Metamorfózy chudoby
Veľa sa už napísalo a ešte viac diskutovalo o dôsledkoch celospoločenských zmien po roku 1989. No niektoré reálne existujúce sociálne problémy zostávali dlhé obdobie mimo verejnej i odbornej diskusie. Jednou z takýchto sociálnych tém, ktorá by si zasluhovala pozornosť zo strany tvorcov sociálnej politiky, vedcov, ale aj širokej verejnosti, je problematika chudoby. Paradoxne vyznieva, že chudoba a s ňou súvisiace skutočnosti tu boli vždy, len sa o nej nehovorilo a neprejavovala sa v takej otvorenej podobe ako v súčasnosti.
Chudoba je bezpochyby jedným z najzávažnejších sociálnych problémov. Slovenská spoločnosť, podobne ako celá stredná a východná Európa, doteraz prežíva niečo, čo by sme mohli označiť „posttransformačným šokom“, pretože mnohé vrstvy spoločnosti neboli na zmenu vôbec pripravené, spoločnosť nemala dostatočné mechanizmy ako ju prekonať bez väčších obetí a najmä neexistovali vyskúšané a už zažité vzorce správania, ktoré by vyhovovali zmeneným spoločenským podmienkam. Tieto zmeny v rôznych oblastiach života zasiahli a ovplyvnili vytváranie nového sociálneho rozvrstvenia spoločnosti. Postupne sa formuje nový systém sociálnych nerovností a sociálnej stratifikácie.
Ako tieto celospoločenské zmeny ovplyvnili alebo budú predurčovať chudobu a jej charakter? A ak áno, akými identifikačnými znakmi ju vieme opísať? Reaguje na jej premeny aj sociálno-politický diskurz o vymedzení chudoby? Je to azda až príliš veľa otázok, ktorých objasnenie by si vyžadovalo skôr priestor jednej odbornej vedeckej štúdie. Pokúsme sa teda aspoň niekoľkými „ťahmi štetca“ odpovedať na nastolené otázky.
Existovala počas reálneho socializmu? V spoločnosti založenej na egalitárnej ideológii stratilo bohatstvo svoju legitimitu, a zvyšovala sa dôležitosť sociálneho kapitálu, ktorá sa vo forme využiteľných kontaktov a sociálnych sietí založených na klientelizme potom transformovala na ekonomický kapitál. „Neexistovalo“ bohatstvo a teda nemohla existovať ani chudoba. Ako poznamenávajú český sociológovia Ivo Možný a Petr Mareš, chudoba stratila, rovnako ako bohatstvo, svoj status. Výsledkom masívnych redistributívnych mechanizmov, dotácií do cien základných potravín a makroštruktúrnych intervencií - najmä do tých sfér sociálneho priestoru, odkiaľ sa tradične regrutoval najväčší podiel chudobných a deprimovaných vrstiev - subvencií do infraštruktúry a intervencií do mzdových relácií bola príjmovo i majetkovo do značnej miery nivelizovaná a unifikovaná spoločnosť. Podarilo sa do značnej miery odstrániť extrémnu chudobu a zvýšiť životnú úroveň najnižších spoločenských vrstiev. Pritom však bohatstvo ani chudoba neprestali existovať, boli iba menej viditeľné a marginalizované.
Situácia pred rokom 1989 Zarputilé popieranie existencie chudoby bolo vlastne pštrosou stratégiou, pretože sa vychádzalo z myšlienky, že niečo, o čom sa nediskutuje, čo je marginalizované, je aj vyriešené. Jej výsledkom sa však stala okrem množstva pozitív aj celá plejáda nezamýšľaných negatívnych dôsledkov. Jedným z nich bola i skutočnosť, že tabuizovanie témy znamenalo v neposlednom rade aj nedostatok empirických dát, s pomocou ktorých by bolo možné identifikovať dynamiku, charakter a východiskový stav transformácie chudoby na Slovensku.
Určité výskumy si aj napriek nepriazni vládnucej ideológie v konečnom dôsledku vynútili praktické potreby sociálnej politiky. Na konci 60. rokov sa začína s výskumami zaoberajúcimi sa problémami životného minima. Pre toto obdobie je charakteristické, že skúmanie chudoby sa muselo skryť pod výskumy „obyvateľstva s obmedzenou možnosťou spotreby“.
