Aby sme sa raz nemuseli hanbiť
Za chodiacu encyklopédiu histórie a súčasne archaickej slovenčiny považujú v Slovenskom Komlóši, sotva osemtisícovom mestečku na juhovýchode Maďarska, Ondreja Lopušníka, ktorého tu oslovujú Bandi báči. Nedávno sa dožil sedemdesiatky a tak sa ešte na mnoho zo starých čias pamätá.
Komlóš sa stal už v 15. storočí významnou osadou. Komló znamená po maďarsky chmeľ, ktorý tu vtedy údajne na divoko rástol. V súčasnosti sa však zachoval iba v mestskom erbe. Pôvodné maďarské osídlenie podľahlo tureckému spustošeniu. Obec bola znovu osídlená až v roku 1746, keď sem barón Jozef Rudnyánszky priviedol na obrábanie svojich pozemkov poľnohospodárskych robotníkov z Gemera, Novohradu, Hontu a Zvolenskej župy.
S Bibliou pod hlavou „Na svätého Juraja, 24. apríla 1746 sem prišlo 80 evanjelických rodín,“ hovorí Bandi báči, „z blata udlapkali modlitebnicu a hneď mali prvé služby Božie. Neskôr postavili druhý svätý stánok z pálených tehál a 8. novembra 1795 posvätili terajší, tretí najväčší evanjelický chrám v Maďarsku, do ktorého sa zmestí tritisíc ľudí.“
Dozvedáme sa, že na Silvestra 1949 tu bolo naposledy toľko národa, že by ani jablko nespadlo na dlážku. Posledný deň v roku tu vždy považovali za veľký sviatok. Najprv sa šlo do kostola, potom do krčmy. A zvyk bol taký, že vtedy sluha rozkazoval a gazda v šenku platil. Koncom 40. rokov sa takmer polovica tunajších Slovákov presťahovala na Slovensko. Súčasne sa začala násilná ateizácia, a tak sa dnes na bežných bohoslužbách zíde zo 30-40 farníkov. Dodnes používajú aj Bibliu a spevníky tlačené švabachom v Tranosciu.
Báči nám rozpráva o svojom prvom „kontakte“ s Písmom svätým. Narodil sa v októbri 1930. Na jeho mamu to prišlo, ako ináč, na poli. Zavolali babicu, čo pomohla na svet 1700 deťom. „Prastará mať, čo nevedeli ani slovko po maďarsky, utekali domov po Bibliu. Potom mi ju dali pod hlavu. Reku, som prvorodený syn, preto by mal byť zo mňa pisár.“ Ondrej Lopušník je veľmi sčítaný, aj keď bol celý život „len“ sedliak.
Vyštverali sme sa na vysokánsku vežu barokového kostola po drevenom schodišti. Pred nami leží celé mestečko ako na dlani. Keď je mimoriadne jasné počasie, vidno vraj i rumunské Karpaty. Pritom prvý kopec sa nachádza odtiaľto 150 kilometrov, inak je krajina rovná ako stôl. Nuž, nech sa potom nik nečuduje, že sa Komlóšania chodia učiť sánkovať a lyžovať až do družobného Čierneho Balogu.
Láska si nevyberá „Až do roku 1984 sme tu vždy mali slovenských kňazov, ktorí študovali v Halle, Lipsku, Wittenbergu či Berlíne,“ zdôrazňuje náš sprievodca. ,,Potom tu bol jeden, čo sa pokúšal po slovensky kázať, ale mu to nešlo. Bolo ho boľavô počúvať. No tohto roku nám pridelili mladého farára - devätnásteho v poradí. Je síce Maďar, no volá sa Csaben, isto jeho predkovia boli Slováci. Aj sa po slovensky naučil. V Bratislave študoval, i teraz ho tam na pol roka zobrali, aby sa v jazyku zdokonalil. Ak Boh dá, tak budeme mať so slovenčinou na 40 rokov pokoj.“
Obnovovatelia Komlóšu si sem pred vyše 250 rokmi okrem farára priviedli i učiteľa a s ním moderný vyučovací systém, o akom vtedy v tejto časti Európy nechyrovali. V tomto roku sa tu na slovenskej škole učí 162 žiakov. Slováci a Slovenky sa prísne celé desaťročia ženili a vydávali iba medzi sebou. Dokonca nikomu z inej národnosti nepovolili, aby sa tu usadil. Až v polovici minulého storočia mestské zastupiteľstvo vydalo osvedčenie dvom židovským rodinám. Lekárnika potrebovali... A čo bolo ďalej? „Nuž, láska si nevyberá,“ vzdychne si Bandi báči, „ani medzi národnosťami.“ Kedysi čisto slovenská obec je dnes takmer na polovicu pomaďarčená.
