O obrazoch, umelcoch a križovatkách života

Spojenie galerista a podnikateľ v oblasti kultúry je pomerne nezvyčajné. Ako zdravý ľudský jedinec sa neusilujem žiť na úkor iných, ale vyvíjam pracovnú aktivitu, aby som dosiahol materiálny zisk v oblasti, ktorej hovoríme kultúra.
Počet zobrazení: 1322

Miro Smolák, galerista a podnikateľ v oblasti kultúry, zakladateľ a majiteľ Galérie MIRO

Miro Smolák sa narodil 12. septembra 1951 v Starine. V rokoch 1971-77 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Humboldtovej univerzite v Berlíne. Pôsobil ako referent v Československom kultúrnom a informačnom stredisku v Berlíne. Externe vyštudoval (1981-1987) dokumentárnu réžiu na Fakulte muzických umení v Prahe. V roku 1991 založil Galériu MIRO v Berlíne. V roku 1994 otvoril jej filiálku v Prahe. Galéria nie je celkom neznáma ani v New Yorku a Kuvajte. Je nositeľom Ceny Mateja Hrebendu (1997) a medaily Franza Kafku za umeleckú činnosť.

Spojenie galerista a podnikateľ v oblasti kultúry je pomerne nezvyčajné.

Ako zdravý ľudský jedinec sa neusilujem žiť na úkor iných, ale vyvíjam pracovnú aktivitu, aby som dosiahol materiálny zisk v oblasti, ktorej hovoríme kultúra. Usilujem sa predať artefakt alebo ho inštalovať do priestoru, aby ho iní jedinci mohli vidieť a zaplatili za toto "videnie" vstupné. Nechápem psychiku a videnie sveta tých "čisto umeleckých galeristov a teoretikov", ktorí pohľadom do neba snívajú o akomsi čistom pravom umení a vypisujú žiadosti úradom, aby finančne podporili ich genialitu ešte predtým, ako sami niečo dokázali. Ale pozor! Nechcem povedať, že štát by nemal podporovať isté koncepčné projekty.

Keby ste mali porovnať podmienky tohto podnikania vo vašich začiatkoch pred novembrom 1989 a v súčasnosti, v čom by boli najvýraznejšie rozdiely?

Najprv mi dovoľte prednovembrový režim nazvať tak, ako sme ho vtedy nazývali, t. j. socializmom. Táto epocha, v ktorej som i ja prežil 40 rokov, nie je doteraz objektívne zhodnotená, jej pozitíva i negatíva v historicky vyváženej miere bez predsudkov a predpojatosti zhodnotia až generácie po nás. V mojom prípade je to približne takto: Pred rokom 1989 mnohí moji kamaráti, členovia vtedajšej KSČ, očakávali, že emigrujem na západ. Dokonca o tom hlasovali na veľvyslanectve ČSFR vo vtedajšej NDR už predtým, než ma úrady po prvý raz pustili na filmový festival v Oberhausene. Iní kamaráti tvrdili, že sa mám v socializme ako prasa v žite. S odstupom času dávam obidvom skupinám za pravdu. Mal som sa ako prasa v žite a mal som aj emigrovať! Ale z rozličných príčin sa tak nestalo. Teraz doháňam, čo sa dá, a nelamentujem nad minulosťou. V oblasti svojich podnikateľských aktivít vidím rozdiel medzi minulosťou a súčasnosťou len v jednom. Teraz musím platiť vyššie dane a rozličné pridané a solidárne dane. Zdôrazňujem, že to je môj špecifický prípad, ktorý nemožno zovšeobecniť. Vtedy i dnes pracujem s plným nasadením. A fakt je, že vtedy i dnes mi niektorí duševne chudobní a leniví jedinci závidia, len ja neviem čo.

Praje kapitalistická spoločnosť trhu s umeleckými obrazmi?