Na meranie rozsahu tejto sociálnej kategórie obyvateľstva bolo východiskom nepriame, relatívne a objektívne vymedzenie chudoby cez optiku príjmov, ktorá bola aj v politickej ekonómii welfare state jednou z kľúčových a legitímnych metód. Táto metóda merania chudoby má viaceré limity, lebo napríklad výšky príjmov skúmaných domácností nemuseli v každom prípade zodpovedať skutočnej výške ich príjmu. Bola to však metóda, ktorá poskytovala dostatočnú exaktnosť a kvantifikovateľnosť. Za hranicu chudoby sa stanovilo 56 percent príjmu na spotrebnú jednotku. Ak ju prijmeme za svoju, dozvedáme sa množstvo zaujímavých údajov.
S pomocou spomínaných analýz môžeme identifikovať, že podiel osôb nachádzajúcich sa pod stanovenou hranicou sociálneho minima v ČSFR sa v 60. a na začiatku 70. rokov pohyboval medzi 9 až 11%, postupne klesol až na 7% a na konci 80. rokov opäť stúpol na 7,7%. Diferenciácia vývoja miery podielu chudobných domácností a osôb je evidentná, ak si porovnáme Česko a Slovensko. Na Slovensku zaznamenávame za toto obdobie obrovské zníženie podielu chudobného obyvateľstva z 21% na 9% na konci 80. rokov. V ČR osciloval podiel chudobných medzi 6 až 8% obyvateľstva.
Približne polovica všetkých chudobných žila v domácnosti, ktoré tvorili robotníci. Medzi najviac zastúpené chudobné, resp. chudobou ohrozené domácnosti patrili domácnosti dôchodcov, ktoré v období rokov 1965-1985 tvorili tretinu všetkých chudobných. Ich podiel však postupne klesal a, naopak, podiel zamestnancov stúpal. V prípade zotrvania v pracovnom procese aj v dôchodcovskom veku však ohrozenie skutočnosťou, že sa príjmy budú pohybovať pod sociálnym minimom, klesalo. Práve pracujúci dôchodcovia boli v tejto skupine zastúpení v malej miere (na Slovensku len 3%).
Najmenší podiel chudobných tvorili družstevní roľníci, ktorých podiel na Slovensku klesol zo 6% v roku 1965 na 3% v roku 1988. Boli to však skôr deti ako zamestnanecký status alebo staroba, ktorý determinoval mieru zastúpenia domácností pod prahom chudoby. V roku 1988 totiž viac ako tri štvrtiny chudobných žili v rodinách s nezaopatrenými deťmi. Bol to najmä počet detí, resp. počet nezaopatrených detí a teda vysoký počet vyživovaných osôb pripadajúcich na jedného živiteľa, čo súviselo so znížením príjmov pod úroveň sociálneho minima. Čím bol počet detí v skúmanej domácnosti vyšší, tým sa zvyšovala aj pravdepodobnosť ohrozenia chudobou. Medzi najohrozenejšie sociálne kategórie patrili práve preto deti.
Makro ale aj mikroekonomika spoločnosti sa zakladala na univerzalite modelu dvojpríjmovej rodiny (prakticky väčšina práceschopných žien pracovala na plný úväzok). Ženy však pri narodení dieťaťa zostávali v domácnosti, a to tento univerzálny model narúšalo, čo zvyšovalo pravdepodobnosť rizika chudoby. Dokazujú to i údaje o vplyve veku dieťaťa, resp. detí na toto riziko. Ak totiž celodenná starostlivosť o deti nebola nevyhnutná, umožňoval sa návrat k dvojpríjmovému modelu rodiny, s čím súviselo rýchle uniknutie z pasce chudoby.
