Hlasovanie
Jozefa Migaša za vyslovenie nedôvery slovenskej vláde odštartovalo v Strane demokratickej ľavice kryštalizačný proces, ktorý podľa viacerých pozorovateľov môže viesť až k rozdeleniu SDĽ. Boj dvoch krídel, ktoré sa od seba názorovo čoraz viac vzďaľujú, nabral v uplynulých dňoch dramatické obrátky, ktoré vrcholia otvoreným zápasom o ďalšie smerovanie ľavicovej politiky na Slovensku. Ešte nikdy nebola situácia v SDĽ natoľko polarizovaná. Svedčí o tom aj spájanie viacerých osobností, ktoré si inak nemajú veľmi čo povedať (napríklad Brigita Schmögnerová a Pavol Kanis).
Nedávno mi jedna čitateľka napísala, že najviac ju mrzí fakt, že SDĽ stratila ten niekdajší šarm a eleganciu, s akou sa pohybovala na politickej scéne. V týchto slovách je ukrytý kus pravdy. SDĽ už nie je tou slušnou serióznou stranou odborníkov, ktorá sa na verejnosti nikdy neprezentovala svojimi vnútornými problémami, ktorú obchádzali všetky politické škandály otriasajúce okolitými stranami. Na druhej strane si treba priznať, že situácia k dnešnému stavu dozrievala už pomerne dlho, že proces kryštalizácie je pri poznaní vývoja SDĽ prirodzený a možno aj nevyhnutný. Dva prúdy v SDĽ - socialistický a sociálnodemokratický - sú dnes už realitou. Zjednotenie ľavice zasa neskutočnou víziou. Na to, aby obom prúdom vychladli hlavy, by sa musel nájsť niekto, komu záleží na zachovaní jednoty strany. Otázkou však ostáva, či je to v dnešnej fáze vývoja možné a či vôbec potrebné.
Koaliční partneri si dosť neskoro uvedomili, že stabilita tejto koalície závisí predovšetkým od stability SDĽ. Ich útoky na ľavičiarov podporované na túto úlohu vždy ochotnými médiami, boli zväčša kontraproduktívne. Dnes už nie je v hre rekonštrukcia vlády, ale možno aj predčasné voľby. HZDS, SNS a Smer majú také preferencie, že by im to zabezpečilo pohodlnú ústavnú väčšinu. Ľavica je v rozklade, vláda v kríze a pravica hľadá obetného baránka. Ďalší vývoj v SDĽ však bude predovšetkým skúškou charakterov. Napokon ako vždy, keď sa rozpúta boj o moc.
Podstata krízy v SDĽ však spočíva aj v niečom inom. Ide o personálnu biedu, neschopnosť starých kádrov priznať si svoju politickú jeseň a so cťou odísť. Desať rokov je slovenská politika o tých istých ľuďoch, o tých istých sporoch, o tých istých vzorcoch myslenia. Títo politickí nezmari si dokonca vychovávajú aj "nové tváre" na svoj obraz. Je najvyšší čas, aby si uvedomili, že z tohto ľavicového obláčika pršať nebude.
