Reklama

Asi som to nerobil zle

Patrili ste medzi niekoľkých ministrov poslednej komunistickej vlády, ktorí dobrovoľne podali demisiu. Rátali ste vtedy s odchodom z politiky? Bol som jednoznačne rozhodnutý, že odchádzam z politiky, vraciam sa späť na Právnickú fakultu alebo do SAV, z ktorej som prišiel.
Počet zobrazení: 1442

Milan Čič

Narodil sa 2. januára 1932 v Zákamennom (okres Námestovo). V r. 1961 skončil štúdium na Právnickej fkulte UK v Bratislave, kedy aj vstúpil do KSČ. V nasledujúcich rokoch absolvoval odbornú prax na Povereníctve SNR pre spravodlivosť a na Úrade vlády ČSSR, koncom r. 1968 ho menovali za námestníka ministra na novovytvorenom Ministerstve spravodlivosti SSR, no o rok na to ho z politických dôvodov (vyčiarknutý z KSČ) odvolali. Vrátil sa na PF UK, v 2. polovici 70. rokov bol vedúcim Katedry trestného práva, externým riaditeľom Ústavu štátu a práva SAV. Postupne získal docentúru, profesúru, vedecké tituly kandidát a doktor vied, akademik SAV a člen korešpondent ČSAV. Od apríla 1988 do decembra 1989 minister spravodlivosti SSR. Od 12. decembra 1989 do volieb v júni 1990 predseda vlády národného porozumenia SR. Potom poslanec Fed erálneho zhromaždenia za VPN, člen predsedníctva Snemovne národov a predseda jej ústavnoprávneho výboru. Po voľbách v r. 1992 podpredseda vlády ČSFR (za HZDS), vedúci odbornej skupiny na prípravu Ústavy SR. Od 8. marca 1993 predseda Ústavného súdu SR. Je ženatý, má dcéru a syna.

Patrili ste medzi niekoľkých ministrov poslednej komunistickej vlády, ktorí dobrovoľne podali demisiu. Rátali ste vtedy s odchodom z politiky?

Bol som jednoznačne rozhodnutý, že odchádzam z politiky, vraciam sa späť na Právnickú fakultu alebo do SAV, z ktorej som prišiel. Hoci vtedy, priznám sa, som si nemyslel, že tá vláda končí, že so socializmom je prakticky koniec. Keď som predniesol svoju abdikáciu vo vláde, kolegovia nevedeli pochopiť, prečo to robím. Moja odpoveď bola jednoduchá. Myslel som si, že nastalo také obdobie, aby sa stal ministrom spravodlivosti nečlen strany. To bolo všetko. Vôbec som nepočítal s tým, že v budúcnosti by som mal byť predsedom vlády alebo v nejakej inej funkcii.

Prečo ste potom zobrali kreslo premiéra, keď ste boli rozhodnutí odísť?

Bola to predsa len príležitosť. Napokon, pod značkou VPN - Verejnosť proti násiliu - prečo by človek nebol proti násiliu? Povedal som si, skúsim, zvládnem alebo nezvládnem. Dvere boli otvorené, mohol som ísť kedykoľvek preč.

Ako to prebehlo?

Pár dní po demisii som dostal ponuku, či by som nevzal funkciu predsedu vlády. Bol som z toho prekvapený, prečo práve ja, keď som odchádzal z vlády. A možno, myslím si, práve preto som bol prijateľný pre KC VPN. Samozrejme, že som nepovedal hneď: áno, samozrejme, veľmi som rád, že ste ma oslovili... Človek musel všeličo zvážiť, ja som zvažoval aj to, do čoho ideme. Či sme schopní zvládnuť situáciu, pretože som presvedčený, že ak by mali členovia KC VPN istotu, že to zvládne niekto z nich, neboli by mi funkciu ponúkali.

S kým sa vám v tom čase najlepšie komunikovalo?

S Fedorom Gálom.

Prečo?

