Tradície moslimského extrémizmu
Od Maroka po Indonéziu sa rozprestiera mohutný blok krajín - islamský svet. Mohli by sme ho rozdeliť na tri oblasti: krajiny Arabského polostrova, kde žijú pôvodní Arabi, krajiny, ktoré s islamom prijali aj arabský jazyk, a potom krajiny, kde síce väčšinu obyvateľov tvoria vyznavači moslimského náboženstva, no hovoria svojimi pôvodnými jazykmi.
Islam sa výrazne líši od väčšiny iných náboženstiev tým, že si nárokuje riadiť každý detail života veriaceho, počínajúc jeho hygienickými návykmi, stravovaním a rodinným životom a končiac právnym systémom. Treba však pripomenúť, že pojem "arabský svet" nemožno úplne stotožniť s pojmom "islamský svet". Nie všetci Arabi sú moslimovia. Medzi nim sú i kresťania - relatívne najviac ich je medzi Palestíncami a Sýrčanmi - a vyznavači židovského náboženstva.
Mohamed - prorok a politik
Príbeh Muhammada ibn Abdalláha ibn Hášima patrí medzi tie, ktoré by si nedokázal nik vymyslieť a ktoré môže napísať iba život. Otec mu zomrel krátko po jeho narodení, niekedy medzi rokmi 570 a 580 n. l., a matka, keď mal šesť rokov. Ujal sa ho strýc, bohatý obchodník Abú Tálib. Ten svojho synovca často brával na obchodné cesty do cudziny.
Keď Muhammad dospel, zamestnala ho bohatá obchodníčka, vdova Chádidža, ktorá bola od neho staršia o pätnásť rokov. Dvadsaťpäťročnému mladíkovi ponúkla manželstvo. Z tohto manželstva pochádzalo vraj šesť detí, no dvaja synovia zomreli čoskoro po narodení a dospelého veku sa dožili štyri dcéry. Hoci sa neskôr oženil s viacerými ženami, z jeho manželstiev pochádzali iba dcéry, čo malo osudové dôsledky.
Keď mal Muhammad štyridsať rokov, niekedy okolo roku 610 začal mať všelijaké vízie. Sám pochyboval, či netrpí duševnou chorobou, ale jeho manželka a niektorí ďalší príbuzní ho presvedčili, že prijíma nadprirodzené posolstvo. Neskôr prišiel k záveru, že mu tieto zjavenia posiela Boh, ktorého uctievajú kresťania a židia, aby medzi ľuďmi vystúpil ako hlásateľ spásy a varovník pred Božím hnevom. Vízie mali obsahovať aj tvrdenie, že židia i kresťania pôvodné posolstvo sfalšovali, pričom to, ktoré dostal Muhammad, je to naozaj pravé a on sám je už posledným prorokom.
Socializmus v božom vydaní
Počet Muhammadových prívržencov rástol. Jeho myšlienkový systém nebol iba súhrnom štandardných náboženských predstáv, ale aj vízie sociálnej spravodlivosti. Požadoval napríklad zákaz finančných pôžičiek na úroky, povinnú solidaritu medzi bohatými a chudobnými, kde príslušník náboženstva obce mal mať aspoň základné sociálne istoty. Keď bol v minulom storočí svet rozdelený na dva tábory, našli sa moslimskí teoretici, ktorí túto stránku islamu charakterizovali ako "socializmus" a na marxistickom chápaní socializmu kritizovali predovšetkým jeho ateistické zameranie.
Skupine oligarchov, vládcov Mekky, medzi ktorými boli najmä úžerníci, postupne začal Muhammad prekážať. Keď sa dozvedel, že sa chystá jeho zavraždenie, v septembri roku 622 ušiel do mesta Jathribu, neskôr premenovaného na Medínu. Tá bola nielen odvekým súperom Mekky, najmä v oblasti obchodu, ale medínski roľníci a remeselníci mali svoje nevyrovnané účty s mekkskými úžerníkmi. Preto v nej utečenec našiel nielen azyl, ale väčšina tamojšieho obyvateľstva priaznivo prijala i jeho kázne.
Muhammadovo učenie si začalo rýchlo získavať prívržencov po celom Arabskom polostrove. Po niekoľkých ozbrojených zrážkach nakoniec Mekka v roku 630 kapitulovala a prijala islam. V roku 632 Muhammad zomrel ako vládca skoro celého polostrova.
Expanzia nového systému
Na tom, že sa islam stal nielen svetovým náboženstvom, ale že vznikla ríša, ktorú vďaka jej veľkosti a významu možno porovnať napríklad s antickým Rímom, mali najväčšiu zásluhu prví dvaja Muhammadovi nasledovníci - Abú Bakr (632-634) a Omar (634-644 ).
