Lovci tresiek a zážitkov 2

Petrov zdar! To je pozdrav rybárov - podľa mňa už od čias Kristových - veď mnohí z jeho učeníkov vrátane apoštola Petra (skaly) boli rybári. Aj jeden zo symbolov prvých kresťanov v katakombách bola práve ryba. Slovenský maliar národný umelec Michal Studený motív rýb v najrozličnejších variáciách zobrazoval vo svojich dielach. Najčastejšie to však boli údenáče, lebo v Nórsku na love tresiek nikdy nebol. Škoda.
Počet zobrazení: 1306

Petrov zdar! To je pozdrav rybárov - podľa mňa už od čias Kristových - veď mnohí z jeho učeníkov vrátane apoštola Petra (skaly) boli rybári. Aj jeden zo symbolov prvých kresťanov v katakombách bola práve ryba. Slovenský maliar národný umelec Michal Studený motív rýb v najrozličnejších variáciách zobrazoval vo svojich dielach. Najčastejšie to však boli údenáče, lebo v Nórsku na love tresiek nikdy nebol. Škoda.

Veľryba zhltla nielen Jonáša, ale aj starého Pichandu (Jozefa Kronera) z Jarošovej Tisícročnej včely pri šantení s dávnou frajerkou Žofkou. A ešte tam bol mlčanlivý murár Jakub prezývaný Ryba. V mojej poslednej knižke V Gaštanovom hájiku je okrem iných poviedka, ktorú som napísal pred niekoľkými rokmi pri Jadrane a má názov Zívanie rýb. Sedel som vtedy na brehu mora po úžasnej nočnej búrke a rozmýšľal som nad tým, prečo sa rybám pri zívaní nenaberie do "úst" voda. Typický problém suchozemca.

Zo tri hady na Slovensko

Naozaj, ako zívajú ryby? Ale vari najkrajšie úvahy o rybách a úhoroch má Ota Pavel v nesmrteľných poviedkach. Spomenul som si naňho aj vo chvíľach, keď sme sa vracali z anabázy po severských krajinách a nadránom sme zakotvili v Kunsthaus Miro neďaleko Berlína, kde som pred vari dvadsiatimi rokmi po prvý raz ochutnal takú delikatesu, ako boli údené úhory. Zo tri tie "hady" som priniesol aj domov a oblizovali si po nich prsty i ľudia, ktorých mám rád. Od tých čias som lepšiu rybu nejedol.

Ryby sa teda nielen chytajú, ale sú aj odvekou inšpiráciou umelcov. Istý slovenský autor dokonca napísal knihu rybárskych poviedok, no nikdy nevyšla, lebo ju stratil v krčme. Ťažko povedať, či to bola pre literatúru strata alebo zisk!

Len čo sme sa trochu zorientovali v turistickom stredisku Aure, naplno nás zasiahol ošiaľ lovenia. Keď som si predstavil, že ideme na ryby iba zo záľuby, aký ošiaľ musel ovládnuť človeka pred pár storočiami, ktorý musel hľadať potravu, aby zahnal hlad a nasýtil okrem seba aj rodinu? Ale vtedy určite nebolo toľko turistov na morských pobrežiach celého sveta a rýb bolo hádam ešte viac ako dnes, lebo ich človek tak nedrancoval a chytal len toľko, koľko potreboval. Človek vtedy nebol taký čarodejník, aby do 25-kilogramovej debničky natlačil aj 40 kilogramov iba preto, aby sa mal doma čím chváliť a mal pocit, že časť peňazí vynaložených na "dovolenku ako drina" sa mu vráti.

