Druhý a zatiaľ predposledný
Stať sa skutočným reformátorom v Rusku, to je ako bianco podpis hrdelného rozsudku nad sebou samým. Prvý, energický Poitr A. Stolypin bol v septembri 1911 fyzicky zlikvidovaný. Zatiaľ posledný M. S. Gorbačov bol svojim oponentom B. N. Jeľcinom tiež arogantne spacifikovaný. Oneskorená ľútosť v podobe lietadla pre nebohú manželku Gorbačova na tom nič nezmení. Navyše, iróniou osudu Jeľcin prežíva dnes obdobné „peklo“ ako Gorbačov pred rokmi. J. M. Lužkov mu totiž v Moskve a vo väčšine Ruska pripomína jeho správanie sa, a nič mu nedaruje.
Druhý veľký reformátor, N. S. Chruščov, tvorca ideológie XX. zjazdu KSSZ, to tiež nemal ľahké. Pred svojou straníckou a spoločenskou ostrakizáciou v réžii L. I. Brežneva však stihol stranícky popraviť J. Stalina. Politická kariéra Chruščova sa začala po jeho tridsiatke v 30. rokoch nášho storočia, keď si Stalin upevňoval pozíciu a de facto začal konštruovať rýdzo totalitnú spoločnosť. N. Chruščov bol pri tom a jeho životopisec F. Burlackij ho charakterizoval slovami: „Brutus by sa stal Caesarom, aj keby sa tváril ako hlupák.“ Áno, ide o citát Machiavelliho, ktorý popisuje Chruščova presne - dokázal majstrovsky skrývať svoje názory, nehovoril o svojich úmysloch, pokiaľ vyslovene nebolo treba.
V piatok 16. októbra 1964 však priniesol orgán ÚV KSSZ Pravda oficiálnu informáciu o uskutočnenom pléne ÚV KSSZ, ktoré sa rozhodlo akceptovať žiadosť Chruščova a uvoľnilo ho z postov prvého tajomníka ÚV KSSZ, člena prezídia ÚV KSSZ a z postu predsedu Rady ministrov ZSSR. V komuniké sa zdôrazňovalo, že sa tak stalo v súvislosti s vekom a zhoršeným zdravotným stavom N. Chruščova, ako aj to, že novým prvým tajomníkom sa stal Brežnev. Po prvýkrát v histórii Sovietskeho zväzu z najvyššieho postu odišiel človek do dôchodku a nie na la fete. Niektorí ruskí autori hovoria, že išlo o prvý nekrvavý prevrat v Moskve, po ktorom sa začala éra Brežneva spojená s pojmom stagnácia. Čo bolo potom, si všetci veľmi dobre pamätáme. Andropov, Černenko, Gorbačov a...
Opona stalinizmu
Dvadsiaty zjazd KSSZ, ktorý sa konal začiatkom roku 1956, bol logickým vyvrcholením chruščovovskej línie poststalinského obdobia minimálne v troch smeroch. V zahraničnopolitickom smerovaní Sovietskeho zväzu, perspektívach národného hospodárstva stelesnených v hesle „blahobyt na dosah ruky“ a v návrate leninských zásad do straníckeho života cestou vyrovnania sa so stalinizmom.
Ako sa rodil šokujúci a spočiatku utajovaný referát Chruščova, ktorý pomenoval stalinizmus? Vo svojich pamätiach si hlavný aktér N. Chruščov spomína: „Bolo rozhodnuté, že plénum bude mať charakter uzatvoreného zasadnutia. Tam som aj predniesol druhý variant referátu. Ten nakoniec vypočul zjazd mlčky. Ako sa hovorí, bolo možné počuť let muchy. Treba pochopiť, že delegáti boli prekvapení zverstvami na obyčajných ľuďoch, starých boľševikoch, na mládeži. Koľko zahynulo čestných ľudí? To bola tragédia pre stranu, ale aj pre delegátov zjazdu. Tak sa zrodil referát o zverstvách Stalina...“
Nová zahraničná politika?
Je otázne, či by vôbec bolo možné začať v roku 1985 zmeny v ZSSR bez opory v ére Chruščova. Teda v období, v ktorom bol Stalin usvedčený, došlo k pokusom o reformy v ZSSR, a najmä k určitému zlepšeniu v medzinárodných vzťahoch cez prizmu zlepšenia vzťahov medzi vtedajšími dvoma superveľmocami: Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom.
