Múdrosť,
s akou sa Oskar Krejčí vyjadruje k emotívnym témam súčasnosti, mnohých odzbrojuje. Tento muž odmietol uveriť na neoliberálny ošiaľ dneška, rovnako, ako odmietol zjednodušený výklad príčin úpadku politickej ľavice. Na rozdiel od mnohých súčasných ľavicových politológov nefňuká nad momentálnym stavom, ale usiluje sa nájsť východiská, neustále prekvapuje novými myšlienkami, brilantným analytickým uvažovaním a triezvym posudzovaním vecí, ktoré u mnohých vyvolávajú len horúčkovité reakcie so silným zakomplexovaným pocitom ukrivdenosti. A takisto na rozdiel od mnohých českých intelektuálov nestratil so Slovenskom kontakt. Nielen prostredníctvom svojich kníh, ale aj osobne. Prednáša budúcim politológom a diplomatom v Banskej Bystrici, kde si medzičasom vydobyl až kultovú povesť, porovnateľnú - s prihliadnutím na naše podmienky - vari len s pozíciou J. P. Sartra na parížskych univerzitách. Nielen jemu sa javí, že práve v Banskej Bystrici je najdynamickejšie univerzitné prostredie, ktoré nemusí viesť nevyhnutne k študentskej revolte, no ktoré predovšetkým plodí nové myšlienky a posúva hranice intelektuálnych možností Slovenska.
Aj preto (hoci nielen) sme dlho neuvažovali, komu udeliť výročnú cenu nášho týždenníka, Zlaté pero 2000, ktorou chceme každoročne odmeňovať najhodnotnejšie príspevky na stránkach SLOVA. Oskar Krejčí nám totiž viac ako ktokoľvek iný pomáha naplniť základný zmysel existencie SLOVA, spojený s hľadaním nových možností vývoja spoločnosti, s poctivým uvažovaním bez náznakov ideologickej nečistoty, s napĺňaním ideálov slobody, sociálnej spravodlivosti a všeobecného zbližovania ľudstva. Oskar Krejčí myslí planetárne, nemá problémy s pomenovaním základných mýtov dnešných spoločenských pohybov, aj tých ľavicových. Osobitne ma teší Oskarov neustály a na stránkach jeho kníh dostatočne zreteľný a všadeprítomný záujem na zjednocovaní ľudstva, na napĺňaní odvekých humanistických cieľov, ktoré dotvárali vývoj jednotlivých civilizácií.
Podobne, ako Sokrates či Aristoteles, ani on neodolal ponuke radiť mocným. Paradoxne radil nielen česko-slovenskému premiérovi, ktorý sa usiloval udržať bývalé zriadenie (Ladislav Adamec), ale aj tomu, ktorý sa ho snažil zlikvidovať (Marián Čalfa). Nesúhlasil s politikou Václava Havla, no prejav, ktorým ho navrhli do funkcie prezidenta, napísal on. Aj to však svedčí o tom, že jeho schopnosti vedela oceniť nielen bývalá, ale aj súčasná moc, že jeho znalosti boli cenné pre každý režim. Našťastie, Oskar Krejčí vedel sám včas spoznať mieru únosnosti tohto mierne schizofrenického postoja a napokon na vlastnú žiadosť opustil funkciu poradcu premiéra Čalfu v čase, keď už bolo definitívne jasné, že oni dvaja sa zhodnúť nemôžu.
Oskar Krejčí je typický intelektuál: trochu nepraktický, priveľmi nedbajúci o svoj zovňajšok, zavalený svojou prácou, ktorú nadovšetko miluje. A my môžeme byť iba radi, že jeho priaznivý myšlienkový vplyv dolieha aj na Slovensko.