Stará (demografická) chudoba Najrozšírenejší typ chudoby mal teda vo veľkej miere charakter prechodnej etapy v životnej dráhe. Súvisel najmä so začiatkom rodinného cyklu a v prípade nepriaznivej konštelácie aj s jeho koncom (starobou - sprevádzanou nevalorizovaním dôchodkov). Môžeme konštatovať, že chudoba mala charakter „starej“, demografickej chudoby. Táto analytická kategória chudoby sa v spoločenských vedách identifikuje ako chudoba, ktorej ohrozené sociálne kategórie charakterizuje vek, životný a rodinný cyklus. Sú v nej zastúpení aj dlhodobo chorí a telesne a duševne handicapovaní, dôchodcovia a starí, najmä osamelo žijúci a už nepracujúci jednotlivci či príslušníci etnických minorít.
Táto chudoba však môže byť okrem už vyššie spomínanej prechodnej skúsenosti v určitej etape životného cyklu aj stavom trvalej existencie. Do chudoby mohli rodiny skĺznuť aj v prípade určitých „životných investícií“ (napr. osamostatnením sa od rodičovskej rodiny, založením vlastnej rodiny, narodením dieťaťa, atď.). Bola to prierezová chudoba, ktorú zažívala a prežívala veľká časť slovenskej populácie v určitých etapách svojho životného cyklu. Okrem privátneho, individuálneho charakteru však mala aj svoju verejnú dimenziu. Bola to totiž aj chudoba spoločnosti, čo charakterizovalo toto historické obdobie.
Znovuobjavenie biedy po roku 1989 Slovenská spoločnosť sa ešte stále transformuje na modernú komunitu, ktorej jedným z podstatných znakov je sociálna diferenciácia. Vo vznikajúcom novom systéme sociálnych nerovností a stratifikácie vieme síce identifikovať základy nového sociálneho rozvrstvenia spoločnosti, ale v porovnaní so západnými krajinami sa u nás predsa len vyskytujú určité špecifiká a deformácie.
Najvýraznejším rozdielom je menšia evidentnosť a viditeľnosť sociálnej diferenciácie. Nerovnosti sa v našej spoločnosti neprejavujú v takej viditeľnej podobe, ako je to v západných krajinách. Postupne však už aj na Slovensku môžeme pozorovať predbežné dôsledky vznikajúcich nerovností. Vytvárajú sa rozdiely v príjmoch, bohatstve, čo sa prejavuje v diferenciácii spotrebného správania, životného štýlu, životných podmienok a podobne. Aj napriek miernemu trendu rastúcich rozdielov v príjmoch však Slovensko naďalej patrí ku krajinám s najnižšou príjmovou nerovnosťou. Predovšetkým vďaka relatívnemu nízkemu podielu bohatých domácností na celkových príjmoch bola príjmová nerovnosť na Slovensku v sledovanom období 1987-98 jednou z najnižších na svete (podľa správy UNDP).
Na jednej strane vzniká politicko-ekonomická elita a na druhej strane sa utvára početná, čoraz viac marginalizovaná a sociálne segregovaná vrstva obyvateľov, ktorí sú odkázaní na transfery sociálnej pomoci. Treba zdôrazniť, že pokiaľ ide o Slovensko, samotný výraz chudoby nie je dodnes legitímne ukotvený (ako keby mal ešte aj v súčasnosti moralizujúci a negatívny náboj a naši tvorcovia sociálnej politiky sa ho báli) a taktiež oficiálne štatistiky nevykazujú počty chudobných.
Na Slovensku sa za synonymá chudoby považujú sociálne slabí obyvatelia, nízkopríjmové domácnosti a najmä pojem hmotná núdza, ktorá je legislatívne vymedzená a v našich podmienkach slúži ako označenie pre chudobu (v decembri 1999 sa nachádzalo v hmotnej núdzi 10,8% obyvateľov SR). Podobne je to aj s hranicou chudoby, ktorá nie je explicitne definovaná a „zastupuje“ ju inštitút životného minima, ktorý predstavuje určitý základný stavebný kameň sociálnej politiky a od ktorého sa odvíjajú rôzne opatrenia štátu v sociálnej oblasti.
Od užšieho k širšiemu vymedzeniu Napriek tomu, že sa poukazuje na prílišné zjednodušenie takto orientovaného skúmania chudoby, peňažné príjmy sa stali opätovne jej základným ukazovateľom. Dôležité by bolo sústrediť sa na možnú aplikáciu komplexnejšieho skúmania tohto fenoménu zo sociologického hľadiska. Po teoretickej aj metodologickej stránke by sa mohlo opierať o koncepty mnohonásobnej deprivácie, ktoré v sebe nezahŕňajú len príjmový alebo majetkový obsah.
