Pokazená reputácia

Pred rokom 1998 demokratická opozícia tvrdila, že za zlý obraz Slovenska v zahraničí môžu praktiky vládnuceho HZDS. Nacionalisti hlásali, že to spôsobili neprajníci slovenskej štátnosti a celkový šovinistický postoj Západu k strednej a východnej Európe (SVE). Zlý vtip tvrdil, že oba názory majú pravdu.
Počet zobrazení: 1218

Pred rokom 1998 demokratická opozícia tvrdila, že za zlý obraz Slovenska v zahraničí môžu praktiky vládnuceho HZDS. Nacionalisti hlásali, že to spôsobili neprajníci slovenskej štátnosti a celkový šovinistický postoj Západu k strednej a východnej Európe (SVE). Zlý vtip tvrdil, že oba názory majú pravdu.

Pre obyvateľov západnej Európy a Severnej Ameriky nie je SVE tak úplne súčasťou „ich“ sveta. Stačí sa pozrieť do učebníc dejepisu, SVE nezapadá úplne ani do ich vnímania sveta. Ten sa podľa tradičnej predstavy skladá z bohatej, bielej a osvietenej západenej Európy a Ameriky a potom z tzv. tretieho sveta (chudobného a farebného), voči ktorému má dnes predsa len trocha pocit viny za kolonializmus. Priestor SVE im do schémy nesedí. Nie sú tu ani bohaté krajiny, ani kultúrne odlišný a zaostalý Juh. Preto sa niekedy prejavuje úsilie SVE ignorovať. Komunistický blok bol ríšou zla, ktorá vznikla z ničoty a potom sa zrazu niekam rozplynula.

Odkladané sľuby Politické a odborné elity majú omnoho konkrétnejšiu predstavu ako radoví občania, no v demokratických štátoch sa musia riadiť aj ich želeniami a stereotypmi. Z globálneho dlhodobého hľadiska je rozšírenie EÚ a NATO na východ pre terajších členov týchto zoskupení výhodné, všetci o tejto výhode môžu rozprávať. Hrozí ale, že praktickú realizáciu budú rok po rôčku odkladať alebo ju sľubovať „po najbližších voľbách“. Pretože napriek všetkému, prevzatie zodpovednosti za chudobnejších príbuzných z krátkodobej perspektívy môže západnej Európe a USA spôsobiť isté starosti. Dôsledky by v budúcnosti mohli byť nepredvídané. Petrifikácia rozdelenia kontinentu by ohrozovala jeho stabilitu a schopnosť Európy (a Západu ako takého) vystupovať ako politická sila vo svetovom meradle. Pribudla by ďalšia problémová oblasť na hranici ich sveta. Okrem racionálnych argumentov v krajinách NATO a EÚ zavážila aj aktivita tých, ktorí považujú bývalé socialistické krajiny za nevyhnutnú súčasť pôvodnej západnej civilizácie a rozdelenie železnou oponou za neprirodzené. Marcové rozšírenie NATO o tri krajiny bolo veľkým úspechom zástancov prijatia krajín SVE do tohto bloku, ale nie je jasné, kedy sa zopakuje.

Rozličné prístupy Západu V postoji k samotnému rozšíreniu existujú aj isté rozdiely medzi členmi EÚ a NATO. Nemecko bolo a je za rýchlejšie rozšírenie ako Francúzsko (hoci nástup sociálnych demokracií trocha zamiešal karty). Vyplýva to z jeho tradičných väzieb na túto oblasť i zámeru nebyť východnou hranicou tzv. prosperujúcej Európy. Chudobnejšie štáty ako napr. Portugalsko sú zdržanlivejšie - prišli by o doterajšie výhody. Žiadny člen únie sa ale nestavia proti rozširovaniu na východ otvorene a kategoricky. NATO v marci 1999 dokonca prijalo tri stredoeurópske krajiny. Vzhľadom na jeho ďalšie kolo sa o Slovensku zatiaľ neuvažuje ani v Bonne. Nedá sa vylúčiť, že Nemecko potom, ako prestalo byť východným valom NATO, jednoducho stratí záujem na jeho rozšírení. Zrejme budeme musieť čakať na ostatných potenciálnych kandidátov. Zaujímavý je názor, ktorý tvrdí, že Slovensko vbehlo do „pasce“, pretože NSR musela demonštrovať svoju kritickosť voči rozsiahlejšej integrácii smerom na východ tým, že Slovensko obetovala. Bonn bol totiž v minulosti kritizovaný Parížom za nezodpovedný prístup pri rozširovaní. Slovensko bolo donedávna v tieni silnejších susedov, ktorí tradične mali na Západe pozitívny imidž. Maďari sa stali „rytierski ochrancovia slobody“, Poliaci „bojovníci proti Moskve“, Česi „osvedčení demokrati a humanisti“. Slováci nemali tradičné väzby, na ktoré sa by sa mohli odvolať. Môžeme si klásť otázku, či démonizovanie Mečiara zo strany bývalej opozície a prezentovanie slovenských vnútorných problémov na zahraničnej scéne nebolo kontraproduktívne. Namiesto Mečiara je pri moci bývalá opozícia, no krajine zostala nepriaznivá reputácia.