Biele noci nad Aure

Náš motorový čln vyšiel v ústrety noci s desaťlitrovou nádržou benzínu a riadnou dávkou odvahy. Vztýčené udice sme pevne držali v rukách ako kopijníci a podľa mapy sme študovali terén najlepšieho výskytu tresiek. Mapy, to nie sú tresky-plesky, ale presné označenia hĺbok, plytčín, zradných miest, len treba vedieť čítať. Lebo keď človek vie písať a čítať, to ešte neznamená, že je gramotný či aspoň pologramotný v čítaní mapy. Nám to však nehrozilo. Kormidelník Vilo Kapráľ sa spoľahlivo orientoval na áštvorkovom aršíku mapy a čítal z neho aj po polnoci bez umelého svetla. Odrazu zastavil a hodili sme udice. Trpezlivo, ako sa patrí.

Automatické navijaky odvíjali metre silného spletaného vlákna, pripraveného na nádherné a neočakávané morské úlovky, pokým sme nezacítili, že blyskáče udreli o dno. A potom sme začali popotahovať, ako sa odborne hovorí. Aspoň v češtine, lebo inštruktor na súši pán Janča bol Moravák. Iba Andrej sústavne vstával v člne a hádzal návnadu klasickým spôsobom, aj keď občas až nebezpečne zasvišťala nad našimi hlavami. Vždy som si predstavil, ako sa ostrý háčik zachytí o moje ucho a začne ma navíjať a skončím ako kamarátov úlovok.

Pozrel som na horizont. Bolo pol jednej v noci a slnko zapadalo. Tu som si uvedomil, že to, čo na obrázkoch môže pôsobiť ako gýč, je v reálnom živote celkom prirodzené. Neďaleký maják začal nesmelo blikať. Určite ho obsluhovali diaľkovo, automaticky, lebo bol taký štíhly, že by naň síce človek vyšiel, no nemal by kde bývať, ako to bolo v klasických majákoch vo verneovkách. Slnko zapadalo ako na pohľadniciach, vytváralo fantastické farebné abstraktné obrazce cez lenivo plávajúce mračná a priam barokovo presvitalo na hladinu fjordu. Ešte sme nevedeli, že si ide oddýchnuť iba na chvíľu, a kým sa budeme vracať z lovu, už bude znovu na nohách.

Nádherná krajina pod polárnym kruhom si nás suchozemcov získala nielen rybami, ale aj nádhernou úžasnosťou bielych nocí. O tých niekoľkonásobne platí, že je viac raz vidieť ako tri razy počuť. Dávnejšie som ich zažil v Leningrade a pred troma rokmi dokonca aj v Petrohrade, ale to ešte nebolo ono. Tam sa predsa iba stmievalo. Tu bolo len svetlé šero. Mimochodom, na hladine trondeimského fjordu som si spomenul na slová arménskeho priateľa Ashota Grigoriana, ktorý kedysi v Leningrade ukazoval vtedy malej dcére Any, kde bývajú Fíni. A ona sa s detskou prostorekosťou vzápätí nevinne spýtala: "A kde bývajú delfíny?" Skoro ako keď moja dcéra na otázku, čo robí, odvetila, že umýva vodu, lebo je špinavá.

Denalucov kapitálny kus

Nuž, aj tu bývajú inteligentné ryby, tu, vo vodách jedinečného fjordu, ktorý brázdime v jasnej noci a spolu s nami sa na ďalších člnoch predbiehajú o priazeň tresiek desiatky ďalších kolegov-rybárov. Bývajú tu delfíny, no teraz sú zrejme na dovolenke alebo spia. Možno sme sa mali zahlásiť na návštevu a počkali by na nás. Ale moment... Jožkovi čosi riadne ohlo rybársky prút... a už sa mocuje s udicou. Vilo šikovne manévruje s kormidlom, lebo všetci sme presvedčení, že ide zase o "klasický" úlovok - chytenie koreňa morských rastlín, ktorých je tu neúrekom. Ak sa pilker neuvoľní, ostane na dne, a to je ďalších sto českých korún utopených vo fjorde.

