Integračné ambície v ofsajde
Bolo veľkou smolou pre Slovensko, že sa s troma krajinami strednej Európy nezviezlo pri marcovom rozšírení NATO v jednom bloku. Nie je totiž jasné, kedy a či vôbec v dohľadnej budúcnosti ďalšie rozšírenie nastane. Nezávisí to iba od toho, aké kritériá splníme, ale najmä od politickej klímy v doterajších krajinách EÚ a Aliancie.
Vstup troch susedných krajín do NATO bol možný vďaka aktivitám poľskej a v menšej miere i českej a maďarskej loby v USA a západnej Európe. Neschopnosť ich armád rýchlo sa dostať na úroveň NATO len potvrdzuje politické dôvody ich prijatia. Zároveň však núti USA a ostatné rozhodujúce mocnosti k opatrnému postupu voči ďalším záujemcom. Ak pred rozšírením sme stále boli poprednými potencionálnymi členmi Aliancie, teraz sa nám členstvo posunulo k vzdialenejším horizontom. Pokiaľ do roku 1997 väčšina krajín strednej a východnej Európy (SVE), ktoré sa uchádzajú o vstup, boli ochotné akceptovať pozíciu Slovenska v prvej vlne vstupu do NATO, potom čo SR v Madride vypadla z poradovníka, oprávnene môžu požadovať, aby sme sa zaradili kamsi na koniec. Veď oni predsa preukazujú česť byť druhými v poradí (Slovinsko, Rumunsko) dlhodobo, kontinuálne. A nebolo by spravodlivé, aby sa z outsidera stal opäť premiant iba preto, že má nového premiéra.
Diskvalifikácia - po NATO aj v Únii
Analogickú situáciu môžeme nájsť aj v prípade nášho vstupu do EÚ. Jej nových členov v prvej vlne nebude asi viac ako päť-šesť. Preto dnes prebieha tvrdý konkurenčný zápas. Okrem štátov SVE do úvahy pripadá Malta a Cyprus. Tie tam budú zrejme skôr než ktorákoľvek postsocialistická krajina, lebo tvoria tú skutočnú prvú skupinu najviac svojou ekonomikou, legislatívou a politickými väzbami pripravenú na vstup. Ak do nástupu tretieho Mečiarovho kabinetu a viac-menej ani v prvej polovici jeho vlády takmer nik nespochybňoval jednotu V4 a jej spoločný vstup do Únie, na uprázdnené miesto Slovenska sa medzi favoritov začalo tlačiť Slovinsko a pobaltské štáty, ktoré majú silnú podporu škandinávskych susedov.
Slovenskí politici a verejnosť si zrejme doteraz neuvedomujú zásadný význam rokov 1995-1997 pre celú SVE. A preto boli ich očakávania po vlaňajších voľbách nerealistické. V tom období totiž prebehlo principiálne posúdenie a kategorizácia postsocialistických krajín z hľadiska ich vhodnosti na vstup do západných štruktúr s výhľadom na najbližšie dve desaťročia. Nie je pravdou, že sa proti tomu nedá nič urobiť, no návrat na výslnie nás bude stáť omnoho väčšie úsilie, ako sa vyžadovalo napr. v roku 1995.
Podmienky pre integráciu
Rozšírenie Únie sa spája s prísnymi podmienkami prijatými na summite v Kodani v roku 1993 a špecifikované v Essene nasledujúceho roku. Prvou je politická stabilita, demokracia, uznávanie ľudských práv a práv menšín, nasleduje fungujúce trhové hospodárstvo, schopnosť odolávať ekonomickej konkurencii, prevziať všetky povinnosti a ciele vyplývajúce z členstva a schopnosť Únie zvládnuť toto rozšírenie.