Pre Komlóš boli kedysi typické tzv. salaše. Preto takzvané, lebo z rodného kraja sem preniesli iba názov. V skutočnosti tu ovce nikdy nechovali. V širšom okolí mesta kedysi existovalo 600 salašov. Pôvodne to boli iba strechy, ktoré chránili pastierov dobytka pred dažďom. Potom postavili chyžu pre náradie, a napokon izbu, kde mohli chlapi prespať, aby sa nemuseli na noc vracať domov. Rodičia tam posielali s obedom na vydaj súce dievky, až kým „boli hotovie“. Napokon sa tieto usadlosti premenili na akési letné hospodárske dvory.
V Martine také exponáty nemajú „Mamovka tam občas išli opáčiť apovku,“ spomína si ujo. Často však na salašoch bývali mladomanželia, kým si nepostavili vlastný riadny dom. „Salaš drží náš, slovenský charakter,“ tvrdí. Pravda, zo spomínanej šesťstovky zostalo stáť iba zo päť. Jeden z nich sa práve vďaka nemu premenil v roku 1985 na etnografickú expozíciu.
„Niekedy mi odborníci dovrávajú,“ priznáva sa pán Lopušník, „že tu mám priveľa haraburdia. No ľudia si zvykli, že keď im je ľúto vyhodiť dajakú na prvý pohľad rárohu, tak prídu za mnou. Raz mi doniesla starenka ošúchaný kabát. Je po synovi,“ hovorí mi, „čo padol na ruskom fronte. Keď ja zomriem, deti ho určite spália. U teba na salaši bude v bezpečí. Kabát pohladkala, akoby sa lúčila so samým synom. Onedlho naozaj naposledy vydýchla a hľa, kabát tu stále visí.“
Bandi báči ukazuje náčinie od výmyslu sveta. Slabikuje ich pomenovania, ktorým dnes rozumejú iba historickí lingvisti. Boli tu aj zo Slovenského národného múzea, mnohé roľnícke náradia poznali len z literatúry. V Martine ich nemajú, lebo sa na Slovensku už dávno nevyskytujú.
„A ako tu spávali?“ pýta sa Alena Michalová, predsedníčka Združenia klubov detí a mládeže Slovenska, ktoré zorganizovalo návštevu Slovákov na Dolnej zemi vďaka grantu ministerstva školstva.
„Manželka pod duchnou s dcérami,“ ukazuje báči, „chlapci poukladaní okolo veľkej okrúhlej pece a muž tuto na posteli pri dverách.“
„Ako to, že mali toľko detí?“ nedá sa odbiť zvedavá dievčina.
„Keď v noci začuli buchot koní v maštali, otec sa šli pozrieť, čo sa deje. A keď ich dlhšie nebolo, mamuľka sa pobrali skontrolovať, či mu netreba pomôcť...“
Významné funkcie plnila aj studňa typická pre maďarské pusty. Napájala vodou statok, ľudia z nej pili, v horúčavách si v nej chladili trúnok. Zvod - drevené rameno, na ktorom visí ďalší kmeň a reťaz s vedrom - používali v šírej rovine ako signalizačné zariadenie: ak gazdiná na ňom vztýčila červenú šatku, znamenalo to napríklad, že už navarila obed. Biela šatka zase mala informovať milenca: „Vzduch je čistý. STOP. Muž pracuje na poli. STOP. Určite príď!“
Bez dvojjazyčných nápisov Podobne ako v neďalekom Nadlaku v Rumunsku, i tu po dvojjazyčných nápisoch na obchodoch ani nechyrovať, hoci napríklad zo 46 tunajších krčiem viacero patrí našim rodákom. Slovenské názvy nájdete iba na niektorých inštitúciách: Slovenská národopisná zbierka, Dom slovenského folklóru, Ústredný lekársky ústav, Úrad starostu Slovenský Komlóš. A nápis pod sochou evanjelického farára a literárneho historika Pavla Valaského, ktorý tu v 70. rokoch 18. storočia pôsobil, no pre zdravotné problémy sa vrátil na Slovensko. V Jelšave potom o. i. propagoval zakladanie čerešňových sadov. Ale už tabuľa na priečelí radnice odhalená pri príležitosti 250. výročia príchodu Slovákov je len v maďarčine, rovnako ako popukaný pomník pred kostolom, venovaný obetiam 1. svetovej vojny. Ancsin, Bartos, Bencsik, Benczur, Boldoczki, Blaho, Boszag, Bielik, Balko, Bobor, Baczovszki, Csiernyik... čítam v abecednom poradí slovenské mená v maďarskej transkripcii. Všetci nezmyselne padli za spoločného cisára pána.