Jožko však cíti, že to nie je koreň, pretože záťaž jeho udice sa hýbe... Musí to byť ryba... Taká, akú sme ešte nevideli! Silon sa navíja, prút sa ohýba, Jožko popustí, potiahne, popustí, potiahne... Zo studenej morskej vody sa vynára čierna obluda s hroznou hlavou a telom... Nie, treska to určite nie je, ale ani losos... To je jasné! Čierna obluda je zavesená na návnade a o chvíľu sa s ňou v člne mocuje Andrej a usiluje sa ju klieštikmi dostať z háčika. Ja sa len prizerám, čo to Jožko vytiahol a Andrej má ešte aj teraz chuť na "kanadské žartíky", lebo skríkne, že ryba mu odhryzne... No, domyslite si, čo!

Čierna ošklivá ryba sa trepotá medzi niekoľkými treskami v plastovej debne na úlovky a my sa nevieme vynačudovať. Keď otvorí hrozitánsku papuľu, vidíme dva rady tupých zubov, ale už jej zrejme ubúda síl, lebo sa len sem-tam zatrepotá. Radosť z príšery je obrovská. Ploskačka so slivovicou putuje z ruky do ruky a zapíjame radosť i strach.

Čo robiť s ohavou?

Nad ránom sme sa uťahaní vrátili na breh a horko-ťažko zaľahli. Spali sme iba niekoľko hodín. Mne samotnému sa zdalo, že rovno v okne oproti mojej posteli vyšlo slnko. Keď som sa však skutočne prebral, pochopil som, že je to len svetlo v chatke oproti a pod ním som uvidel mužov - priateľov Bratislavčanov, ako porcujú úlovky. Už som nerozoznával deň od noci a noc od dňa.

Vyšiel som von a nazrel do debny s nočným výlovom. Denalucovo strašidlo na tele trochu obelelo, ale papuľu malo stále strašidelne čiernu. Nechávali sme ho, lebo sme ho chceli ráno ukázať aj ostatným. Čo ukázať, popýšiť sa! A ráno naozaj chodili k nášmu exotovi delegácie zo susedných chatiek a všetci svorne tvrdili, že je to morský ďas. Andrej niekoľkokrát zopakoval, že presne taká ryba ho v snoch prenasledovala od detstva na brehoch Cirochy. Toľkokrát sa mu prisnila, že ju vlastne prinútil, aby Jožkovi skočila na udicu.

Ale aj s rybármi je to niekedy ako s hubármi - všetci majú stopercentnú pravdu a potom príde jeden nenápadný človek a povie - i ja som chytil predvčerom morského ďasa, no vyzeral celkom inakšie! A v okamihu sa všetko zvrtlo.

Jožko Denaluc nechytil morského ďasa, ale vlkouša obecného, ako ho nazvali českí kolegovia - po slovensky zubatku pruhovanú, latinsky Anarchichas lupus. Dravú rybu, ktorá podľa príručiek prehryzne aj gumenú čižmu či končeky prstov a najradšej sa zdržuje na dne oceánov. Už som pochopil Andreja, prečo kričal, že mu tá obluda odhryzne... Aby nás ohava nestrašila, tak sme ju radšej zjedli. Mäso mala výborné. Ešte predtým som jej z brucha pri čistení vybral okrem vnútorností niekoľko rozdrvených lastúr. Tá obluda sa nimi živí. Tými dvoma radmi zubov ich suverénne rozdrví.

Čajky ako z hororu

Pri filetovacích stoloch na brehu mora sa striedali osádky jednotlivých člnov a začerstva spracovávali úlovky, aby - ako sa ľudovo hovorí - nezosmradli, alebo aby sa k treskám na dne čiernych debničiek nedostali škriekajúce čajky. Kto to neuvidel, neuverí... Desiatky týchto typických morských vtákov, ktoré boli tučné ako kŕmne husi, lenivo vzlietali zakaždým, keď zacítili, že rybári zahadzujú na skaly vnútornosti vypitvaných rýb. Kŕdeľ čajok bol, samozrejme, taký nenažraný, že v letku prehĺtali celé hlavy tresiek, črevá, ba tie najdrzejšie sa odvážili zaútočiť rovno na vylovené ryby. Ako mohli na jeden hlt zožrať také kusy rýb, to je pre mňa dodnes záhadou.