Už sme sa poznali. On taktiež robil v SAV, keď som bol podpredsedom v akadémii. V tom čase sme na základe pokynu vtedajšieho predsedu akademika Hajku pracovali na prestavbe, reštrukturalizácii jednotlivých ústavov akadémie vied. Fedor Gál bol členom mojej komisie. Vedel som, že je to človek revolučne naladený, niekedy samozrejme až konfliktne, ale prijímal argumenty. Myslel som si, že s ním je práca dobrá, možná a aj efektívna.

Rudolf Schuster vo svojej knihe Ultimátum tvrdí, že za premiéra vás navrhol Ján Čarnogurský.

Počujem to prvýkrát.

Tušili ste, že KC VPN vás bude akceptovať ako premiéra iba do volieb?

Ja som dokonca počítal s tým, že nebudem predsedom vlády ani do volieb, pretože to bolo veľmi rušné, ak chcete revolučné obdobie a za takýchto okolností sa funkcionári alebo politici veľmi rýchlo menia hlavne v takých pozíciách, v akej bola vláda. Bolo treba okamžite vypracovať programové vyhlásenie vlády, čo nebolo ľahké. Veď sme sa museli najprv zorientovať, čo sa deje, lebo nielen páni z VPN si mysleli, že keď sa vyrieši problém vedúcej úlohy komunistickej strany a zruší sa článok 4 z platnej ústavy, vyrieši sa tým všetko. Mám veľmi silný dojem, že VPN nemala jasné, čo sa bude diať.

Na vaše miesto vraj VPN tlačilo Kučeráka...

Čítal som v novinách rozhovor s Františkom Mikloškom, a ten hovoril, že celá situácia, ktorá vznikla v parlamente pri snahe o dosadenie Jána Budaja na post predsedu SNR, bola namierená proti mne. Nemyslím si to, ale pripúšťam, že najskôr chceli odstrániť z funkcie Rudolfa Schustra s tým, že by vzápätí pod vedením nového predsedu Predsedníctvo SNR odvolalo aj predsedu vlády. To sú však moje domnienky, ktoré som si uvedomil až neskôr. Je možné, že mali takúto taktiku.

Prvé tlaky ste však pocítili už pri zostavovaní vlády…

To je pravda. Spomínam si na jednu decembrovú noc, kedy som veľmi tvrdo oponoval návrhom, ktoré mi predkladali páni z KC VPN.

Prečo?

Pretože boli nekompetentní na to, aby išli do zložitej doby a reprezentovali niektoré ministerstvá. A tak som jednoducho v noci okolo jednej vyhlásil, že ak neprijmú aspoň niektoré moje návrhy, vzdávam sa poverenia zostaviť vládu a nie som ochotný ďalej s nimi rokovať. Abdikačný list som mal pri sebe napísaný, adresovaný predsedovi Slovenskej národnej rady.

Ako reagovali?

Spýtali sa ma, či sa môžu poradiť. - Nech sa páči! - Bolo to na úrade vlády, asi pol hodiny boli v jednom salóniku, ja som sedel v druhom sám pri čaji, vrátili sa a povedali: tak sme sa rozhodli, že budeme s vami ďalej rokovať. Až vtedy som mohol presadiť niektorých ľudí, ktorí sa neskôr osvedčili ako naozaj schopní. Boli to minister poľnohospodárstva, minister výstavby a niektorí ďalší. Takže z tohto hľadiska bola vláda schopná, bola veľmi operatívna, ale súčasne aj koncepčná. Jednoznačne to preukázal samotný jej program, ktorý bol odsúhlasený, schválený v parlamente. Mali sme ho hotový za týždeň, a keď ho teraz prelistujem, zdá sa mi aktuálny doteraz, samozrejme s niektorými zmenami. Tá vláda však bola schopná, vecná, stranícke aspekty nerozhodovali. Výber ministrov - až na nejakú výnimku, ktorú by som nerád spomínal - garantoval vecnosť, kompetentnosť, prirodzene vrátane určitých výsledkov.

