Do Európy s vlastnou predstavou
Nemecký minister zahraničných vecí Joschka Fischer sa v polovici mája minulého roku ako prvý politik vyjadril v prospech zásadnejších zmien v inštitucionálnej výstavbe EÚ. Jeho dlhodobejšou víziou novej podoby Európy sa stala jednoznačne federácia - kvázi superštát založený na federálnych základoch so silnou aplikáciou subsidiarity.
Fischerovo vyhlásenie prišlo len niekoľko mesiacov pred zavŕšením rokovaní o Zmluve z Nice. Mnohí si vtedy robili nádeje, že práve tento dokument bude zásadným prielomom v dejinách európskej integrácie. Nestalo sa tak. Nová zmluva síce fakticky umožnila rozšírenie únie o dvanásť krajín, pre ktoré je dokonca veľmi povzbudzujúce vidieť v novom dokumente svoj názov, počet europoslancov, či hlasov v rade ministrov, ktorými bude disponovať. Avšak v dôsledku málo otvorenej diskusie pred stretnutím v Nice sa nepodarilo zjednodušiť základné zmluvy a zakomponovať prvky pokrokovej Charty základných práv EÚ do nich, čím by sa jej dal záväzný charakter.
Nice nebolo víťazstvo
Napriek navonok proklamovanej radosti z toho, že sa "úspešne" ukončil najdlhší summit v histórii integračných procesov, si politici uvedomili, že Nice nie je víťazstvo. A tak pod tlakom nemeckej delegácie prijali Deklaráciu o budúcnosti EÚ, v ktorej vyzvali k hlbšej a širšej diskusii o tomto probléme. Jej účastníkmi nemali byť len členské, ale rovnako kandidátske krajiny. Diskusia by sa mala odohrávať na všetkých úrovniach daných štátov zahrňujúc politických, ekonomických, akademických, či iných aktérov spoločnosti. Vyvrcholenie širokospektrálnej konfrontácie názorov by sa malo udiať na medzivládnej konferencii v roku 2004.
Ministerstvo zahraničných vecí SR sa rozhodlo v tejto súvislosti iniciovať pravidelné zasadania Národného konventu o európskej budúcnosti Slovenska, ktorý mal ustanovujúce zasadnutie 14. mája 2001 v Bratislave. Zahŕňa predstaviteľov politických strán, akademickej obce, cirkví, záujmových združení, odborov, ako aj iných mimovládnych organizácií. Na májovom rokovaní prevládali veľmi všeobecné vystúpenia, ktoré - až na malé výnimky - svedčili o veľmi hmlistej predstave politicko-spoločenských špičiek Slovenska týkajúcej sa budúcnosti EÚ.
V tomto prípade sa malo hovoriť o období presahujúcom dátum ďalšieho rozširovania únie. Ale až na účastníkov, ktorí sa bezprostredne zaoberajú európskou integráciou, či už politicky alebo analyticky, sa prejavy obmedzovali na všeobecnú podporu našim integračným ambíciám, bez bližšie špecifikovanej predstavy o nevyhnutných zmenách v doterajšom fungovaní EÚ. Každý však predpokladal, že druhé stretnutie, ktoré sa uskutočnilo prvého októbra, bude o niečom inom, že predstavitelia strán, cirkví, či iných organizácií už budú prezentovať konkrétne stanoviská k tézam, ktoré veľmi kvalitne vypracovala pracovná skupina ministerstva zahraničných vecí.
Štyri otvorené otázky
Októbrové stretnutie sa malo zaoberať štyrmi základnými témami, ktoré vytýčila aj už spomenutá Deklarácia. Prvou, ktorá sa stala výzvou pre EÚ, je stanovenie presnej deľby kompetencií medzi úniou a členskými štátmi. Polemizuje sa o tom, či by sa v zmluvách nemali presne vymedziť kompetencie EÚ, čím by sa zabránilo svojvoľnému nadmernému využívaniu moci z jej strany. Druhým problémom, na ktorý sme už poukázali, je postavenie Charty základných práv Európskej únie a jej záväznosť, ktorá vyvoláva u viacerých štátov obavy, pretože niektoré ustanovenia idú ďalej, ako je štandard, najmä v sociálnych právach. Tretím orieškom na rozlusknutie je jednoznačne neschopnosť tejto štruktúry priblížiť sa k občanom a najmä osloviť ich prehľadnosťou fungovania jej inštitúcií a rozhodovacích mechanizmov. Zatiaľ sa jej to nedarí, keďže len málo ľudí presne ovláda inštitucionálnu výstavbu a fungovanie únie.
Štvrtou témou do diskusie je úvaha o úlohách národných parlamentov v európskej architektúre, pretože v dnešných dňoch sa im neumožňuje intenzívne podieľať na rozhodnutiach EÚ. Dnes tam má hlavné slovo "nadnárodná" Európska komisia, ktorá nereprezentuje jednotlivé krajiny, ale celoeurópsky záujem, ďalej Rada, v ktorej zasadajú ministri členských štátov, a Európsky parlament zložený z priamo volených poslancov. Teda akoby proces obchádzal národné parlamenty, keď nerátame ich schopnosť kontrolovať národne vlády, respektíve ministrov, ktorí v EÚ rozhodujú. Pre mnohých je tento fakt akýmsi demokratickým deficitom, ktorý treba vyriešiť.
Dlhá cesta pred nami
Diskusia však, až na malé výnimky na tieto východiská zabudla a znova sa dostala do roviny všeobecných deklarácií. Pozornosť médií prilákala najmä prítomnosť Vladimíra Mečiara, ktorý sedel za jedným stolom s premiérom Mikulášom Dzurindom, poslancami Františkom Šebejom či Vladimírom Palkom. To sa dá pokladať za pozitívny krok k vytváraniu budúceho konsenzu v oblasti európskej integrácie. Avšak ten by mal mať aj obsah, a ten skoro nik neponúkol. Písomné stanoviská prezentovali jedine SDĽ a Inštitút pre solidárnu spoločnosť (ISOS), ktoré obsahovali detailné odpovede na nastolené otázky. Ľavicoví demokrati napríklad vítajú transformáciu základných zmlúv EÚ na Európsku ústavnú zmluvu, ktorá by vo svojej zjednodušenej podobe dopĺňala ústavy národných štátov, čím by dala európskemu občianstvu nový rozmer. Takisto navrhuje voľbu predsedu Európskej komisie v priamych všeobecných voľbách. Tým by sa dala Európe nová legitímna tvár reprezentujúca záujmy jej obyvateľov v globálnom meradle a vyvážila by svoju ekonomickú silu i politickou váhou.
KDH prezentovalo návrh Vyhlásenia kultúrnej suverenity SR, ktorý sa však v dnešných dňoch zdá byť bezpredmetný, keďže EÚ nemá absolútne žiadne kompetencie v tejto oblasti a práve ju si členské štáty s veľkou vehemenciou chránia, čím dostávajú komisiu do polohy nezainteresovaného hráča. Okrem týchto návrhov sa stretnutie preťahovalo často nekvalifikovanými postojmi diskutérov. Pozorovateľom sa mohlo zdať, že diskusia na národnej úrovni má pred sebou ešte dlhú cestu, keďže aj špičky našej spoločnosti majú len veľmi všeobecné informácie a predstavy o danej problematike. Úroveň úspechu našej integrácie bude závisieť aj od toho, aké predstavy budeme chcieť v budúcej EÚ presadzovať. Mať názor nie je iba právom kandidátskych krajín, ako sa to deklarovalo, musí to byť našou povinnosťou, ak sa nechceme nechať zhltnúť predstavami iných.
Náš týždenník si pokladá za povinnosť informovať čitateľov o nových trendoch a úvahách o budúcnosti EÚ a miesta SR v nej. Preto v nasledujúcich číslach vytvoríme konfrontácii názorov na túto tému dostatočný priestor.
