Lovci tresiek a zážitkov 3
Na rybačke v Aure boli aj takí profesionáli, ktorí rátali s tým, že chytia vzácny exemplár, dajú si ho doma vypreparovať a zavesia ho v obývačke na stenu. Potom budú rozprávať každej návšteve o tom, ako ho ulovili, že pritom takmer prišli o udicu, (ba chválenkári pridajú možno aj o život), ale nedali sa a nad morskou potvorou zvíťazili.
Poznáme to, veď rybári sú kategóriou, ktorá je vďačná aj ako objekt dobromyseľných vtipov, najmä pokiaľ ide o veľkosť rýb ulovených na slovenských tokoch. A predsa, nie je rybár ako rybár. Človek si to uvedomí najmä na miestach, kde je najväčšia hustota rybárov na štvorcový kilometer.
Turistické kategórie rybárov
Po niekoľkých dňoch som si rozdelil rybárov do viacerých kategórií. Vedel som, že niektorí sem prišli naozaj len za naplnením detského sna. Jožko Denaluc s radosťou ukazoval niekoľko kilogramovú rybu a tešil sa, že ju privezie domov, aby aj otec videl, aké ryby sú v mori. Lebo o takých rybách na Ciroche nechyrovali. Vilo Kapráľ zase konštatoval, že sme prišli loviť a jesť - s tým som súhlasil aj ja - a tak sme ju predsa len skonzumovali. O dva dni Jožko chytil ešte väčšiu a tú odložil do mrazničky pre otca. Aby aj on mal niečo z jeho chlapčenského sna. Tento druh rybárov, ako sme boli my, je solidárny. Podelí sa o úlovok s kamarátmi, ktorí chytili menej alebo nič. Ďalší rybári si tiež prišli zaloviť a užiť: dary mora brať naozaj ako dary a zajesť si dobrej rybacej polievky (hoci jemné biele mäso z tresiek sa rozpadávalo) a rýb na všetky možné spôsoby. Využívali čas na rybačku, no nijako to nepreháňali.
Vari najpočetnejšia bola kategória tých, ktorí usilovne lovili a spracovávali úlovky, ukladali ich do obrovských mraziacich boxov a tešili sa, ako ich o niekoľko dní naložia do polystyrénových debničiek a dovezú domov. Tak trochu to boli vypočítavci - rátali s úlovkom ako čiastočnou úhradou vynaložených nákladov. Poznáme tú povahu, prejavuje sa nielen u rybárov, ale aj v ostatných kategóriách ľudí.
Ako v Mustangoch
Samozrejme, bola tu aj hŕstka múdrych špekulantov, ktorí nakúpili v neďalekej fabričke na spracovanie rýb pol metráka tresiek za niekoľko stovák nórskych korún a v duchu sa tešili, ako sa doma pochvália úlovkom. Že sme sa o tom dozvedeli až posledný deň! Mohli sme aj my doma machrovať.
Úplne ma však hodilo o skalu, keď som sa bližšie oboznámil s metódou lovcov-turistov, čo si na niekoľko hodín, minimálne však na štyri - taxa 300 nórskych korún na hodinu - prenajali rybárske člny vybavené vysokovýkonnými sonarmi, ktoré spoľahlivo našli húfy tresiek a rybolovci už len spúšťali udice s viacerými návnadami a ťahali úlovky nad hladinu. Tak trochu mi to pripomenulo zábery z Millerových Mustangov, keď lovci na nákladných autách obkľúčili stáda a strieľali hlava-nehlava. Samozrejme, že takéto vyhľadávanie rýb je nevyhnutné pre osádky, ktoré sa touto činnosťou živia, pre ktoré je lov každodenným chlebom. Ale potrebujú to turisti, čo prídu športovo loviť ryby? Nie je to zbytočný masaker? Má takýto rybár pôžitok z lovu? Pozerať sa na obrazovku a chytať ryby cez "televízor"?