Nás by predsa však zaujímala tá výnimka.

Iste to viete, problematický bol post ministra vnútra. Po určitých nezhodách som vypísal konkurz.

Čo pomohlo v prípade pána Mečiara?

Jeho pohotovosť, znalosť problematiky a niektoré predstavy koncepčného charakteru. Na konkurze bol pán podpredseda vlády Vladimír Ondruš, zdá sa mi, že aj pán Jozef Markuš. Keď som sa opýtal, ktorý kandidát spĺňa podľa nich najlepšie kritériá, všetci veľmi jednoznačne a bez akýchkoľvek diskusií navrhli Vladimíra Mečiara. Rovnako KC VPN tento návrh jednomyseľne akceptovalo.

Väčšina z vás bola vtedy ohúrená osobnosťou Vladimíra Mečiara...

Nikto ho, podľa môjho poznania, nespochybňoval. Rád by som vám však niečo zdôraznil. Nikto nebol ohúrený z jeho prejavov, rétorických schopností atď. Bol jednoznačne dobrý, a to môžem potvrdiť, aj vo vláde, keď už pracoval ako minister. Bol disciplinovaný, zodpovedný, pracovitý. Možno by ste čakali, že poviem, že bol problém s ním komunikovať, kooperovať. Musím však vyhlásiť, žiaden problém som s ním nemal.

To tvrdil v rozhovore pre SLOVO aj Fedor Gál.

Jeho účinkovanie vo vláde bolo skutočne dôstojné, normálne, aktívne a kvalifikované.

Správal sa tak počas celého fungovania vašej vlády?

Áno. Opakujem, nemal som s ním žiadny konflikt, žiaden problém.

Ale vy ste nemali konflikt asi s nikým…

Nie, ale bol som dosť razantný, jednoznačný a náročný na prácu každého člena vlády. 

Ako vlastne pracuje taká revolučná vláda?

Nebol čas zdĺhavo pracovať na nejakej strategickej koncepcii. Museli sme v mnohých prípadoch postupovať operatívne. Museli sme riešiť aj veci, na prvý pohľad smiešne, ale v skutočnosti veľmi závažné, ako napríklad bratislavské smeti. Ministri museli byť neustále v teréne a skúmať povedzme situáciu na vianočnom trhu. To nebola maličkosť, nedostatok tovaru by mohol veľmi rýchlo zvrátiť beh udalostí. Vtedy vlastne vláda po prvýkrát niesla zodpovednosť sama za seba. Už nerozhodovalo ÚV KSČ - a to bola veľká zmena!

Pred prvými parlamentnými voľbami ste v jednom televíznom šote povedali, že nie vy ste sklamali KSS, ale KSS sklamala vás...

Raz, bolo to už po mojom menovaní za predsedu vlády, som sa stretol vo svojom byte s Petrom Weissom. Povedal som mu, že ak KSS nezmení svoju ideológiu, svoju politiku, aj som menoval niektoré konkrétne body tejto politiky, tak odchádzam. Zdôrazňujem, že ma nepodnecoval k tomu, aby som odišiel zo strany, o týchto veciach som sa s nikým nerozprával. Pán Weiss prisľúbil, že predloží moje návrhy na rokovanie vedenia strany. Neskôr mi však volal, že sa mu ich nepodarilo presadiť. Povedal som mu, že ráno posielam stranícku legitimáciu, lebo je ich vlastníctvom. To som aj urobil. Rudolf Schuster, ak sa nemýlim, to urobil až po mne. Myslím si, že som sa rozhodol správne. Vtedy mi niektorí akože kamaráti vyčítali, že som sklamal komunistickú stranu. Nasledovala moja odpoveď, komunistická strana sklamala mňa. A preto som sa s touto stranou rozišiel.

Ak vás sklamala KSS, nesklamala vás aj VPN?