Počul som o niektorých druhoch hadov, že prehltnú aj malé prasiatko, no čo vystrájali čajky vo vzduchu, to sa nechcelo veriť mojim vlastným očiam. Stačilo, že si rybár -podnikateľ z vínorodého mestečka pod Karpatmi skočil do chatky prezliecť premočený odev a už sa nad jeho úlovkom zjavilo pohyblivé mračno a z rýb čoskoro nezostalo takmer nič. Pripúšťam, že nenažrané čajky plnili na pobrežíj istú ekologickú funkciu, ako všetky pozemské i nebeské dravce, ktoré čistia prírodu od zdochlín. Ale tieto vtáky človek už tak rozmaznal, že by sa sotva samy postarali o obživu. Stalo sa nám, že pri spracovávaní rýb nás takmer dokľuvali ako vtáky v Hitchcockovom horore.

A ešte niečo som si uvedomil. Aj tu platil tvrdý darwinovský zákon. Čajka (čajak?) s tmavým sfarbením na chrbte sa vždy vrhla na vnútornosti prvá a ostatné striehli, no neodvážili sa priblížiť. Až keď sa vodkyňa (vodca?) nasýtila, vrhli sa s neskrývanou vervou na zvyšky i ostatné čajky.

Tak trochu mi to pripadalo ako bitka o korisť (nielen v metaforickom zmysle) medzi ľuďmi. Lenže človek by predsa len mal byť múdrejší. Alebo nie?

Sochári - slnko, vietor a voda

Už dlhší čas sa s priateľom akademickým maliarom Andrejom Smolákom "hrávame" na cestách takú hru, ktorá podporuje predstavivosť a zároveň nás núti všímať si okolie. Nijaká počítačová mánia! Nijaké nintendo ako pred rokmi s deťmi na dovolenke. Hľadáme skamenené ľudské tváre. Na Slovensku, ale aj v Čechách a naposledy v Nórsku. Skaly na brehoch trondeimského fjordu podnecovali našu fantáziu oveľa viac ako pomyselní škriatkovia-trolovia žijúci v hymnických básňach nórskeho ľudu. Každú chvíľu, keď sme sa zastavili pri brehoch a hodili udice, Andrej ukázal na nejakú skalu a povedal: "Vidíš tú tvár?" "Vidím," odvetil som. A tak vznikla predstava Neptúnovej tváre vynárajúcej sa z vĺn fjordu na morskú hladinu. Mal trochu naklonenú hlavu, akoby sa posmešne díval na naše človečie pechorenie na nekonečnom mori.

Andrej raz vyslovil myšlienku založenia galérie pod holým nebom - takej, kde by boli orámované práve portréty anonymných skál, pri troche predstavivosti premenené na ľudské tváre. Možno sa mu to raz podarí zrealizovať...

Andrej bodoval na trondheimskom fjorde viac rybárskym prútom ako maliarskym štetcom. Na štetec totiž takmer nemal čas. No udica podchvíľou svišťala nad vodami a s kúskom slovenskej slaniny. Tá bola zo železných rezerv, keby sme náhodou, ale naozaj len náhodou, nič nechytili. No aj Andrej zacítil prudké trhnutie a ohnutie prútu, čo bolo neklamným znamením toho, že jeho kapitálny kúsok sa práve ohlásil... Odušu ťahal a nádherná, vari päťkilogramová treska, sa už-už zjavovala na hladine, keď sa vedľa nej mihla rovnako veľká ryba a zrazu len prudko šibla pod náš čln. Veľká treska s veľkým treskom skončila na dne loďky, no my sme si potom kládli otázky, kam zmizla druhá ryba a prečo sprevádzala tú prvú až takmer do jej úplného konca.

Boli to rybí milenci, ktorí si prisahali vernosť až do smrti. A ten druhý si to naozaj v poslednej chvíli rozmyslel? Ktovie.

Autor (1949) je básnik

(dokončenie nabudúce)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984