„Súčasný zákon neprikazuje, no umožňuje dvojité názvy,“ vysvetľuje mladá podpredsedníčka Slovenskej miestnej menšinovej samosprávy, poslankyňa mestského zastupiteľstva a učiteľka v jednej osobe Zuzana Lauková. „V súkromných podnikoch to závisí od vôle vlastníka, úradné tabule od rozhodnutia samosprávy a najmä od peňazí, ktorými disponuje. Ak to občania nepožadujú, radšej sa dávajú verejné financie na iné veci. My sa však usilujeme postupne osádzať dvojjazyčné nápisy.“ Nuž, keby ktosi na južnom Slovensku mal takýto prístup, tak by politických predstaviteľov našej maďarskej menšiny určite hodilo o zem.
Hostitelia nás prekvapili neplánovaným obedom, ktorý pozostával aj z vyprážaných rezňov veľkých takmer ako slonie uši. Na večeru zase servírovali vo verejnej kuchyni štipľavý guláš. A medzi tým nás čakalo divadelné popoludnie, v ktorom divadlo malých javiskových foriem z Martina Babscénus hralo pre deti zdramatizovanú knihu J. C. Hronského Budkáčik a Dubkáčik a pre dospelých sarkastickú Krumpľová komédiu od A. E. Timku. Publiku sa na záver predstavil slovenský ochotnícky divadelný súbor z Budapešti Vertigo, ktorého zastrešuje celoštátna menšinová samospráva, s Historkou o stratených hodinkách od Tadeusza Lopalewského. Réžiu mala žena, technickú spoluprácu tiež, z ôsmich hercov bolo sedem nežnejšieho pohlavia.
„Preboha,“ pýtam sa ich po predstavení, „ako to ten jediný muž medzi vami - Pavol Hrtyan vydrží?“
Všetky sa smejú: „Veď on má doma štyri dcéry. Keď sme vypísali inzerátom konkurz, tak sa prihlásil ako jediný muž. Takže my, ani on nemal na výber.“
Amatérski herci pochádzajú zo slovenských a miešaných rodín, ale v ich kolektíve účinkuje aj študentka Hajnalka Avarová, čisto maďarského pôvodu, ktorá sa učí slovenčinu, lebo sa jej páči.
Vnúčatá len po maďarsky Kultúrny program uvádzal jeden z členov vedenia slovenskej menšinovej samosprávy básnik Juraj Dolnozemský. Venoval našim čitateľom knižku so zbierkou básní, z ktorej uvádzame ukážku, trocha charakterizujúcu súčasnú situáciu národností v Maďarsku. V reprezentačnom kultúrnom dome som sa porozprával aj s Pavlom Laukom, ktorý učil na slovenskej základnej a strednej škole. So Zuzkou sú rodina iba tak - ako sa tu žartuje - že ich staré matky spolu v kostole z jednej Biblie čítali.