VPN takisto. Keď sa blížili voľby, prišiel za mnou Fedor Gál s tým, že počítajú, že skončím s funkciou predsedu vlády. Samozrejme, to ma neprekvapilo, očakával som to. Ale, ako pokračoval, boli by radi, keby som za nich kandidoval. Odpovedal som, že môžem kandidovať. Mám informácie (či sú pravdivé, neviem), že Fedor Gál za moje áno dostal výprask v KC VPN. Vraj ma nemal až tak presviedčať... Pravdou však je a iste to viete aj vy, aj čitatelia SLOVA, že som svojimi preferenčnými hlasmi získal pre VPN vysoké percento voličov.

Podľa prieskumov verejnej mienky ste boli v tom čase najpopulárnejší slovenský politik. Napriek tomu sa vás snažili odstrániť z vrcholovej politiky s poukazom na vašu komunistickú minulosť, hoci všeobecne neobľúbený federálny premiér Čalfa, ktorý sedel ešte v Adamcovej vláde, vyhovoval. Prečo?

Neviem, neskúmal som to. Možno preto, že som im nebol natoľko povoľný, ako očakávali. Nerešpektoval som všetky ich direktívy. Ani KC VPN sa totiž nezbavilo pocitu, že nahradzuje ústredný výbor komunistickej strany. A ako viete aj z minulosti, kto nerešpektoval vedúcu úlohu strany, nemal až tak pekne ustlané na svojom lôžku. Takže aj toto mohol byť jeden z dôvodov. Keď boli niektoré požiadavky nedobré, nesprávne, protizákonné, tak som ich odmietol. Konkrétne poviem, veľmi tvrdo odo mňa žiadali, aby som urobil opatrenia pracovnoprávneho charakteru, aby mnohí ľudia z televízie, prípadne z rozhlasu odišli. Odmietol som to, lebo aj keď boli revolučné časy, bolo treba jasne povedať, či chceme rešpektovať princípy zákonnosti, alebo nie. Trval som na tom, že treba postupovať podľa Zákonníka práce. Na to som dostal odpoveď, že tak sa to robí aj v Čechách.Takúto argumentáciu som odmietol. Bolo to jedno z najvážnejších stretnutí záujmov KC VPN a zákonnosti. Nie predsedu vlády, ale zákonnosti. Takýchto názorových stretnutí však bolo viac.

Aké boli v tom čase vzťahy medzi národnou a federálnou vládou?

V prvom rade nebolo správne, aby predseda vlády bol podpredsedom česko-slovenskej vlády, a tak podriadený federálnym orgánom. Súčasťou stratégie bolo dostať národnú vládu do područia, pretože keď prijala federálna vláda nejaké uznesenie, tak predpokladala, že predseda slovenskej vlády je týmto uznesením viazaný. My sme proti tomu vystupovali už aj predtým, no dôležité bolo najmä stretnutie s českým premiérom Petrom Pithartom, na ktorom sme z oboch strán otvorili otázku, kto na koho dopláca. To bolo vtedy veľmi aktuálne. Neskôr sme vystúpili spolu s pánom Pithartom aj v televízii. Vzápätí nás volali "na koberček" pred federálnu vládu. Vraj akým právom si dovoľujeme komunikovať na túto tému a dokonca - púšťať sa do takých problémov, ako je rozpočet atď., atď. Tým vysvetľujem, že národné vlády boli limitované aj štátoprávnym usporiadaním. Tak sa prakticky začali vyostrovať vzťahy. Nie ako niektorí tvrdia, že sa prebudili nacionalistické vášne. Išlo tam skutočne o vecné otázky. Veď na otázku rozpočtu sa nabaľovali také problémy, ako je napríklad nemocenské poistenie, dôchodcovské a pod. Problematickí boli najmä ľudia, ktorí celý život pracovali v Českej republike.

Začiatkom roku 1990, konkrétne 28. januára, navštívil Bratislavu George Soros, ktorý prišiel s návrhom Stredoeurópskej univerzity. Ako ste sa postavili k jeho návrhu?