Poldruha roka po Muhammadovej smrti celá Arábia doslova vrela. Začiatok chaosu bolo možné tušiť ešte v posledných mesiacoch prorokovho života. Po víťazstve islamu v Mekke a zjednotení polostrova došlo k nevyhnutnej centralizácii Arábie, čo narazilo na slobodymilovné tradície beduínskych kmeňov, ktorým prekážalo najmä to, že nový systém od nich vyžadoval pravidelné platenie daní. Keď povstania potlačili, vyvstal problém, čo ďalej.
Abú Bakr rozhodol, že islam ako spásna viera sa má rozšíriť na ďalšie územia, čo bol vlastne aj Muhammadov zámer. Bojovú aktivitu upokojených kmeňov bolo treba zamerať žiaducim smerom - obracaním neveriacich na islam. Začala sa éra dobyvačných vojen, ktoré za necelé storočie vytvorili ríšu, pravdepodobne väčšiu než spomínané Rímske impérium. V rokoch 634 až 639 bola dobytá Sýria a Palestína, ďalej Egypt (639-642), Irán, Irak a Afganistan (634-651), severná Afrika (670-700) a Španielsko (711-715).
Podľa islamskej doktríny sa obyvateľstvo delilo na tri kategórie. Do prvej patrili židia a kresťania, ktorí síce mohli naďalej vyznávať svoje náboženstvo, museli však platiť vysoké dane a niektoré ich práva sa obmedzili. Do druhej patrili "pohania" - tí mali na výber buď prijať novú vieru, alebo sa nechať zotročiť. Do tretej mali patriť ateisti.
Vraždy nasledovníkov a separatizmus
Ateista nemá, podľa moslimov, právo na život. V oblastiach, ktoré moslimovia dobyli ako prvé, sa pôvodne kresťanské obyvateľstvo húfne obracalo na islam. Príčinou neboli ani tak teologické rozdiely ako materiálne výhody. Namiesto vysokých daní mali totiž nárok na podiel z budúcej koristi, ktorá sa v prvej etape vývoja islamu delila medzi všetkých moslimov. Aj mnohoženstvo predstavovalo skôr sociálnu ustanovizeň - bolo sa treba nejako postarať o vdovy po padlých bojovníkoch.
Po schopných vojvodcoch a organizátoroch Abú Bakrovi a Omarovi nastúpil neschopný starec Uthmán (644 až 656). Iba Abú Bakr zomrel prirodzenou smrťou. Jeho nasledovníkov už zavraždili. Omara zabil akýsi kresťan, ktorého prosbu vládca s výsmechom odmietol a Uthmána usmrtili vzbúrenci nespokojní s jeho vládou. Nástup Muhammadovho bratanca Alího (656 až 661) predznamenal rozkol v islame, rozpad náboženskej obce na sunnitov a šiitov.
V silne centralizovanej ríši sa neustále objavovali separatistické tendencie. Po Mekke sa stal hlavným mestom ríše Damask a neskôr Bagdad. Od bagdadského chalífátu sa postupne odtrhli córdobský chalifát, po ňom marocký, tuniský, egyptský a bucharský. Na konci 10. storočia ríša prestala existovať ako jednotný celok.
Ideový rozkol medzi veriacimi
Kým v kresťanstve vznikali schizmy pre výklad nejakého vieroučného princípu, v prípade islamu bol príčinou rozkolu celkom pragmatický dôvod: či na čele moslimov má byť "ten najlepší", ktorý získava svoju hodnosť zvolením, alebo nejaký prorokov príbuzný. V roku 661 zabili teroristi Muhammadovho bratanca Alího. Toho väčšina moslimskej obce nepovažovala za schopného vladára. Jeho prívrženci, ktorí sa nazvali "ší´a" (čiže strana) Alího, argumentovali príbuzenstvom s prorokom. Tak dochádza v islame k rozkolu na sunnitov (slovo "sunna" znamená tradícia) a šiitov.
V dnešnom období patrí k sunnitom 90 percent moslimov a zvyšok tvoria prívrženci rozličných šiitských siekt. Príčinou nejednotnosti šiitov bola najmä okolnosť, že sunnitský islam ako oficiálne náboženstvo mohol efektívnejšie kontrolovať pravovernosť svojej obce, kým šiiti pôsobili spravidla v ilegalite a kontakt medzi ich jednotlivými skupinami bol minimálny. Nemožno tu menovať všetky šiitské sekty, no jedna si predsa len zaslúži mimoriadnu pozornosť.
