Vymývame, teda SME

Pohár trpezlivosti Eugena Jurzycu sa napĺňa. Dozvedáme sa o tom v jednom zo série jeho článkov pre denník SME (Pohár trpezlivosti sa raz naplní, 3. 9. 2001) . Za normálnych okolností by človeka nepochytila túžba polemizovať s riaditeľom Inšitútu pre ekonomické a sociálne reformy.
Počet zobrazení: 1158

Pohár trpezlivosti Eugena Jurzycu sa napĺňa. Dozvedáme sa o tom v jednom zo série jeho článkov pre denník SME (Pohár trpezlivosti sa raz naplní, 3. 9. 2001) . Za normálnych okolností by človeka nepochytila túžba polemizovať s riaditeľom Inšitútu pre ekonomické a sociálne reformy. Jeho postoje a hodnotenia si môžeme takmer denne vypočuť a prečítať v ktoromkoľvek masmédiu.

Nie sú to však normálne okolnosti. Stokrát vyrieknutá lož sa zmení na pravdu, učí nás ideológ nacizmu. Vôbec s ním netreba súhlasiť, hoci časť našej tlače publikuje lži, či skreslenú realitu na dennom poriadku. No uvažujúceho človeka by nemala opustiť zdravá naštvanosť, potrebná na ich vyvrátenie.

Kto prispieva k bohatstvu krajiny?

Slovenská spoločnosť je podľa riaditeľa Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO) najrovnostárskejšia na svete. Svoje tvrdenie dokladá údajmi Svetovej banky. A hneď si pre to nájde aj vysvetlenie: "Príliš veľa statkov sme vyhlásili za verejné." V komentári nasledujú konkrétne príklady, obligátny odkaz na vysoké "kryptodaňové zaťaženie" a prvá dôležitá konzekvencia znie: "Zamestnanci s platom od 20 do 40 tisíc doplácajú na tento systém najviac." Po bičovaní "tých, ktorí neprispievajú k bohatstvu krajiny, ktorí peniaze žiadajú a dostávajú", dospieva autor pri hodnotení sporou okolo zníženia daní k záveru: "Momentálny konflikt umiernených a radikálov dopadne v prospech tých, ktorí rešpektujú racionálnu argumentáciu." Vzápätí dodáva: "Dá sa predpokladať aj to, že to bude naposledy." Pretože, podľa Jurzycu, trpezlivosť tých, čo prispievajú do verejných rozpočtov, začína mať svoje limity, a to prvý raz od roku 1948!

Súhlasiť s ním možno iba v jednom: pohár trpezlivosti sa raz naozaj naplní. Ide o to, čí to bude pohár. Je naša spoločnosť naozaj rovnostárska? Nech sa šéf INEKO prejde po kopcoch medzi bratislavskou Kalváriou a Slavínom, kde vedľa seba nájde staručké ošarpané domy, štandardné bytovky z 50. rokov a luxusné vily. Nie je tajomstvom, že medzi výškou minimálnej mzdy (len nedávno vládou zvýšenej na 4920 Sk) a rekordných manažérskych výplat môže byť i päťdesiatnásobný rozdiel. Ale veľká časť obyvateľstva sa potáca v oblasti pod priemerným príjmom a tesne nad ním, kým príjmy malej menšiny v našich podmienkach prekonávajú hranice absurdnosti. Obávam sa, že to vie aj E. Jurzyca.

Prístup k verejným statkom

Autor článku vymenúva dopravu, bývanie, vysoké školstvo, stravovanie, televíziu a rozhlas. Možno ho usvedčiť z nevkusného zavádzania. Je síce pravda, že dôchodcovia nad 70 rokov cestujú zadarmo, no koľko ľudí sa u nás tohto veku dožije? Za dopravu sa inak platia nekresťanské sumy, často práve to bráni mnohým zamestnať sa mimo trvalého bydliska. Bývanie nie je verejným statkom od chvíle, ako sa takmer prestali stavať nájomné byty. Trhové hodnoty bytov sa počítajú v státicícoch aj v menších mestách. Väčšina mladej generácie bude ešte dlho odkázaná na zdieračské chúťky prenajímateľov a realitiek. Vysoké školstvo je formálne bezplatné, no životné náklady v študentských centrách, najmä v Bratislave, už teraz mnohým vzdelaniachtivým znemožňujú štúdium, alebo ich nútia privyrábať si smiešne platenými brigádami.