Som rád, že ste si spomenuli na presný dátum… Predtým so mnou o týchto otázkach hovoril pán Budaj, pán Kňažko, pán Zajac, a možno niektorí ďalší. Ja som sa postavil proti. Žiadali totiž vtedy ešte rozostavanú budovu národnej rady, čo som odmietol. Nevidel som dôvod na to, aby národná rada ostala v starej budove. Veď im dnes nestačí ani nová, na zasadnutia výborov sa používajú aj priestory Župného domu, aj priestory Bratislavského hradu. Ďalej tu boli požiadavky na byty pre profesorov, učiteľov a ich rodiny. To som si nevedel predstaviť. Neprichádzalo to do úvahy. A celý rad ďalších vecí. Nevidel som ani návrh na profesorský zbor, ktorý by bol skutočne taký kvalifikovaný a schopný, aby mohol reprezentovať úlohy Stredoeurópskej univerzity. Jednoducho navrhovali, aby dochádzali učitelia z Maďarska, z Nemecka a iných krajín. Dodnes som presvedčený, že som urobil dobre.

Ako premiér ste zaviedli v televízii známe desaťminútovky, ktoré boli neskôr zneužívané…

Poradil mi to Martin Hric. Bol vtedy mojím hovorcom. Chceli sme ľuďom zhrnúť, čo sa za ten týždeň urobilo a ešte k tomu niečo pridať. Trošku duchovnej útechy... Taký bol pôvodný zmysel, potom sa v ňom pokračovalo, ale mal iný charakter.

Nielen to. Odlišné boli aj vaše vzťahy s novinármi.

Môžem povedať, že veľmi pozitívnu úlohu zohral fakt, že na zasadnutí vlády boli prítomní reprezentanti médií. Nemali sme dôvod niečo tajiť. Myslím si, že to bolo veľmi dobré, najmä v tomto období. Mali sme dobré vzťahy s novinármi. Samozrejme, sem-tam boli aj takí, ktorí do nás zavŕtali, ale... nakoniec, to je v poriadku.

Myslíte si, že tie ďalšie vlády mali väčší dôvod, aby tajili svoje rokovania?

Neviem... Ja si myslím, že práve naopak, bolo tu ešte viac dôvodov umožniť masmédiám, aby o veciach informovali.

Malo by sa to robiť aj teraz?

Aj teraz. Hlboko som o tom presvedčený.

Ako ste vychádzali s prezidentom Havlom?

Mali sme bežné rozhovory, sprevádzal som ho po Slovensku. Spomínam si na zhromaždenie na počesť pána prezidenta v Martine v Matici slovenskej. Pán Havel chcel zrejme rehabilitovať prezidentskú inštitúciu po Novotnom, ktorý tiež vystúpil v Matici, ale veľmi neuspel - vieme prečo. Pán prezident sa ma aj v aute pýtal, čo má robiť, čo tam má povedať, aby to nedopadlo ako vtedy, keď tam bol Novotný. Poradil som mu, a myslím si, že obstál veľmi dobre.

Vaše predstavy o štátoprávnom usporiadaní však boli odlišné.

Mal som určité predstavy už aj vtedy. Spomínal som to, keď sme pripravovali programové vyhlásenie. Samozrejme, že som mal aj určité predstavy o tom, že Slovensko sa musí dostať spod tlaku federácie na inú úroveň. Novou úpravou aj novou ústavou, prípadne novým ústavným zákonom. Samozrejme, nevedel som, že Slovensko sa v dohľadnom čase osamostaní, ale takéto predstavy nemal skoro nikto. Možno Slovenská národná strana - iným stranám alebo hnutiam niečo podobné neprišlo na um. Mne išlo predovšetkým o to, aby sa Slovenská republika na základe novej ústavnej úpravy stala skutočne subjektom, ktorý bude schopný základné otázky života na Slovensku riešiť pomocou svojich orgánov. Presadzoval som skôr myšlienku originality štátnej moci v rámci každej republiky. Pretože tu boli občania Slovenskej republiky, tu bol ľud, ktorý mal kompetenciu a bol nadaný kompetenciou, aby rozhodoval o svojich veciach. Bol som napríklad za to, aby sa vytvorila federálna vláda, ale na princípe parity. Pretože tam nešlo o zastupovanie občanov, ale o zastupovanie dvoch rovnoprávnych štátov. Teda aby bol rovnaký počet ministrov bez ohľadu na rozlohu alebo počet obyvateľov. Myšlienka nebola v tomto období prijateľná a ani prijatá. To je ďalší problém, ktorý prispel k formovaniu záujmov o vytvorenie samostatných republík.

