Život Antona Kompánka
Na scéne slovenských dejín pôsobilo množstvo menej známych osobností, ktorým sa doposiaľ venovalo len málo pozornosti. Patrí medzi ne aj Anton Kompánek - rímsko-katolícky kňaz, publicista, novinár, národovec, jeden z popredných činiteľov Slovenskej národnej strany v období medzivojnovej Československej republiky a stúpenec myšlienok česko-slovenskej vzájomnosti.
Anton Kompánek sa narodil v roku 1891 v Turzovke na Kysuciach v rodine remeselníka. Gymnaziálne štúdiá, ktoré absolvoval v Trnave a Trenčíne, úspešne ukončil v roku 1910. S týmto rokom sú spojené aj jeho prvé novinárske pokusy na stránkach moravského týždenníka Noviny spod Radhoště. Vyštudoval teológiu v Nitre a od roku 1915 pracoval ako kaplán v rôznych slovenských mestách. Dlhší čas pôsobil ako farár v Lúkach pod Makytou, z čoho zrejme odvodil aj svoje pseudonymy - A. K. Lúcky, či Lucky Strike.
Antona Kompánka verejnosť poznala vďaka bohatej publicistickej, politickej, verejno-spoločenskej a prednáškovej činnosti. Napísal vyše 2000 článkov, politických úvah a príspevkov s náboženskou tematikou, ktoré uverejňoval predovšetkým v Národných novinách, Slovenskom denníku a v tlači amerických Slovákov. Prispieval aj do českej Národnej politiky, či Českého denníka. Patria ku kľúčovým prameňom, ktoré približujú túto významnú osobnosť slovenského politického a verejného života.
Za vzájomné pochopenie v spoločnom štáte
Vznik Československej republiky po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie v roku 1918 našiel v mladom kňazovi A. Kompánkovi oddaného stúpenca. Už pred prevratom udržiaval kontakt s českým a moravským prostredím, v ktorom nachádzal pochopenie aj podporu v národnobuditeľskej práci. Avšak už prvé mesiace existencie ČSR vyniesli na povrch mnohé problémy, ktoré ovplyvnili vzájomné spolunažívanie Čechov a Slovákov. Podľa Antona Kompánka bol tento jav dôsledkom toho, že sa Česi a Slováci navzájom dobre nepoznali a z českej strany v Slovákoch nevideli národ s vlastnou individualitou. Z týchto pohnútok sa v roku 1921 zrodila jeho kniha nazvaná Slovák, jeho povaha, vlastnosti a schopnosti, ktorú, podľa vlastných slov venoval "bratom Čechom, bratskej láske a česko-slovenskej vzájomnosti. Vykreslením slovenskej mentality chcel priblížiť Čechom náš národ s jemu vlastnými črtami a znakmi a odstrániť tak mnohé nedorozumenia, ktoré plynuli z rozdielnosti pováh dvoch národov. Táto práca Antona Kompánka je aj dnes zaujímavou analýzou slovenskej povahy. Jej autor uvádza, že dôsledkom tisícročnej poroby Slovákov je holubičia povaha a poníženosť, ktoré len veľmi pomaly môžu nahradiť idey slobody, demokratizmu a republikanizmu. "Jednako nemôžem zo seba striasť myšlienku, že iste hodne času minie, kým republikanizmus prejde Slovákovi celkom do krvi, kým uzná, že republikanizmus je najspravodlivejšia, najdokonalejšia a najdemokratickejšia štátna forma," písal Anton Kompánek. Ako ďalšie charakteristické znaky slovenskej povahy uvádza pracovitosť, skromnosť, nábožnosť, mravnosť a nebezpečné sklony k alkoholizmu.
Katolícky kňaz v prevážne evanjelickej strane
Kostru politickej činnosti Antona Kompánka tvorili tri tematické okruhy. Sústredil sa na obhajobu slovenskej národnej individuality a jej uznanie v Československej republike. V jeho jednoznačne kladnom postoji k československej štátnosti pramenila obrana jednotného štátu proti revizionistickému úsiliu v medzivojnovom období. Za predpoklad zdravého národného vývinu považoval jednotu Slovákov, preto bol proti triešteniu síl na konfesionálnom alebo politickom základe. Citát z jeho prednášky z júna roku 1938 tieto okruhy výstižne charakterizuje: "Slovenská vec by mohla ísť v znamení jednoty slovenského národa, ktorá by hľadala a mohla nájsť nielen všetkých Slovákov pohromade, ale mohla by vedieť spojiť Slovákov s Čechmi v tom zmysle, že chceme a musíme si udržať túto republiku."
