úspešné boli, naopak, regionálne strany, najmä baskické. Vo voľbách do miestnych zastupiteľstiev uspela ľavica. Po nich podpísali socialisti a komunisti dohodu o spolupráci na miestnej úrovni, čím získali vo viac ako 1200 mestách väčšinu.
Rozpad vládnej strany Nová Suárezova vláda, sformovaná v apríli 1979, síce vyhlásila „etapu hlbokej prestavby spoločnosti“, ale jej reformátorská činnosť mala už svoje hranice. Mnohí zástancovia starých poriadkov naďalej zostávali vo svojich funkciách. Postavenie Suárezovej vlády bolo čoraz vratkejšie - kritizovali ju ľavicové aj regionálne strany, veľkokapitál i armáda. Navyše, ani UCD nepanovala zhoda názorov. Ešte v roku 1979 v ľavom krídle zosilneli tendencie kontaktovať sa so socialistami, zatiaľ čo pravicové krídlo inklinovalo k Ľudovému spojenectvu. To však viedlo k prudkému poklesu Suárezovej popularity a k jeho rezignácii na obe funkcie v januári 1981.
Začiatkom roka 1982 sa nezhody v UCD vyhrotili natoľko, že štvrtina jeho poslancov prešla k novým centristickým stranám, najmä do novej Suárezovej CDS (Demokratický a sociálny stred). V dôsledku toho vláda stratila v parlamente väčšinu a bola nútená Kortesy rozpustiť. Mimoriadne parlamentné voľby sa zvolali na 28. októbra. Výsledky prieskumov verejnej mienky naznačovali, že sa v Španielsku chystá prekvapenie.
Socialisti vo vláde Na voľbách sa zúčastnilo 80% všetkých voličov. Zvíťazili socialisti s viac ako 48%, druhá sa umiestnila pravicová AP s 26,5%. Centristické strany UCD a CDS skončili debaklom - získali 6,5, resp. necelé 3%, komunisti len štyri. Príčiny takého výrazného víťazstva socialistov je možné vidieť v tom, že PSOE stála pred voličmi ako umiernená a jednotná strana, ktorá sa doteraz nijako nepodieľala na vláde a pritom bola schopná prevziať vedenie štátu. Víťazstvom socialistov vo voľbách 1982 na čele s Felipem Gonzálesom sa pre Španielsko definitívne skončilo prechodné obdobie. Frankistická minulosť sa stala historicky navždy prekonanou záležitosťou. Svoj volebný úspech si socialisti zopakovali ešte v rokoch 1986, 1989 a naposledy v júni 1993.
Spôsob, akým Španielsko prekonalo totalitný režim, rozhodne stojí za zamyslenie. Obdobie národného pokoja sa skončilo už predvolebnou kampaňou 1979. Vďaka tejto politike sa však v Španielsku uskutočnili v rekordne krátkom čase prvé slobodné voľby a krajina získala demokratickú ústavu. So spoluúčasťou všetkých politických síl sa takto vytvorili pravidlá hry, ktoré považujú všetci za sebe vlastné.
Autor je český historik novodobých dejín
Článok bol publikovaný v časopise LISTY číslo 5/1995