Stravovanie ako verejný statok? Pekná myšlienka. Žiaľ, s realitou nemá nič spoločné. Ak si odmyslíme sviatočné rozdávanie polievok pre bezdomovcov, za stravu platíme rovnako veľa všetci - i vďaka vysokej DPH. A v oblasti televízneho a rozhlasového vysielania už niekoľko rokov existuje duálny systém, káblovú televíziu nemajú zďaleka všetci - o čom vlastne pán riaditeľ hovorí?

Sťažovať sa na vysoké daňové zaťaženie je na Slovensku veľkým hitom, samozrejme, najmä medzi tými lepšie zarábajúcimi. V čom však doplácajú zamestnanci poberajúci plat od 20 do 40 tisíc na tento systém najviac? V tom, že okrem viac-menej solídnej životnej úrovne ešte aj čosi prispievajú do spoločnej pokladnice, že musia ležať v tých istých nemocničných posteliach ako tí, "ktorí do zdravotnej poisťovne celý život odvádzali štyri stovky"? Je spravodlivé, ak tí druhí zarábajú tak málo, že do poisťovne prispievajú iba spomenutou sumou? Je hodnota ich práce naozaj o toľko menšia ako tých prvých?

Kto nebojuje, prehral

Jurzyca sa sám seba nepriamo usvedčuje z nepravdy a pripúšťa, že slovenská spoločnosť je nanajvýš nerovná. Podľa Štatistickej ročenky SR 2000 existuje množstvo profesií, ktoré zarábajú suverénne pod priemernou mzdou. Či už predavači v obchodoch (6494 korún), pestovatelia poľných plodín (6601), opatrovatelia (4083), maliari (8022), alebo učitelia stredných škôl (8561). Okolo priemernej mzdy sa pohybujú vodiči (10 493), psychológovia (10 588), sociálni pracovníci (10 207), účtovníci (10 622). Mierne nad ňu sa dostávajú napríklad lekári (16 543), elektrotechnici (15 462), poisťovací agenti (14 150), baníci (13 733) a rušňovodiči (13 297). Nie zriadkavo sa vysokoškolská profesia ohodnocuje pod hranicou priemernej mzdy, kým stredoškolské povolanie nad ňou. Nie sú na tom zle programátori (16 908), odborní pracovníci v bankovníctve a peňažníctve (19 789), vedúci a riaditelia malých podnikov (43 148), prezidenti veľkých podnikov (56 642). Nuž, tomu sa hovorí rovnostárstvo? Pravda, ide o výsledky výberového zisťovania za rok 1998. Odvtedy sa absolútne čísla zvýšili.

Tí, čo "neprispievajú k bohatstvu krajiny", sú zväčša obeťami neoliberálnej transformácie, ktorí stratili zamestnanie často vo veku, keď už je preškolenie nereálne. Neprispievajú, lebo nemôžu. Žiadajú a dostávajú, ale koľko? Neraz musia vystačiť s troma a pol tisícmi korún mesačne. "Sociálna sieť" je totiž byrokratickou pavučinou, cez ktorú sa čoraz viac ľudí v hmotnej núdzi prepadáva do priepasti demoralizácie a beznádeje. O akomsi bezplatnom prístupe k verejným statkom ani v ich prípade nemôže byť ani reči. Je však možné, že niektorým našim ekonomickým a iným autoritám tých 200 000 podvýživených ľudí v SR (podľa Svetového potravinového programu) nestačí. Radi by toto číslo videli ako sedemciferné, alebo sa týchto ľudí najradšej zbavili.

Prehnané, hrôzu naháňajúce? Možno, ale ofenzíva neoliberálnej ideológie na Slovensku kulminuje. Nič však netrvá večne. Medzi ľuďmi rastie rozčarovanie. Koho a ako však ich hnev zasiahne, a či vôbec? Nie je každý pokus reagovať na bezočivé manipulovanie vládnucich médií s realitou automaticky odsúdený na neúspech? Nech na to, namiesto nás, odpovie Bertold Brecht. "Kto bojuje, môže prehrať. Kto nebojuje, prehral."

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984