Zlomovými v týchto vzťahoch boli pravdepodobne roky 1961 a 1962, keď úroveň nedôvery a podozrievania dosiahla limitujúcu hranicu, ktorá odštartovala novú etapu fultonovskej „studenej vojny“ a de facto neskorší dobrovoľný odchod Chruščova z vplyvných postov.
V knihe Tisíc a jeden deň Nikitu Sergejeviča od O. Grinevského, bývalého sovietskeho a ruského diplomata, inak aj vedúceho sovietskej delegácie na rozhovoroch týkajúcich sa Zmluvy o znížení konvenčných zbraní v Európe, dnes riadneho profesora Standfordskej univerzity v Kalifornii, môžeme vystopovať vážnosť postavenia N. Chruščova v intímnej sfére zahraničnej politiky. Na ilustráciu dovoľte zacitovať z epilógu spomenutej knihy: „…a čo ak sa Kennedy a Chruščov v princípe vo Viedni tajne, mimo svojich blízkych spolupracovníkov a poradcov dohodli? Šli na prechádzku a začali sa jeden druhému sťažovať na svoje vojensko-priemyslové komplexy. My dvaja by sme sa dohodli na odzbrojení, ale vojaci to nepripustia. Ani naši, ani vaši. Ako ich uspokojiť? A dohodli sa. Poď, vyprovokujeme krízu, z ktorej by bol v úžase celý svet a zatvoril by ústa vojakom. Ty Nikita, samozrejme akože tajne, rozmiestniš na Kube rakety. Ja sa to dozviem, a vyhlásim, že som pripravený ich zničiť. Ty odpovedáš pripravenosťou začať jadrovú vojnu, ale obaja vieme, že je to len hra. My dovedieme situáciu do kritického bodu, vedomí si toho, neprekročíme kritickú hranicu, za ktorou by už bola skutočná vojna. Celý svet je v úžase. V poslednom okamihu nájdeme rozumné riešenie. Ty stiahneš rakety z Kuby a ja z Turecka. Všetci si vydýchnu, vojakom sa zatvoria ústa a my začneme nový proces v našich vzťahoch bez hrozieb a bez zbraní…“
Ako červená niť sa okrem búchania topánkou po rečníckom pulte tiahne chruščovovským ponímaním sovietskej zahraničnej politiky symptomatická epizóda s prerušeným letom špionážneho lietadla U-2 a súdom nad pilotom tohto lietadla Powersom. V kontexte článku nie sú až tak dôležité nálady sovietskych občanov počas súdneho pojednávania alebo omyly sovietskej protivzdušnej obrany pri likvidácii cieľa. Hoci je dobré si spomenúť napríklad na poručíka Sergeja Staforova, ktorý na MiG 19 monitoroval let U-2 Powersa a bol zlikvidovaný sovietskou protivzdušnou obranou, ktorá na vlastné lietadlo vystrelila 14 rakiet. Neskôr sa prezentovala verzia, že stroj MiG 19 len skopíroval let špionážneho lietadla do prerušenia jeho letu. Zabudnutí hrdinovia sa postupne stávajú známymi. Ešte jeden postreh: ak sa vám slovník o prerušení letu zdá podobný tomu, ktorý bol použitý v súvislosti s incidentom s lietadlom KL 007, možno máte pravdu.
Vráťme sa ale k dôležitej spojitej téme - lietadlu U-2, a to z pohľadu vtedajších vzťahov Československa a Sovietskeho zväzu. Grinevskij popisuje, ako N. Chruščov využil recepciu na veľvyslanectve Československa v Moskve, aby prezentoval svoj postoj k incidentu s U-2: „…celý deň, v pondelok 9. mája 1960, v Moskve očakávali odpoveď na otázku, kto odsúhlasil a organizoval let U-2? Washington mlčal. Vtedy, asi o 20,00 hod. sa Nikita Sergerjevič rozhodol zúčastniť na recepcii na veľvyslanectve Československa, a tam to Američanom natvrdo povedať, ako to on vedel - od pľúc. Vojdúc do sály, ktorá bola preplnená hosťami, počas chôdze hnevlivo vyhlásil: „Je jedna nebezpečná vec vo vyhlásení State Departementu USA. Dáva nám za vinu, že nedovoľujeme lietať, jazdiť a chodiť do Sovietskeho zväzu tým, ktorí chcú odhaľovať tajomstvá našej obrany. Preto je americká vláda donútená k nám posielať lietadlá - špiónov. Ide o veľmi nebezpečné vysvetlenie. Nebezpečné v tom, že takéto lety neodsudzuje, ale sa ich pokúša obhajovať, čím naznačuje, že by mali pokračovať.“ Po tomto ostrom vyhlásení odišiel Chruščov do kúta, kde vypil na ex koňak a dal pokyny šéfovi protokolu MZV ZSSR F. F. Molcokovovi….“
Na pôde veľvyslanectva, teda na pôde Československa (!) veľvyslancom Nórska a Pakistanu naznačil, že ich letiská - vysielajúce v Pakistane a prijímajúce v Nórsku - budú, v prípade opakovania incidentu, zakreslené do vojenských máp ako ciele určené k recipročnej likvidácii.
