Prvá a posledná sovietska dáma

Keď sa dnes na Západe hodnotí osobnosť zosnulej manželky prvého a zároveň posledného sovietskeho prezidenta, jej obraz sa hodnotí zo západného pohľadu. Je však veľmi ťažké Západoeurópanovi vysvetliť, prečo ju svojho času jej krajania vnímali tak negatívne. Vie si vôbec dnes niekto na Západe predstaviť (o pochopení ani nehovoriac) každodennú sovietsku realitu?
Počet zobrazení: 1016

Keď sa dnes na Západe hodnotí osobnosť zosnulej manželky prvého a zároveň posledného sovietskeho prezidenta, jej obraz sa hodnotí zo západného pohľadu. Je však veľmi ťažké Západoeurópanovi vysvetliť, prečo ju svojho času jej krajania vnímali tak negatívne. Vie si vôbec dnes niekto na Západe predstaviť (o pochopení ani nehovoriac) každodennú sovietsku realitu? Smútok Rusov nad smrťou Raisy Gorbačovovej však môže mať ďalší rozmer: prejav odporu voči Gorbačovovmu rivalovi a súčasnému prezidentovi Jeľcinovi, ktorého dámam možno vyčítať oveľa viac, než sa dalo vytknúť Raise.

Burda bol západonemecký módny časopis určený ženám zo stredných vrstiev spoločnosti. Raisa Gorbačovová presadila, že začala vychádzať jeho ruská mutácia, ktorá sa stala dostupná aj v bývalom socialistickom Československu. Práve na časopise bolo vidno, čo všetko je samozrejmosťou pre Nemku zo stredných vrstiev, čo bolo tiež dostupné pre pani Raisu a iné manželky príslušníkov sovietskych vyšších vrstiev, no čo bol vyslovene sen pre obyčajné ženy. V Burde býval síce strih na pekné ženské šaty, no zohnať na ne v Rusku látku príslušnej kvality nebolo až také jednoduché. Takže, čo Západ považoval za prejav jemného vkusu a nenápadnú eleganciu v štýle obliekania prvej dámy Sovietskeho zväzu, to pre obyčajné sovietske ženy bola smrteľná provokácia.

Navyše, manželky sovietskych vysokých funkcionárov museli ostávať v pozadí. Keď Stalinova manželka vyslovila pochybnosti o politike svojho muža, stálo ju to život. Dodnes ostane tajomstvom, či ju zabil alebo dohnal k samovražde. Americký novinár John Gunther napísal v 30. rokoch, že manželka Vjačeslava Molotova sa pokúšala vytvárať niečo, ako bol zárodok sovietskej módy. Možno práve preto ju Stalin poslal do gulagu. Jedným z mýtov režimu bolo predsa predstieranie, že sa životné podmienky jednotlivých vrstiev sovietskej spoločnosti podstatne neodlišujú.

Inšpirátorka spoločenských zmien

Raisa Titarenková si veľmi dobre uvedomila, koho si berie za muža. Podarilo sa mi rozprávať s niekoľkými Gorbačovými kolegami zo štúdií. Míša bol známy nielen ako komsomolský aktivista, ktorého by ani vo sne nenapadlo klásť profesorom zvedavé otázky alebo vysedávať v študovni, ale aj chlapec obľúbený medzi dievčatami. Raisa ho dokázala spacifikovať, čo sa žiadnej žene v prípade Zdenka Mlynářa nepodarilo. Preto aj odmietala analógie s Nadeždou Krupskou. Nielenže nebola revolucionárka, ale svojmu mužovi by netolerovala milenky, tak, ako Krupská Leninovi.

Keď sa Michail Gorbačov stal prvým mužom ZSSR, jeho manželka Raisa sa ujala úlohy prvej dámy. Pre Západ je táto úloha čímsi samozrejmým. V období perestrojky to malo byť znamením nových čias. Manželky politikov mali vystúpiť z tieňa. Sovietska verejnosť to akosi nechápala. Raisu odsudzovala za to, že chcela aj na verejnosti ukázať, že je dobrou manželkou hlavy štátu a že je nielen peknou, ale aj elegantnou ženou. Lenže farbou boľševizmu bola nielen červená, ale čo je rovnako zlé aj sivá. Manželka amerického prezidenta Roosevelta po návšteve ZSSR konštatovala, že je to krajina, kde sa ľudia na uliciach nevedia smiať.

Raisina rodina bola postihnutá stalinskými represáliami (ako väčšina rodín v tejto krajine), aj preto svojho manžela odrádzala od použitia násilia. Veľmi statočne sa správala počas augustového puču v roku 1991. Jej zlý zdravotný stav bol podľa všetkého spôsobený tým, že hlboko prežívala tragédiu svojej vlasti. Po augustovom puči dostala infarkt a ozvali sa aj ďalšie choroby. Okrem chorého srdca to bola aj dysfunkcia obličiek a napokon leukémia. Jej utrpenie ju zblížilo s ruským národom. Rusi nikdy nepoznali blahobyt, no utrpenia mali vždy prebytok a to ich naučilo súcitu.

Neúspešní reformátori nebývajú šťastní

Michail Gorbačov vstúpil do dejín ako neúspešný reformátor. Okolo jeho pôsobenia ostáva veľa otáznikov. Jedno je však zrejmé - záujmom svojej krajiny dával vždy prednosť pred osobnými ambíciami. Dnes vidíme, že jeho politickému rivalovi Jeľcinovi išlo predovšetkým o osobnú moc. Vo svojich pamätiach sa vysmieval Brežnevovi, dnes ho až príliš pripomína. Dnešný Jeľcin už nemá skoro nič spoločné s vodcom demonštrácie z augusta 1991, ktorá zmarila neostalinistický puč. Vtedy rečnil na tanku o demokracii, no v roku 1994 poslal tanky do Čečenska.

Smútok Rusov nad Raisinou smrťou nie je len prejavom ľútosti nad tým, že jej verejná mienka svojho času krivdila. Možno je to aj smútok nad zmarenou šancou pre krajinu, ktorú stelesňoval jej muž. Raise Rusko odpustilo až po jej smrti. Zmení teraz ruská verejná mienka postoj aj k jej mužovi? Kedy mu konečne odpustí - neúspech?

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984