Takýto pokus o konceptualizáciu chudoby priniesol jej zatiaľ najreprezentatívnejší výskum na Slovensku, realizovaný v roku 1995 Štatistickým úradom SR v spolupráci s francúzskym INSEE pod názvom Sociálna situácia domácností v SR. Rozlišovali sa v ňom tri vymedzenia chudoby, a tým aj jej podôb. Vo finančnej chudobe sa nachádzalo 12,1% domácností, ktoré nedosiahli 60% priemerného príjmu na Slovensku. Druhé vymedzenie chudoby vychádzalo zo životných podmienok domácností (podmienky bývania, stravovanie, vybavenosť domácností) a nachádzalo sa v nej 13,4% domácností. Tretí prístup zisťoval chudobu z hľadiska subjektívneho vnímania vlastného položenia - 7,7% domácností ho reflektovalo ako chudobu.
Tieto alternatívne prístupy súvisia so zdôrazňovaním dôsledkov chudoby, ktorými sú sociálna exklúzia, stigmatizácia a marginalizácia. V európskych krajinách začína postupne prevládať práve širšie vymedzenie tohto javu, ktoré zdôrazňuje sociálnu exklúziu chudobných. Exklúzia z minimálne prijateľného štandardu tej-ktorej krajiny znamená, ako poznamenáva Room, zrejmé všeobecné znevýhodnenia, ktoré sú pomerne trvalým javom. Týkajú sa vzdelania, zamestnania, bývania, finančných zdrojov, možnosti získania prístupu k hlavným sociálnym ištitúciám, ktoré distribuujú rôzne životné šance. Môžeme hovoriť o sociálnej a kultúrnej izolácii, ktorá súvisí tak s ekonomickým, sociálnym, kultúrnym, politickým, ako aj symbolickým vylúčením.
V blízkosti hmotnej núdze V súčasnosti si verejnosť čoraz viac začína uvedomovať a reflektovať svoje vlastné socio-ekonomické postavenie. V dôsledku silnej homogenizácie spoločnosti pred začiatkom transformácie dochádza k javu, ktorý s pomerne veľkou presnosťou odrážajú subjektívne pocity: väčšina obyvateľstva pociťuje na jednej strane zväčšujúcu sa priepasť medzi vlastnou príjmovou situáciou a situáciou najmajetnejšej vrstvy, na druhej strane zmenšujúci sa rozdiel medzi sebou a najchudobnejšími vrstvami. Za alarmujúcu môžeme považovať skutočnosť, že v roku 1999 malo až 79% domácností strach, že klesne pod hranicu chudoby.
Zaznamenávame vysoký počet domácností, ktorých príjmy sa pohybujú v blízkosti hmotnej núdze a ktoré sa v prípade napr. straty zamestnania jedného zo živiteľov, narodenia dieťaťa a nasledujúceho odchodu matky na materskú dovolenku môžu „prepadnúť“ pod hranicu hmotnej núdze. Riziko chudoby a vylúčenia z participácie na minimálne akceptovanom životnom štýle teda ešte aj v súčasnosti determinuje určitá etapa životného a rodinného cyklu, vek, počet detí a pod.
Chudoba na Slovensku má podľa množstva indícií črty starej, demografickej chudoby. Spätosť s minulosťou sa dnes prejavuje aj v tej skutočnosti, že pre našu situáciu je ešte vždy charakteristickejšia „chudoba spoločnosti“ ako „chudoba v spoločnosti“. V európskom kontexte možno SR označiť za „chudobnú spoločnosť“. Takýmito znakmi sú napríklad pomer našej a západoeurópskej mzdy, rozsah poklesu reálneho príjmu, vysoká miera subjektívneho vnímania chudoby, vysoké percento z príjmu domácnosti vydaného na saturovanie základných potrieb, atď.