V jednom zo salónikov dnes už veľvyslanectva len Českej republiky v Moskve sa stretol aj s americkým veľvyslancom Thompsonom, aby si zaistil rýchly prenos informácie k prezidentovi USA o svojom postoji k incidentu. Veľvyslancovi oznámil: „Situácia s U-2 ma postavila do úžasnej situácie. Vy mi musíte pomôcť dostať sa z nej!“.
Dnes je možné len špekulovať, či sa československá pôda využila na super vysokú medzinárodnú politiku náhodne alebo cielene. Veď Chruščov vo svojich pamätiach spomína opitého Gottwalda, ako počas svojej dovolenky na Kryme v roku 1948 navrhuje Stalinovi, aby bolo Československo súčasťou ZSSR: „My s radosťou vstúpime do ZSSR a všetko, čo máme, bude spoločné.....“
Faktom však zostáva, že incident s U-2 v zásade neskôr pristrihol krídla obom: Chruščovovi a Kennedymu.
Ich odzbrojovacie iniciatívy síce neskôr dostali hmatateľný právny rozmer, ale toho sa už obaja v priamom, ako i v prenesenom význame slova nedožili. Ako sa nedožili ani toho, že napríklad India a Pakistan sa v priebehu niekoľkých dní „bleskovo“ posadili k stolu jadrových mocností.
Netradičný odchod
N. S. Chruščov odišiel podľa sovietskej tradície z politiky netradične a skromne. Chcel všetko robiť sám, a preto sa jeho hrdinstvo zmiešalo s úsmevnosťou. Skoro sa stal aktérom tretej svetovej - jadrovej vojny, vybudoval tisícky bytov. V „chruščovkách“ prežila svoje radosti rodinného a mierového života prvá povojnová generácia a dodnes sa v nich nové generácie rodia. Chcel siať kukuricu všade, aj za polárnym kruhom a navŕtal železnú oponu medzi Východom a Západom...
Dokonca neváhal vymýšľať a koordinovať niektoré netradičné aktivity smerujúce „pod kožu“ koženého Sovietskeho zväzu. Napríklad sa snažil dosiahnuť niečo na tú dobu v ZSSR a jeho kultúre bytia nevídané, a to presadiť tradíciu pravidelných novoročných plesov v Kremli. Ich prostredníctvom chcel prekonať konzervatívnu tradíciu „rodinných osláv“ súdruhov a súbežne normalizovať a najmä neformalizovať vzťahy medzi všemocným aparátom ÚV KSSZ, vojenskou elitou a diplomatmi v Moskve.
Chruščov zomrel (1971) ako obyčajný dôchodca, pričom ako jediný z moderných vládcov Kremľa (ak nerátame ešte aktívneho M. Gorbačova a B. Jeľcina), nie je pochovaný na Červenom námestí, ale na prestížnom Novodevičovom cintoríne v Moskve, kde len pred niekoľkými dňa pochovali manželku Gorbačova Raisu, ktorá pomohla dať svetu (svojim dielom trpezlivej a vernej manželky) perestrojku a ruským ženám (okrem iného) Burdu.
Náhrobný kameň symbolizuje jeho život, ktorý bol produktom historickej etapy. Je v čierno-bielej kombinácii a sochár využil možnosti symbolizmu a jeho bustu priestorovo natiahol, takže pripomína kukuričný klas - „Sergej kukuruznik“.
ZSSR sa stal skutočnou „triednou“ spoločnosťou, kde vládla stranícko - štátna nomenklatúrna byrokracia, aj v ponímaní G. Orwella a jeho Zvieracej farmy až po ére Chruščova, v období brežnevovskej stagnácie. Pri všetkej úcte k progresívnosti alebo k novým vlastnostiam tej doby, vhodnú pôdu na to pripravoval, či sa nám to páči alebo nie, práve „reformátor“ Nikita Sergejevič Chruščov.
Autor je tajomník Zahraničného výboru NR SR