Na konci 11. storočia vzniklo v rámci ismailovskej odnože šiitov tzv. hnutie assasinov. Toto slovo sa obvykle odvodzuje od termínu "haššášín", narkomana užívajúceho hašiš. Príslušníci hnutia vraj preto plnili kruté príkazy vodcov sekty, čo v dôsledku omámenia drogami často znamenalo fakticky samovraždu vykonávateľov. Európsky variant tohto slova (assasin) začal označovať nájomných vrahov. Hlavnou metódou tejto sekty bol naozaj teror, vraždenie nepriateľov.
Teror starcov z hory
V roku 1090 sa objavil v horách na juh od Kaspického mora Hasan-i Sabbáh. Ušiel z Egypta a získal skupinu fanatických prívržencov. Čoskoro ovládol horskú pevnosť Alamut a zmenil ju na základňu svojho hnutia. Postupne vzniklo na severozápade Iránu a juhu Afganistanu niekoľko rovnako nedostupných horských hniezd teroristov, odkiaľ Hasan posielal agentov a vrahov na územie, ktoré vtedy ovládali Seldžukovia. Vodca hnutia sa schovával v pevnosti až do svojej smrti v roku 1124. V rovnakom spôsobe života pokračovali i jeho nasledovníci. Boli tajomní a nedostupní pre zvyšok sveta, prostredníctvom najatých vrahov rozhodovali o životoch pohlavárov a vládcov na Blízkom i Strednom východe. "Starci z hory" vyvolávali v tejto oblasti poverčivý strach.
Organizácia assasinov mala prísnu hierarchickú štruktúru s rôznymi stupňami zasvätenia do záležitostí sekty. Priamo "starcovi z hory" boli podriadení "veľkí misionári", "dájovia", ktorým podliehali radoví misionári vysielaní do všetkých kútov moslimského sveta. Pravdepodobne existovali aj ďalšie články tejto hierarchie, na konci ktorej boli fedajjíni, "obetujúci sa" vykonávatelia rozsudkov smrti, ktoré vynášal "starec z hory" a jeho rada. Boli poslušnými nástrojmi slepo vykonávajúcimi rozkazy, o ktorých sa nediskutovalo. Títo fanatici páchali vraždy v nádeji, že sa čoskoro, po spravidla nevyhnutnej smrti, ocitnú v raji.
Assasini na vyšších stupňoch vôbec neboli náboženskí fanatici, ale skôr politickí kalkulátori. Stávalo sa, že uzatvárali dohody s rozličnými nielen šiitskými, ale aj sunnitskými skupinami, ba boli k dispozícii aj križiakom, ak zaplatili primeranú sumu. "Starci z hory" sa vyhlasovali za pravoverných moslimov. Keď sa jeden z vládcov obrátil na alamutského "starca z hory" s otázkou, aká je podstata náboženských dogiem assasinov, dostal odpoveď v duchu ortodoxného islamu. S assasinmi skoncoval vpád Mongolov, ktorí vedeli byť krutejší a fanatickejší než oni. Ich posledné útočisko v Sýrii zničil v roku 1273 egyptský sultán Bejbars.
Po páde arabských sultanátov
Prvou ranou zvyškom arabskej svetovej ríše bol vpád Mongolov v polovici 13. storočia. V roku 1299 bola založená turecká ríša, ktorá postupne zabrala aj územia obývané Arabmi. Turecký sultán sa ku koncu 16. storočia vyhlásil za hlavu sunnitov.
Počas Prvej svetovej vojny sľúbila Veľká Británia Arabom, že ak budú bojovať proti Turkom, po víťazstve sa obnoví jednotný arabský štát. Na Versaillskej konferencii si však väčšinu arabských území rozdelili Francúzsko s Veľkou Britániou. Na toto Arabi nezabudli. Zo strany USA zasa nedokážu zabudnúť podporu štátu Izrael, ktorá sa prejavila nielen pri jeho vzniku v roku 1948, ale i počas Sedemdňovej vojny v roku 1967. Najmä Palestínci, ktorí už po niekoľko generácií žijú v utečeneckých táboroch, môžu byť regrútmi nových "starcov z hory".
Dnes sa islam nedelí iba na sunnitov a šiitov, ale aj na modernistov, tradicionalistov, fundamentalistov a extrémistov. Extrémisti, noví "starci z hory", ako je povestný ibn Ládin, tvoria iba nepatrnú časť z myšlienkových prúdov súčasného islamu. Výsledky ich činnosti však môžu byť rovnako viditeľné, ako to bolo v prípade spomínaného hnutia assasinov.