V špirále zaostávania Od apríla 1999 prudko začali eskalovať hospodárske ťažkosti SR. Môže sa stať, že v decembri bude s uznaním kvitovaný náš návrat na cestu západnej demokracie a právneho štátu, no pre ekonomickú krízu nebude preradenie Slovenska do prvej skupiny reálne. Ocitneme sa v špirále zaostávania, pretože preferované štáty budú dostávať hospodársku a inú pomoc. Rozhodujúcim faktorom pre vyradenie SR z integračných procesov bola činnosť vlády v rokoch 1995-1998. Zlom nastal počas tzv. demaršovej aféry. Ak aj dovtedy boli západné krajiny viac-menej ochotné akceptovať Slovensko s Mečiarom na čele, potom už nie. Nie je jasné, či nie i s expremiérom v opozícií. Slovensko zrejme nebude v EÚ a NATO, pokiaľ sa definitívne nepochová možnosť Mečiarovho návratu k moci. Nie je takým dôležitým prvkom medzinárodných vzťahov, aby sa voči nemu nedal zaujať morálny odsudzujúci postoj. Zaujímavý názor vyslovil Jiří Dienstbier na prednáške 14. 1. 1999 v Bratislave: „Fakt, že Slovinsko začalo rozpad Juhoslávie, ho stál členstvo v prvej vlne NATO, pretože voči nemu nie je dôvera. Bohužiaľ, i Slovensko sa dostalo do tejto situácie, keď ho nevnímali ako zjednocujúci prvok, ale ako prvok, ktorý prispel k rozdeleniu.“ Z našej perspektívy nedokážeme posúdiť, nakoľko táto úvaha zodpovedá realite, no myšlienku, že Slovensko muselo byť potrestané za oddelenie sa od Česka, už vyslovili v minulosti aj viacerí predstavitelia tzv. pronárodných síl.

Fenomén rómskeho problému Veľkou neznámou zostáva význam rómskeho faktora pre postoj Západu k prijatiu Slovenska a ďalších krajín do EÚ. Podiel asociálnych, neprispôsobivých a na štátnu podporu odkázaných Rómov je u nás neobyčajne vysoký. Nezdá sa pravdepodobné, že by krajiny Únie boli nadšené z toho, že im členstvom SR umožnia voľný pohyb po celej Európe. Otvorene nám to zrejme nik nepovie, no štáty EÚ možno nebudú chcieť prijať medzi seba krajinu, kde sa dajú nájsť žánrové obrázky, ktoré podľa ich mienky nepatria do Európy 21. storočia. Ak dnes z dospelých Rómov vyše 95% nepracuje a sú odkázaní na štátnu podporu, právom sa môžeme pýtať, kedy dôjde pri pokračujúcom raste ich počtu na Slovensku (dnes sa odhaduje na 300-tisíc) k rozpadu sociálneho systému. Rýchle prispôsobenie sa Rómov modernej európskej spoločnosti nie je vo výhľade, o to sa rozličnými cestami usilovalo od čias Márie Terézie niekoľko režimov. Treba mať stále na pamäti, že najdôležitejším štátom stredoeurópskej oblasti z vojenského i politicko-hospodárskeho hľadiska vždy bolo Poľsko. V poslednom čase k nemu pribudla Ukrajina. S výnimkou Rakúska a nových členov NATO žiadny členský štát Aliancie a EÚ nemá samostatnú politiku voči Slovensku. Vždy sme boli a budeme braní do úvahy iba v rámci celého balíka viacerých štátov. V prípade Únie hádam máme ešte šancu sa zaradiť do prvej, stredoeurópskej skupiny, zatiaľčo v súvislosti s NATO nás preradili na okraj, k štátom Balkánu. Geografické kritériá sú iba jednými z viacerých - do jednej skupiny s Českom, Maďarskom a Poľskom nie sme začleňovaní automaticky.

Autor je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984