Počasie nie je na objednávku
Mrholilo, keď sme do Aure prišli. Pršalo takmer každý deň. Mrholilo, keď sme odchádzali. Myslím si, že k trondheimskému fjordu nechodia rybári preto, aby sa opaľovali. Idú za zážitkami a tie nemôže prekaziť ani neprestajné mrholenie, ktoré iba občas pustilo slnečné lúče. Jeden deň bol ako vystrihnutý z katalógu. Manželka českého delegáta pani Jančová povedala, že také sa skutočne dajú zrátať na prstoch. Takže na ten jeden sme trafili aj my. Už som spomínal, čo všetko rastie na morskom brehu. Vďaka tomuto častému slzeniu nebies je tu pestrá zeleň a čerstvý vzduch.
"Tie morské ryby smrdia celkom ináč ako sladkovodné," skonštatoval Vilo a mal pravdu. Čerstvosť tu bolo cítiť na každom kroku. Počasie nie je na objednávku, ale my sme nereptali. Keď veľmi pršalo, zasadli sme k stolu a "mastili" karty. Už som si ani nespomenul, kedy naposledy som hral karty. Na vyváženie životnej rovnováhy treba občas aj takéto zastavenie.
Chvalabohu, že toľko pršalo. Ináč by sme sa boli vysušili ako tresky. Naozaj, dávni Vikingovia mali sušené tresky vo veľkej obľube. Dnes ich ponúkajú turistom na rybárskych člnoch vybavených sonarmi a nejeden "hladný turista" si dá aj niekoľko poriadnych súst, mysliac si, že ušetrí na strave. No beda! Sušená treska zväčšuje po zjedení svoj objem a potom môžu nastať (aj nastávajú) ťažkosti s trávením. Preto staré a dobré, že všetkého s mierou, platí na mori dvojnásobne. Dávni moreplavci vedeli, že na neveľkých lodiach je dokonale využitý každý priestor a sušené tresky ho veľa nezaberali. Človek bol múdry aj dávno pred 21. storočím a voči samotnej prírode určite ohľaduplnejší.
Recept na návrat k prírode
Keď sme sa vyberali na anabázu k ďalekému nórskemu pobrežiu, sľubovali sme si, že sa budeme živiť prevažne len tým, čo nám poskytne sama príroda v tomto nádhernom prostredí. Už polievky navarené z hláv prvých tresiek, ktoré padli za obeť našim háčikom, svedčili o tom, že aj človek prírodný vedel, čo je dobré a ako sa racionálne stravovať. Oberal som to chutné mäsko ako salónky z vianočného stromčeka. Pravda, naše treščie "halászlé" sa nevyrovnalo profesionálnemu, aké podávajú v hoteli KAMEI na Sninských rybníkoch (po ktorom si oblizujete prsty), ale bolo vlastnoručne "nachytané" a pripravené. Podobne ako šalát, ktorý raz podvečer vyčaril Vilo zo šťaveľa, púpavových lístkov, surovín, ktoré nazbieral okolo chatky, pár kvapiek olivového oleja a trochu bazalky. Mňam!
A spomeňte si vy, starší, pochádzajúci z vidieka, kedy ste naposledy jedli pečené zemiaky z pahreby brezového dreva? Myslím si, že by ste sa dlhšie prehrabávali v pamäti ako my v spomínanej pahrebe. Perfektne prepečené zemiačiky (ešteže ich Kolumbus doviezol z tej Ameriky tak dávno) vyšľahané čerstvou trávou, aby z nich zišla uhoľná čierňava, chutili lepšie ako krémeše. Pravda, to všetko sa nemohlo zaobísť bez dobrého slovenského piva, ktoré sme do poslednej kvapky vyciedzali z posledných plechoviek. A keď Vilo pustil z kazety Cirochu - sninský súbor spievajúcich chlapov, naozaj nám už nič nechýbalo ku šťastiu a pohode. Nakoniec to bol taký konsenzus medzi prírodou a moderným životom. Predsa však sme si dokázali, že sa vieme uživiť aj z toho, čo ponúka príroda. Darmo by ste sa nás pýtali na ceny v nórskych obchodoch.