Tieto svoje politické názory obhajoval Anton Kompánek v radoch Slovenskej národnej strany (SNS). Ako katolícky kňaz bol v národnej strane skôr výnimkou, pretože väčšina jej členov bola evanjelického vierovyznania. SNS sa však usilovala udržať si kredit nadkonfesionálnej a všenárodnej strany, ktorá háji záujmy Slovákov bez ohľadu na stav či vierovyznanie, a tak práve táto strana najviac vyhovovala jeho politickej orientácii a presvedčeniu. Veľká časť katolíckych kňazov sa politicky uplatnila po boku Andreja Hlinku v Slovenskej ľudovej strane. Anton Kompánek vysvetlil svoje odmietavé stanovisko ku klerikalizmu ako politickému princípu v dielku Prečo ako katolícky kňaz nie som prívržencom Slovenskej ľudovej strany, ktoré vyšlo v roku 1920 v Bratislave.
Zložitý vývoj SNS
V SNS zastával významné stranícke funkcie - bol podpredsedom strany, členom jej výkonného výboru a v rokoch 1924-1927 šéfredaktorom jej oficiálneho tlačového orgánu Národných novín. Pri príležitosti zloženia funkcie šéfredaktora v roku 1927 národniar Jozef Škultéty o ňom napísal: "Slovenský cit, slovenská snaha v ňom ako publicistovi má vzácneho tlmočníka."
Slovenská národná strana prechádzala po vzniku spoločného štátu zložitým transformačným obdobím. Popri úsiliu etablovať sa v nových politických pomeroch zápasila s finančným nedostatkom, ktorý sa prejavil najmä v problémoch okolo Národných novín. Prostredníctvom Antona Kompánka sa obrátila so žiadosťou o finančnú aj morálnu pomoc na komunitu amerických Slovákov. Kompánek absolvoval svoju americkú cestu v roku 1922. Usporiadal vyše sto prednášok, na ktorých informoval o pomeroch na Slovensku, o živote Slovákov v novom štáte, o programe SNS, ako aj o rozdielnych a spoločných prvkoch v politike Slovenskej ľudovej a národnej strany. Patril k iniciátorom zjednotenia amerických Slovákov, medzi ktorými panovala názorová nejednotnosť na autonomistické snahy doma na Slovensku. V októbri 1922 stál pri zrode Výboru priateľov slovenskej slobody v Pittsburgu, ktorý si popri úlohe zjednotiť rozhárané organizácie v USA dal za úlohu podporovať kooperáciu a zjednotenie autonomistov na Slovensku. Za týmto účelom chcel Výbor organizovať verejné zbierky a prostredníctvom tlače získať podporu amerických Slovákov. Medzi americkými Slovákmi získal Anton Kompánek národnej strane isté sympatie, ako aj finančnú podporu pre Národnie noviny. Americkí Slováci a ich zbierky tvorili do veľkej miery jej finančné zázemie. Myšlienky spolupráce a zjednotenia slovenského politického tábora šíril Anton Kompánek aj na Slovensku. Patril k stúpencom spolupráce slovenských autonomistických strán - Slovenskej národnej a Slovenskej ľudovej strany a k priaznivcom ich politického spojenia v roku 1932 vo Zvolene.
Polemika s maďarónom Jehličkom
Popri politickej činnosti vyvíjal mnoho aktivít v náboženskom živote Slovákov. V rokoch 1926-28 vykonával funkciu tajomníka Spolku svätého Vojtecha v Trnave. Publikoval svoje kázne, napísal dejiny kostola v Lúkach pod Makytou a v roku 1935 sa pričinil o postavenie kaplnky sv. Cyrila a Metoda na moravsko-slovenských hraniciach. V lete roku 1931 na stránkach Národných novín viedol ostrú polemiku s katolíckym kňazom Františkom Jehličkom žijúcim v emigrácii. Jehlička spolupracoval s protičeskoslovenskými kruhmi v zahraničí a konštruoval rôzne obvinenia slovenskej katolíckej cirkevnej hierarchie, ktoré prezentoval na stránkach zahraničnej tlače a vo svojom časopise Samostatnosť - Independence. O dva roky neskôr sa Anton Kompánek rozhodol spísať latinsko-slovenské memorandum Žalujem s podtitulom Memorandum o činnosti Dr. Františka Jehličku proti cirkevnej disciplíne a autorite, ktoré adresoval Svätej stolici a slovenskému biskupskému zboru. Účelom tohto memoranda bolo docieliť, aby Jehlička bol zbavený práva vykonávať kňazský úrad, a znemožniť jeho agitačná činnosť proti Československu.
Prednášková činnosť Antona Kompánka bola veľmi plodná. Absolvoval turné po väčších slovenských a moravských mestách, prednášal v Slovenskom rozhlase. So svojimi názormi oboznámil komunitu amerických Slovákov, či Slovákov žijúcich v Rumunsku, kde ho v roku 1927 vyslala Národná rada československá. Veľký úspech malo jeho vystúpenie v Londýne v 30. rokoch.
Od roku 1939 pôsobil Anton Kompánek na fare vo Vysokej na Morave, kde strávil posledných desať rokov života. Ako 58-ročný tu v roku 1949 ukončil svoju životnú púť.
Autorka je pracovníčka Historického ústavu SAV