Čo rozhodlo o tom, že ste sa pri štiepení VPN pridali na stranu HZDS?

Bol som členom Predsedníctva Snemovne národov Federálneho zhromaždenia a bol som aj predsedom Ústavnoprávneho výboru. V tomto období mi niektorí predstavitelia VPN prejavili nedôveru aj v parlamente. Napríklad, keď som odpovedal na otázky ako právnik, jeden z činiteľov VPN sa priamo pýtal ďalších právnikov, mojich študentov, či je možné túto interpretáciu prijať. Videl som nedôveru zo strany týchto pánov a nepovažoval som za vhodné, aby som im tam robil problémy... Jednoducho, išiel som svojou cestou.

Už ako premiér ste snívali o vlastnej ústave Slovenskej republiky. A potom začal Vladimír Mečiar hovoriť o piatich možnostiach spolužitia…

Možno ich bolo šesť alebo štyri, možno osem, ja neviem. Sám som bol členom komisie - na návrh pána Dubčeka - ktorá pripravovala novú federálnu ústavu. Na istom rokovaní v Častej-Papierničke som bol proti niektorým veciam, najmä proti tomu, že sa zabúda na princíp národnej republiky s kompetenciami, ktoré jej patria. Federácia mala mať podľa mňa právomoci, ktoré sú nevyhnutné aj z hľadiska medzinárodného a potom tie, ktoré je ťažko možné uplatniť v republikách. Moje stanovisko bolo odmietnuté. Tak som navrhol, aby sme spolu s kolegom z českej strany pripravili konkrétny návrh usporiadania štátu. Bol so mnou Dr. Grostič z Ústavu štátu a práva ČSAV a pripravil so mnou rozdelenie kompetencií, o ktorom som si myslel, že by bolo správne. Návrh som predniesol komisii a ona ho odmietla. Vtedy som povedal, že v tejto komisii už pracovať nebudem. Neskôr som to verejne vyhlásil na zasadnutí FZ ČSFR, čo mi pán Dubček zazlieval.

Vaše predstavy si potom osvojilo aj vedenie HZDS. Alebo to bolo naopak?

Vysvetlím. Pred prijatím ústavného zákona o zániku federácie mi pán Mečiar telefonoval a takým, povedal by som, politickým pokynom mi povedal, že by bolo dobré, keby som hneď - včera bolo neskoro - pripravil ústavný zákon o prechode kompetencií z federálnych orgánov na orgány národné. Oponoval som mu, že to za pár dni urobiť neviem. Trval na tom, aby som sa o to pokúsil. Tak som sa pokúsil, a aj vďaka tomu, že som mal veľmi schopných legislatívcov z Českej republiky, sme večer, v noci, ráno, rýchlo pracovali na tejto koncepcii. A napokon to prešlo. Federácii zostalo len to najnevyhnutnejšie a všetky kompetencie prešli na národné republiky. Žiaľbohu sa nevie, čo znamenal ten ústavný zákon. Vtedy znamenal veľkú vec. Podľa mojej mienky preto, lebo sa vytvorili ústavnoprávne podmienky na budovanie určitých štruktúr na slovenskej úrovni. V Čechách tento problém nebol. My sme nemali ani ľudí, ani inštitúcie. To bol prvý krok k myšlienke, že v unitaristickej federácii sa ďalej žiť nedá. Keď sa pýtate, aké som mal predstavy: vystúpil som vo Federálnom zhromaždení s myšlienkou konfederácie, lebo aj v HZDS táto myšlienka prevládala.Václav Klaus však vyhlásil, že je to anachronizmus, že konfederácia sa nikde neosvedčila. Odpovedal som mu, že nám nejde o anachronizmus z 19. alebo 18. storočia, nám pôjde o modernú konfederáciu, ktorá bude rešpektovať všetky skúsenosti.