Vieme len, koľko stál bochník chleba. Lebo to je symbol práce a života na celom-celučičkom svete. Aj na severe, kde je život veľmi odlišný od toho nášho a kde ten symbol skôr predstavuje ryba, lebo vari tou je tu človek najčastejšie sýty. A v súlade s pravidlami racionálnej výživy je, tuším, zdravšie jesť iba samotné ryby. No bojím sa, že toho by sme sa objedli, kdežto chleba sa človek nikdy neobje. Môže mu len zhorknúť na jazyku, no to už je o inom ako o expedícii za treskami a zážitkami.
Bez mobilu to predsa nešlo
Na začiatku putovania za treskami sme sa rozhodli, že používanie mobilov obmedzíme na minimum. No prezieravý Andrej si hneď prvý deň vypýtal od šéfa chatovej základne jeho mobil a veru sme neoľutovali. Aspoň Jožko s Andrejom, ktorí sa aj poslednú noc pred odchodom vybrali na lov do osvedčenej zóny medzi dvoma majákmi. A tam kdesi pri skalnatých brehoch rozbili vrtuľu a zostali stáť na hladine. Bolo to pekných pár kilometrov od chatky a my sme nič netušili. Až keď sa vrátili, priznali sa, že keby Andrej nemal mobil a nezavolal pomoc v podobe českého delegáta pána Janču, asi by sme sotva ráno načas odišli. Predstavil som si, ako by veslovali tých niekoľko kilometrov od majákov k základni. Teda, romantika je romantika, ale mobil je mobil, a keď je signál, je to pomocník na nezaplatenie.
A nad vzdúvajúcou sa vodnou hladinou som si znovu spomenul na Horovove verše spred vari tridsiatich rokov: "A more o breh plieska // jak včera, tak aj dneska." Úžasne jednoduché, presné a trvajúce...
Viking Vilo Kapráľ
Na spiatočnej ceste na diaľnici pred Oslo nás predbehlo nákladné auto, ktoré malo namaľovanú reklamu firmy nazvanú po dávnych predkoch Nórov. Vzápätí mi zišlo na um, čo som hneď vykríkol: "Vilo, veď ty si vlastne Viking!" Vilo Kapráľ pozrel do spätného zrkadla, či som sa nezbláznil a spýtal sa: "Ako to myslíš?" Odvetil som: "Jednoducho. VIKING je skratka VIlo Kapráľ INGinier." A Vilo mi zrazu dal za pravdu: "Asi preto ma to tiahlo do Nórska!"
Iný pohľad na lososa
Keby som po návrate nevidel tých pár tresiek, ktoré sme si vzali domov ako suvenír na zjedenie, bol by som si myslel, že sa mi to všetko len prisnilo. Nádherná krajina tisícich fjordov, pozdravujem ťa zo suchozemského vnútrozemia, kde sa voda musí umelo prisáľať a tresky kupovať v obchodoch. Z vnútrozemia, kde sa nedá prežiť extáza z úlovku za bielych nocí nad Aure, ale doma je predsa len doma. Ba ešte sme sa na pár hodín zastavili v Prahe na Mirotone 2001, ktorý preslávil slogan Během za uměním. Takmer sto nadšencov (vrátane starostu Prahy 13 P. Bratského, ktorý si odskočil zabehať zo svadby) bežalo trasu dlhú vyše tri kilometre s miernym prevýšením od Galérie MIRO ku Galérii MIRO. Lovci tresiek a zážitkov už znovu jedávajú lososa, pstruha alebo kapra v reštauráciách či doma, no už sa dívajú na ryby celkom iným - hoci nie rybím okom.
Autor (1949) je básnik