Viete, že ja ani poriadne neviem, čo to tá kapitalistická spoločnosť vlastne je. Usilujem sa na základe nadobudnutých znalostí z minulosti i súčasnosti preniknúť do štruktúry fungovania spoločenského celku a intuitívne zisťujem, že v podstate je úplne jedno, ako ten, či onen režim nazvete. Aby som bol konkrétny. "Kapitalistickej spoločnosti" na Slovensku i v Česku je, podľa mňa, ako hovoríte - trh s umeleckými obrazmi - úplne ľahostajný. Pozor, mám na mysli tú zákonodarnú vrstvu spoločnosti, ktorá by mala prijímať zákony aj v prospech podpory trhu s umením. Našťastie, aj na Slovensku a v Čechách sa nájdu právnické i fyzické subjekty, ktoré sporadicky do kultúry investujú. Činia tak dobrovoľne s vedomím, že je to ich blahosklonnosť, za ktorú im štát a kapitalistická spoločnosť ani nepoďakujú. Naopak, sťažia im investície aj tým, že pri kúpe obrazu do kancelárie nielenže finančnú čiastku neodpíšu, ale k predajnej cene obrazu štát pridá DPH v plnej výške - 23 percent v SR a 22 percent v ČR. Nechápem, prečo si štát nevezme v tomto prípade príklad od našich amerických bratov, kde je DPH na umenie 0 percent, alebo nemeckých susedov, kde je DPH na umenie 7 percent.

Byť galeristom neznamená iba "kupovať a predávať obrazy". Vo vašom sídle v kostole sv. Rocha na Strahovskom nádvorí sa výstavná sieň často premieňa na koncertnú.

O tomto to je. Nie som len nákupca a predavač obrazov. Som podnikateľ v oblasti kultúry. Cieľom mojich úsilí je vytvoriť vo firme a okolo nej také spoločensko-kultúrne fluidum, aby osobnosti z iných prosperujúcich oblastí cítili potrebu zúčastniť sa, prezentovať na mojich podujatiach. Napríklad prehliadku, ktorej 1. ročník bol festivalom víťazov medzinárodných speváckych súťaží Operné hviezdy zajtrajška zorganizovala Galéria MIRO v Prahe pod záštitou svetoznámej opernej umelkyne Gabriely Beňačkovej na podnet speváčky a profesorky spevu na bratislavskej VŠMU Evy Blahovej.

Prečo Galéria MIRO v Bratislave odišla z priestorov Domu plynárov SPP tak náhle?

Z Domu plynárov SPP sme odišli tak rovnako rýchlo, ako sme tam prišli. V júli 1998 sa Galéria MIRO otvorila v Dome plynárov výstavou grafických listov Pabla Picassa. Už na otvorení mi jeden z priateľov (z kruhov blízkych KDH) pošepol do ucha: "Mirko, výborne, že si toho Picassa do Bratislavy doviezol, ale mal si s tým počkať až po septembrových parlamentných voľbách." Oponoval som mu s úsmevom: "Prosím ťa, Picassovi je úplne jedno, kto z vás vyhrá voľby." Odvetil mi: "Mirko, Picassovi áno, ale nám nie." Mal pravdu. HZDS síce voľby vyhralo, ale vládu nezostavilo, Janka Duckého zastrelili a našu zmluvu s SPP vyhlásili "noví spravodliví" za neplatnú. Najzarážajúcejšie je, že učinili tak po konzultácii s právnikmi, ktorí zmluvu vypracovali. K 15. 1. 1999 nám dali písomné ultimátum na uvoľnenie "bezprávne užívaných priestorov". Ale už vtedy "noví spravodliví" asi cítili, že to prehnali, tak nás nechali takmer celý rok dokončiť rozpracované výstavy a predkladali nám nové, pre nás neakceptovateľné návrhy zmlúv. Takže "uvoľnenie bezprávne užívaných priestorov" (viete si predstaviť tú absurdnosť, že Galéria MIRO donútila štátny kolos SPP k tomu, aby jej dal do "bezprávneho užívania priestory"!?) sa zvrhlo na jednoduchý vyhadzov. "Noví spravodliví" vyhlásili i ďalšiu zmluvu medzi mojou firmou a SPP za neplatnú a spôsobili mi niekoľko miliónovú škodu. Po prieťahoch mi 500 000 korún zaplatili a so zvyškom sa vraj mám obrátiť na právnikov. Poslúchol som a nechal som tromi nezávislými právnickými kanceláriami v SR a ČR vypracovať právnu analýzu zmluvného vzťahu SPP - MIRO. Zhodli sa na tom, že mám pravdu, ale málo peňazí na dosiahnutie spravodlivosti. Takže nielen ja som zvedavý, ako sa zachovajú predstavitelia spravodlivého kapitalistického slovenského štátu voči litere zákona. Pre mňa celá kauza s SPP, o ktorej teraz po prvý raz verejne hovorím, nie je ukončená.