Akú podporu mal váš návrh?

Zo slovenských politikov ma nepodporil nikto. Z českých vystúpil na moju podporu jedine Miloš Zeman. Samozrejme, českí poslanci to odmietli. Znovu sa vytvárali podmienky, že ak nevyhovuje ani konfederácia, tak je viac možností v tom duchu, ktoré spomínal pán Mečiar.

Teda samostatnosť…

Áno. Zúčastnil som sa mnohých rokovaní za HZDS s pánom Mečiarom a ďalšími, s pánom Klausom a jeho ďalšími spolupracovníkmi, kde sme tieto otázky riešili. Napokon to dopadlo tak, že som bol poverený prípravou ústavného zákona o zániku federácie a ústavného zákona o delení majetku. Na to nadväzovali viaceré zákony a iné právne normy. Ale už predtým sme pripravovali Ústavu Slovenskej republiky. Nechcem tvrdiť, že je to nejaké originálne dielo. To sa dá v ústavnom práve ťažko urobiť, pretože sme brali do úvahy jednak materiály, ktoré boli predtým pripravené, jednak získané vedomosti z iných ústav, či už francúzskej alebo niektorých ďalších. Keby aj na tej ústave nebolo nič dobré, ako niektorí tvrdia, pozitívne je už len to, že keď vznikla Slovenská republika, mala svoju ústavu. Že to nie je samozrejmá vec, ukazuje príklad Českej republiky.

Jedným z klincov do rakvy česko-slovenskej federácie bol však aj návrh ústavy, ktorý predložil prezident Havel.

Prakticky áno, lebo aj pán prezident Havel stále bazíroval na federácii, ktorá je prežitá a ktorá nemohla naplniť základnú ideu spolužitia dvoch národov, dvoch republík v útvare federácie na princípoch dôstojného spolužitia, na princípe vzájomného porozumenia a obojstrannej výhodnosti. Nechcem povedať, že to bol posledný klinec do rakvi, ale prispel k tomu.

Napriek tomu, že ste nespochybniteľne jedným z našich najväčších odborníkov na ústavné právo, napriek tomu, že ste tvorcom ústavy Slovenskej republiky, vás parlament neodporučil ani len na kandidáta na ústavného sudcu…

Zrejme na to mali nejaké dôvody. Viem len to, že niektoré poslanecké kluby proti mne lobovali. Ja si to vysvetľujem tým, že som nikomu za celých sedem rokov vo funkcii nevyhovel podľa jeho predstáv, ani HZDS, ani SNS, ani SDĽ, ani iným. Prakticky som neprijateľný pre každú stranu. A na to som hrdý. Hovorím si, asi som to nerobil zle…

Čo budete robiť, keď sa skončí vaše funkčné obdobie?

Jój, ja mám toľko roboty…

Hovorí sa však o vašom návrate do praktickej politiky.

Predovšetkým sa chcem vrátiť na univerzitu. Som učiteľ, táto práca ma bavila, mal som rád študentov, a myslím si, že ani študenti nemali výhrady proti mne. To je jedna vec. A po 21. januári, to vám môžem potvrdiť, sa vrátim do politiky...

V rámci ktorej strany?

Zatiaľ sa mi nežiada byť konkrétny.

Bude to HZDS?

Nebude to HZDS.

SDĽ?

Nebude to SDĽ.

Niektorá z nových strán?

Možno niektorá z nových strán.

 

S hosťom Slova sa zhovárali Eduard CHmelár a Martin Krno

Zatiaľ nehodnotené
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama