Levisky alebo džínsy Arizona
Väčšina mládeže robí zo svojej chudoby starostlivo chránené tajomstvo. Strach pred stigmatizáciou je veľký - a bohužiaľ odôvodnený. Každé siedme dieťa v Nemecku je chudobné, vyplýva zo štúdie, ktorú v októbri zverejnil Arbeiterwohlfahrt (AWO). Štúdia dáva na pravú mieru aj známe klišé o tom, že takéto deti a mladí ľudia vyrastajú v nestabilných rodinách. Nie je to tak. Prevažne žijú v „úplných“ rodinách s obidvoma rodičmi a ich otcovia sú zárobkovo činní. Napriek tomu má rodina k dispozícii iba polovicu priemerného platu. Chudoba na základe týchto výsledkov naberá povedľa nezamestnanosti opäť vlastnú dimenziu. A ako ukazuje pohľad do jej histórie od 16. storočia, je to predsa problematika, na ktorú sa v uplynulých desaťročiach zabúdalo. Kevin, Tina a tri milióny ďalších Mobilný telefón? „Také niečo nepotrebujem, je to blbosť!“ To, čo si 15-ročný Kevin Jones nemôže dovoliť, považuje za nezaujímavé. Prinajmenšom to tak v triede prezentuje. Tlak konzumu medzi deťmi a mladými je veľký, ale Kevin, ktorý žije od narodenia zo sociálnych dávok, si vymyslel vlastnú stratégiu na vysporiadanie sa s chudobou. „Ako sa ti páčil včerajší film na Pro 7?“ „Nebol bohvieaký.“ Touto poznámkou odvráti ďalšie možné otázky. Alebo zachytí iné rozhovory o filme počas prestávky a neskôr sa zapojí. Doma majú totiž anténu len na tri programy. Kevin patrí k miliónu detí a mladých žijúcich zo sociálnej pomoci. V Nemecku sú ich spolu tri milióny. V porovnaní s inými vekovými skupinami preukazujú najvyšší stupeň chudoby práve osemnásťroční. Okolo dva milióny detí a mladých ľudí často prichádzajú ráno do školy alebo materskej školy bez toho, aby raňajkovali. V dôsledku chybnej a chýbajúcej výživy sú často chorí a ich šance do budúcnosti sú ohrozené. K týmto výsledkom dospela štúdia AWO o chudobe detí a mladistvých v NSR. Základom pre definíciu chudoby je príjem rodičov nepresahujúci polovicu priemernej mzdy. Podľa nej sa každé siedme dieťa v Nemecku označuje za chudobné. Ako naznačujú výsledky štúdie, častou reakciou na chudobu je jej utajovanie. Práve hanba robí z poberania sociálnej pomoci starostlivo ukrývané tajomstvo. V prípade Tiny Jones o tom nevie žiadna z jej priateliek a jej brat Kevin sa so svojím tajomstvom zdôveril len jedinému priateľovi, ktorý takisto žije zo sociálnych dávok - až kým neprišiel školský výlet. Pretože sa mnohé chudobné deti a mladí nemôžu na výletoch zúčastniť, mesto, v ktorom Jonesovci žijú, preberá za nich náklady spojené s týmito akciami. To nebránilo učiteľke, aby označila Kevina pred celou triedou za poberateľa sociálnej pomoci. Odvtedy sa mu spolužiaci vysmievajú prezývkou „sociálne dieťa“. „Veľmi dobre vedia, ako človeka raniť,“ konštatuje smutne Kevin. Kevinova matka Elisabeth je Angličanka a od roku 1980 žije v Nemecku. Obidve jej deti, ktoré vychováva od narodenia sama, majú rovnako ako ona britský pas. Pobytový status rodiny je neistý a predstavuje veľkú záťaž: „Na cudzinecký úrad idem vždy so strachom,“ hovorí 51-ročná žena, ktorá predtým pracovala ako zdravotná sestra. Ďalším výsledkom štúdie AWO je poznatok, že najmä deti a mladých ľudí bez nemeckého pasu - a teda s neistým právnym statusom - postihuje chudoba. Podľa spomínanej štúdie sú chudobné deti častejšie nápadné: u 38 percent z nich vidno poruchy pri hraní a rozprávaní a len 69 percent ide do školy v šiestich rokoch (v porovnaní s 88 percentami nechudobných). Aj pokračovanie v štúdiu je zriedkavejšie: len 16 percent chudobných detí sa dostane na gymnázium (zo skupiny nechudobných je to 29 percent). Ako príčinu tohto javu štúdia určila okrem finančných dôvodov aj „mentálne obmedzenia v očakávaniach do budúcnosti, ktoré môžu prerásť do apatie.“ Následkom je začarovaný kruh chudoby. Elisabeth Jones proti nej aktívne bojuje. „Vždy som sa starala o to, čo moje deti nevyhnutne potrebujú. Napríklad počítač.“ Prekladateľskými prácami si naň našetrila, lebo dobrá výchova je najdôležitejšia. Jej deti sú na najlepšej ceste k takejto výchove. Tina si chce urobiť maturitu a pokračovať v ďalšom štúdiu. Kevin nadšene rozpráva o svojej praxi vo veľkom hoteli. Vedenie hotela tento chlapec presvedčil do tej miery, že mu ponúkli možnosť výučby. Kevin chce v budúcom roku skončiť všeobecnú školu, aby sa stal profesionálom v oblasti hotelierstva, alebo si urobiť maturitu - ak budú jeho známky vyhovujúce. To však nezáleží len od neho. „Nabudúce si prineste badmintonovú raketu. Kto príde bez nej, dostane päťku.“ Požiadavka učiteľa telesnej výchovy bola jasná pre učiteľa a nesplniteľná pre Kevina. Dostal teda päťku a za trest musel počas telesnej výchovy prepisovať v školskej knižnici pravidlá badmintonu. Zlaté školské uniformy Čím sú deti staršie, tým problematickejšia je pre nich chudoba, hovorí štúdia AWO. Potvrdzujú to aj Kevin a Tina: „Ako dieťa som vôbec nevedela, že žijem zo sociálnych dávok,“ hovorí dievčina a Kevin ju dopĺňa: „Kedysi mi bolo jedno, či som mal oblečené levisky alebo džínsy Arizona z katalógu.“ Dnes je to iné. Súrodenci, ktorí popri škole pracujú, veľmi dbajú o svoje oblečenie, aby na nich nebolo poznať, že sú chudobní. Presne vedia, kedy a kde je výpredaj značkových odevov. So závisťou hovorí Tina o Anglicku, kde „chodia všetci v školských uniformách a nedá sa spoznať, kto z nich nemá peniaze.“ Sociálna pomoc spolu s príspevkom na bývanie predstavujú pre Elisabeth Jones spolu 2600 nemeckých mariek, pričom len poplatky za byt, kúrenie a elektrinu sa pohybujú v hodnote 1200 mariek. Niekedy jej pošlú rodičia z Veľkej Británie trochu peňazí, ale ako dôchodcovia ich sami veľa nemajú. A tak život Elisabeth, Kevina a Tiny pozostáva z neustáleho plánovania a rozdeľovania peňazí, ktorých nie je nikdy dostatok. Elisabeth Jones bilancuje svoj život zo sociálnych dávok vetou: „Mnohí síce hovoria, že dostávam peniaze zadarmo, ale ja sama viem, akým spôsobom za to platím.“ Autorka prispieva do týždenníka Freitag Z nemčiny preložila Lýdia Kokavcová -