Odvtedy prešiel istý čas a Galéria MIRO v Bratislave stále chýba. Na Slovensku ju zastupuje váš brat - akademický maliar Andrej Smolák, ktorý organizuje aj medzinárodný výtvarný festival a plenér v Snine.

Buďme úprimní. Galéria MIRO v Bratislave nikomu nechýba. Ona chýba v našich srdciach, mám na mysli Andreja a seba. Chýba len nám dvom, je to naše dieťa a my sa s ním chceme hrdo prezentovať aj v hlavnom meste SR. Bratislave my nechýbame, ale Bratislava chýba nám. Keby ste povedali, že by sme chýbali Snine, mali by ste pravdu. V Snine sme jediní. Keby sme odišli, nikto by nás v tomto regióne nezastúpil. Vieme to, a vie to oceniť čím ďalej tým viac ľudí. Je to ohromný pocit zadosťučinenia, keď sa zídu v Snine umelci z 20 krajín sveta, keď Arab, Žid, Američan, Rus, Nemec hovoria z javiska sninského Domu kultúry o mieri, porozumení a láske medzi národmi. To nie je fráza. Predstavte si, keby vo všetkých mestách raz za rok hovorili príslušníci národov, najrozličnejších rás a vierovyznaní o mieri a porozumení - aká ohromná duchovná sila by z toho musela vzniknúť. Galéria MIRO v Snine to robí. Som presvedčený, že nápad môjho brata Andreja realizovať v Snine medzinárodný festival nielen výtvarného umenia vojde do kultúrnych dejín Slovenska. Jeho politický a kultúrny prínos k spolužitiu národností v tomto regióne raz zhodnotia deti našich detí. Ale aby som sa vrátil k Bratislave. Našli sme nového zmluvného partnera vo firme Doprastav, ktorý už našu galériu podporil aj v Prahe a v Bratislave nám poskytol exkluzívne priestory na rohu Košickej a Miletičovej ulice. V druhej polovici októbra plánujeme prvú vernisáž. Bude to expozícia grafiky svetových klasikov ako Picasso, Chagall, Dalí, Miró, či Braque.

Sú umelci egoisti alebo bohémi v tom dobrom zmysle?

Všetci sme tak trochu egoisti. Pochopiteľne aj ja myslím pri aktívnom vynakladaní životnej energie v prvom rade na seba a svojich blízkych. Kto hovorí opak, klame. Som šťastný, že čím som starší, tým viac chápem múdrosť slov: koľko dáš, toľko dostaneš. Verím v nekonečné dobro ľudskej duše i jej večný zápas s nekonečným zlom. Konečné víťazstvo nebude, len cesta k vždy väčšiemu dobru. Aj ja cítim, že tragédia na americkom kontinente zavibrovala v našich dušiach doteraz neznámym tónom. Ešte ho nevieme definovať, preto vyčkávame. Ďakujem Američanom, že v okamihu prvého precítenia bolesti a poníženia neposlali atómovú bombu na jednu z najchudobnejších krajín planéty. Prepáčte mi tieto súvislosti, ale pod dojmom nedávnych udalostí na planéte je mi úplne jedno, kto je, či nie je a akým je bohémom.

Nevyhýbate sa novinárom, vediete si výstrižkový archív, v Prahe je každá vernisáž udalosťou, ktorú médiá komentujú.