Od starej k novej forme Skutočnosť, že chudoba má v našej spoločnosti ešte vždy mnoho znakov starej chudoby, však neznamená, že táto jej forma bude naďalej dominujúcou. Celá spoločenská zmena, a najmä jej ekonomická dimenzia, bude znamenať postupnú premenu charakteru a foriem chudoby. Už v súčasnosti sa ukazuje jej spojenie s pozíciou jednotlivcov a celých sociálnych kategórií na trhu práce.
Takto vymedzenú chudobu nazývame novou, vertikálnou chudobou. Najviac ohrozenými sa stávajú najmä dlhodobo nezamestnaní, ľudia trvalo znevýhodnení na trhu práce (v dôsledku zníženej fyzickej či psychickej schopnosti, nízkej kvalifikácie, diskriminácie žien a etnických minorít), ďalej tí, ktorým sa nepodarilo adaptovať na nové podmienky, ale aj osoby s nízkymi príjmami, tzv. pracujúci chudobní, ktorí sa v dôsledku nízkej miery dosiahnutej kvalifikácie budú uplatňovať na sekundárnom trhu práce ako nekvalifikovaná pracovná sila. Takýto trh však poskytuje menej stabilné a oveľa horšie platené zamestnania.
V dôsledku zvyšujúceho sa počtu nezamestnaných a postupným formovaním sociálnej štruktúry dôjde k premene „skrytej“ chudoby, ktorá bola - aj keď ju počas svojho života v jej určitých etapách prežila väčšina - marginálna, k chudobe „viditeľnej“. Tá bude spojená s celými sociálnymi kategóriami obyvateľstva a bude teda vertikálna. Nebude sa dotýkať už len určitej etapy života jednotlivcov alebo ich rodín, ale stane sa trvalým stavom, často prenášaným z generácie na generáciu (tzv. dedičná chudoba). Už v súčasnosti môžeme identifikovať množstvo rodín, u ktorých sa kumulujú handicapy ako napríklad: obaja rodičia a nezriedka aj ich deti sú nezamestnaní a vďaka nedostatočnej kvalifikácii bez vyhliadky nájsť si prácu alebo dobre platenú prácu.
V týchto rodinách sa bude chudoba intergeneračne prenášať a postupne môže vzniknúť tzv. pasca - cyklus chudoby s anomickým prostredím, ktoré je často patologické. Jediným zdrojom príjmov sa pre dlhodobo nezamestnaných stávajú príjmy zo sociálnych transferov a zo šedej ekonomiky alebo sezónnej práce. Takáto situácia postupne utvára tzv. kultúru chudoby, ktorá predstavuje špecifický životný štýl a v prípade, že sa inštitucionalizuje, má tendenciu k sebareprodukovaniu. Okrem diskusií o kultúre chudoby sa objavujú aj diskusie o underclass. Sú to jednotlivci a rodiny, ktoré sa ocitajú mimo triedneho a stratifikačného systému. Vplyvom tejto skutočnosti bývajú marginalizovaní, majú sťaženú možnosť akulturácie, niektorí strácajú lojalitu k dominantnej kultúre a jej inštitúciám.
Znamená to ich úplné vylúčenie zo spoločnosti, ktoré v mnohých prípadoch zosilňuje ešte aj priestorová segregácia (tzv. hladové doliny). Vytvárajú sa určité segregované priestory - viditeľné ostrovčeky chudoby, na spôsob amerických veľkomestských giet. Na Slovensku ich analogicky nachádzame na sídliskách, štvrtiach alebo uliciach miest, ale žiaľ, ešte typickejším príkladom sú rómske osady, ktoré sú nielen geograficky, ale aj sociálne segregované. Je to život v sociálnom vákuu, bez možnosti úniku vlastnými silami, ale ani s pomocou aktivizácie sociálnych sietí. Sú totiž neefektívne.
Okrem už vyššie spomínaných sociálnych kategórií ohrozených chudobou musíme na záver pripomenúť vysokú pravdepodobnosť ohrozenia chudobou v prípade detí. Detská chudoba je nedostatočne viditeľná, pretože sa štatisticky nevykazuje. Napríklad aj na Slovensku sa však koncom roka 1999 nachádzalo v hmotnej núdzi 16,7% rodín s nezaopatrenými deťmi.