V prípade NATO sa rozhodujúce kritériá presunuli z vojensko-strategickej do politickej a ekonomickej oblasti. Aliancia dnes nepotrebuje prijímať zo strategických dôvodov problémové nedemokratické krajiny ako svojho času Turecko či Portugalsko. Jej rozhodnutie o začlenení Česka, Poľska a Maďarska bolo podmienené globálnou dlhodobou víziou jednotnej Európy. Ak sa aj v najbližšom čase (po roku 2003) prijmú nové štáty aj do EÚ a Slovensko medzi nimi nebude, bude to znamenať, že sa jeho členstvo posunie asi ešte o 10-15 rokov, až keď pominú problémy s novoprijatými štátmi. Chybou SR bolo, že v čase, keď sa otvorilo „okno“ ústretovosti Západu prijímať bývalých nepriateľov do svojich radov, nesplnila podľa posudku Európskej komisie z júla 1997 a ani podľa hodnotenia NATO politické kritériá. Je možné, že nabudúce táto ochota podmienená morálnym záväzkom odmeniť krajiny SVE za zrieknutie sa socializmu nebude taká veľká. Navyše tzv. zlaté tridsaťročie prosperity od 60. do začiatku 90. rokov sa skončilo. Európske štáty sa budú omnoho viac hašteriť o financie.
Idea otvoreného spoločenstva
Väčšina zodpovedných politikov a funkcionárov NATO a EÚ členstvo Slovenska v týchto organizáciách zásadne podporuje. Až na amerických izolacionistov vyznávajú ideu veľkého demokratického euro - atlantického spoločenstva. Aj podľa Novej strategickej koncepcie pre 21. storočie zostáva NATO otvorené pre každú európsku demokratickú krajinu. Avšak aby niečo také bolo možné, musí sa stretnúť súbeh niekoľkých faktorov. Naše zisky bodov v pomyslenej stupnici plnenia podmienok politickej, ekonomickej a organizačno-legislatívnej príprave sú iba jedným z nich. Štruktúry NATO a EÚ musia byť pripravené na rozšírenie, vhodná musí byť aj vnútorná situácia v jednotlivých terajších členoch a vôla po rozšírení nesmie byť prekrytá naliehavejšími úlohami.
Podľa záverov kolínskeho summitu Európskej rady sa EÚ musí sústrediť na niekoľko podstatných reforiem. Predovšetkým sa má posilniť jej postavenie ako vojenského a politického aktéra vo svetovej politike. Zároveň nesmie zaostať v zavádzaní nových, najmä informačných technológií. Dá sa za tým vysledovať úsilie stať sa menej závislým od amerických spravodajských a navigačných systémov. V každom prípade podľa záverov summitu rozšíreniu musí predchádzať vnútorná reforma, aby vôbec nová EÚ bola funkčná. Čo môže zabrať niekoľko rokov. Päť krajín, vrátane SR, ocenili za pokrok a mali by sa s nimi začať konkrétne bilaterálne rokovania so šancou urýchliť ich integračný proces. V tom bude mať rozhodujúce slovo nasledujúci summit v Helsinkách. Črtala by sa teda pre Slovensko možnosť dostať sa do vytúženej prvej skupiny kanditátov, ale text sa dá interpretovať aj tak, že keď my budeme v prvej skupine, jej terajší členovia už budú zase o krok ďalej - v nultej skupine alebo priamo v EÚ.
Ostatné krajiny v jednom balíku
Podobne i nová strategická koncepcia NATO si kladie za cieľ splnenie takého množstva úloh meniacich doterajšiu úlohu Aliancie, že nové kolo rozšírenia sa môže odsunúť na dosť dlhý čas. Proces rokovaní, pristupovania k zmluve a ratifikácii je natoľko zdĺhavý a náročný, že terajší členovia NATO sa budú usilovať vyriešiť otázku niekoľkých krajín naraz. Preto aj keby sme sa stali zakrátko sebalepšie pripravenými na vstup, budeme asi musieť čakať na Rumunsko, Slovinsko a pobaltské krajiny. Amsterdamská zmluva i Nová strategická koncepcia NATO implicitne aj explicitne počítajú s ďalším rozšírením týchto organizácií. Ale zároveň si musíme otvorene povedať, že sa nám v prípade Aliancie na istý čas dvere zrejme privreli. Pokiaľ ide o EÚ, tak o tom, či sa vôbec budeme môcť vrátiť medzi prvých čakateľov na vstup, sa dozvieme v decembri 1999 v Helsinkách.
Autor je publicista