„Ako slobodný mládenec som režíroval ochotnícke divadlo,“ predstavuje sa. „Prevzal som ho po našej rodáčke Judite Tomkovej, ktorá všetku lásku rozdala javisku a mládeži. My sme okrem iného absolvoval 50 repríz Tajovského Ženského zákona. No potom som sa oženil, prišli na svet deti, viete, ako to chodí...“
Ako je to dnes so slovenčinou v Békešskej župe? „V zmiešaných manželstvách to vyzerá veľmi zle. Maďarský partner, muž i žena, zväčša požaduje, aby sa v domácnosti hovorilo iba po maďarsky. Jazyk menšiny vraj býva na ťarchu. Vo februári sa bude konať po desiatich rokoch sčítanie ľudu, obávam sa, že nás zase bude podstatne menej.“
A čo jeho deti? Syn a dcéra tiež študovali pedagogiku. Pavel dokonca učil slovenčinu a ruštinu, no obaja si vybrali za životných partnerov Maďarov, v Komlóši nebývajú a tak sa starý otec s vnúčencami už nedohovorí v materčine.
Bandi báči je optimista „Moji rodičia sa zobrali v roku 1947 a hneď po svadbe sa presťahovali spolu so stovkami ďalších Komlóšanov do Matúškova pri Galante,“ vysvetľuje mi cestou domov autobusom Zlatica Lehotská. „Na desať rokov sa pretrhli akékoľvek kontakty s príbuznými, čo ostali na Dolnej zemi. Tí sa totiž báli vyhrážok, že ich vyženú z Maďarska s 50-kilogramovými balíkmi. Radšej sa za Slovákov ani nevydávali.“
Prvý raz prišla s rodičmi do Komlóša až v 70. rokoch, keď sa atmosféra uvoľnila. Vtedy tu boli ešte ulice plné blata, bez asfaltu. Bolo to správne, že národnostné ostrovy v Maďarsku opustili po vojne práve tí najuvedomelejší Slováci, predstavitelia nepočetnej inteligencie?
Mladá manažérka - logistka reaguje: „Ešte i teraz mi príbuzní v Maďarsku občas zazlievajú, že moji rodičia opustili Dolnú zem. Prišli vraj o majetok, ku ktorému by som sa v súčasnosti mohla hlásiť. Ale to predsa nie je všetko. Ich deti už nevedia po slovensky. So svojimi sesternicami sa dorozumievam po anglicky.“
Zlatica, hoci vyrastala pri Galante a už roky pracuje v Bratislave, stále pekne mäkčí slovenčinu a pamätá si mnohé dávno zabudnuté výrazy. Keď na škole preberali Hviezdoslavovu poéziu, tak ani učiteľka celkom nerozumela viacerým archaickým slovám, ktoré v Matúškove používali. Viete, čo to znamená napríklad zabronievať? To keď sa čerešne, možno i tie z Valaského ovocných stromov v Jelšave, začínajú červenať.
Hoci sedemdesiatročný Bandi báči optimisticky tvrdí, že v posledných rokoch dochádza k určitému oživeniu národného povedomia, nemali by sme šetriť, pokiaľ ide o pomoc kultúrnym aktivitám zahraničných Slovákov. Aby sme sa raz nemuseli červenať za osud našej vetvy, ktorá po svete šírila skúsenosti, múdrosť a dobré meno Slovenska. Ako? Vytratili sa slovenské slová z našej dediny. Odišli ohrdené do cintorínov, preč. Nebráni ich už naša Slovač, bo zhrdzavel jej meč. Tak smutno mi je, moja drahá reč! Bolí ma duša za roztratenými. Lež k boju v tej clivej samote už chýba sila, a nádej nám kalná voda zmyla. Poraď mi, osud, ako prebudiť nemých, ako nájsť stratených, do ramien ako naliať sily a ako vrátiť dych?
Ako?
Vytratili sa slovenské slová
z našej dediny.
Odišli ohrdené
do cintorínov,
preč.
Nebráni ich už naša Slovač,
bo zhrdzavel jej meč.
Tak smutno mi je,
moja drahá reč!
Bolí ma duša
za roztratenými.
Lež k boju
v tej clivej samote
už chýba sila,
a nádej nám
kalná voda zmyla.
Poraď mi,
osud,
ako prebudiť nemých,
ako nájsť stratených,
do ramien
ako naliať sily
a ako vrátiť dych?
Juraj Dolnozemský: Ťarcha páperia, Vydavateľstvo Mikszáth, Salgótarján 1994