A prečo by som sa mal novinárom vyhýbať? Veď sú to uši, oči, nos a ústa dnes už globálneho človečenstva. Novinárom sa nedá vyhnúť, s novinármi sa musí žiť. Vedome sa im otváram. Vychádzam pritom z premisy, že novinár je vzdelaný, kultivovaný človek, ktorý má na túto prácu talent a vnútorný morálny korektor. Aby sám vycítil, kde je hranica pravdy a lži, dobra a zla. Vediem si výstrižkový archív. Za posledných osem rokov je v ňom vyše 1700 zmienok, článkov, rozhovorov. A to nerátam televízne šoty a rozhlasové relácie. Z tých 1700 príspevkov je päť zlých a negatívnych. Na prvý pohľad zanedbateľné percento. Ale lož a krivda vždy zabolia pri srdci. Pripravujem ich knižné vydanie. Budú tam aj tie negatívne v časovom slede, ako vyšli. Jeden v Čechách a štyri na Slovensku. Zverejním ich, aby deti tých, ktorí ich napísali, si nebrali príklad zo svojich rodičov. Proti jednému článku v ČR som sa ohradil právnou cestou. Autora vyhodili a týždenník Profit sa stal mojím mediálnym partnerom. Proti štyrom negatívnym článkom na Slovensku som sa právnou cestou neohradil. Boli príliš primitívne a nekompetentné, akoby ich ani nepísali novinári, ale závistliví zlí ľudia.

Je v tomto druhu podnikania dôležitá reklama?

Absolútne! Ako podnikateľ v oblasti kultúry mám povinnosť zviditeľňovať sa svojou prácou. Nemám sa prečo a za koho skrývať. Musím byť v pozitívnom zmysle slova na očiach, aby doterajší klienti a reklamní partneri, ale aj noví, ktorých chcem získať, sa vzťahom k firme MIRO pýšili. Logo MIRO chce a musí byť ich krásnym, estetickým sprievodcom i predvojom. Preto sa usilujem zviditeľňovať všemožným spôsobom, napríklad aj tým, že Galéria MIRO už piaty rok udeľuje Hlavnú cenu na medzinárodnej speváckej súťaži A. Dvořáka v Karlových Varoch. Z nového projektu našej galérie - výhernej Obrazovej poukážky MIRO (OPM) dobrovoľne venujem 10 českých korún Nadácii Václava Fischera na pomoc deťom z detských domovov a podobne. Mimochodom, spomenutých 10 korún som pôvodne ponúkal v ČR aj SR nemenovaným národným inštitúciám. Česká mi oznámila, že peniaze radi prijmú, ale aby som to nezverejňoval, že by to bola pre mňa predsa obrovská reklama. Ja - malá súkromná firma podporujem národnú "firmu". Nedohodli sme sa. Slovenská národná inštitúcia reagovala na moju písomnú ponuku oveľa čistejšie a decentnejšie ako česká: jednoducho nezareagovala.

Skúste na záver vyjadriť osobné a pracovné túžby.

Zostať zdravý, byť dobrým manželom žene, otcom deťom a synom rodičom. Vydržať so zdravou životosprávou a pravidelným tréningom, s ktorým som začal pred rokom, a v šesťdesiatke odletieť na medzinárodnú vesmírnu stanicu. A pracovné túžby? Aby firma MIRO v ČR a SR zbohatla a bola schopná o desať rokov financovať moju služobnú letenku do vesmíru. Aby moji mnohí súčasní i budúci kamaráti, ktorí striedali, striedajú, alebo budú striedať politické strany ako ja kravaty, ma neškatuľkovali v zmysle včera bol v Nitre taký a taký seminár o kultúre, preto tam zajtra nemôžeme prísť my. Galéria MIRO i na Slovensku otvára dvere ľuďom, chce ich spájať a omámiť krásnym zážitkom, aby zabudli na všetky tie firemné a parlamentné stresy. Galéria MIRO nie je politickou stranou, ale chce byť dobrým a krásnym sluhom kultúry tak pre pouličného smetiara, ako i vládnuceho premiéra.

spracovala redakcia

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984