Šport

je fenoménom ľudstva azda od čias starého Ríma. Zjednocuje, ale vytvára aj nepriateľov. Poteší, no rovnako hlboko vie sklamať. Dá sa o ňom uvažovať veľmi racionálne, ale keď športovcovi hrajú hymnu na stupni víťazov, často sa ani ten najtvrdší chlap neubráni emóciám. Aj o takéto vnímanie športu sa s nami podelili hostia v našich rozhovoroch: najlepšia reprezentantka Slovenska v hádzanej Mária Ďurišinová a tréner hokejovej reprezentácie Ján Filc.

Prvá dáma sa v športovej oblasti pohybuje už takmer tridsať rokov. Z rodných Košíc sa dostala až do slovinskej Ľubľany, kde bola dvakrát najlepšou strelkyňou juhoslovanskej ligy. Po skončení aktívnej športovej činnosti vstúpila do politiky. Pretože problémy v športe dôverne pozná, rozhodla sa zefektívniť prácu v tomto odvetví. Veru neľahká úloha, veď boj proti byrokracii sa podobá boju s veternými mlynmi... "Ministerka športu", ako ju niektorí nazývajú, je však presvedčená, že sa to dosiahnuť dá. K problémom sa stavia suverénne, odvážne a kriticky. Keď však začne rozprávať o našich športovcoch a ich úspechoch, zmäkne jej hlas a v jej očiach zazriete slzu dojatia a radosti zároveň. Drží im palce a je na nich hrdá. Rovnako, ako na všetky deti a mládež, ktorí sa raz chcú stať olympionikmi a sú motivovaní aj výkonmi našich športovcov. Počas štúdia na Právnickej fakulte ju vždy urážalo, keď po skúške prednášajúci skonštatoval: "Hm, na športovkyňu toho viete dosť.". To klišé o silných a hlúpych športovcoch nechce ani počuť. Akoby aj, keď pozná mnohých a mnohých, ktorí ho svojimi činmi vyvracajú.

Jej profesionálny kolega Ján Filc prežil roky detstva a mladosti v hokejovej bráne. Od hráča cez pedagóga a športového funkcionára prešiel k trénovaniu hokejovej reprezentácie. Na socializmus nespomína v najlepšom, ale oceňuje a vyzdvihuje vtedajšie podmienky pre rozvoj mladých športových talentov. Tvrdí, že je povinnosťou spoločnosti prispievať na rozvoj športu, pretože tým zabezpečujeme zdravý vývoj a pozitívnu orientáciu detí, ktoré sa vďaka nemu neuchyľujú napr. k drogám, či trestnej činnosti. Keď sa na päť rokov "pohneval" s hokejom, pretože nevedel akceptovať podmienky, ktoré nepovažoval za správne, začal sa venovať obchodnej činnosti. Aj preto, aby zabezpečil pre svojho syna a dcéru možnosti športovať a študovať. Dnes sú už dospelé, študujú, profesionálne sa venujú športu a plnia tak otcove očakávania. Hovorí, že sa zrejme narodil v cirkusovom blázinci, lebo nielen on má rád športovú činnosť všetkého druhu, no aj jeho brat Marián bol v čase kraľovania Jozefa Sabovčíka slovenskou krasokorčuliarskou dvojkou. Manželka ho obviňuje, že sa z neho stal workoholik, jeho však práca baví. Nie je síce taký kritický, ako spomínaná kolegyňa z profesie, ale vie o mnohých veciach, ktoré treba v športe nevyhnutne zmeniť. Kto však dnes občas nie je skeptikom?