Réžia
herectvo a žurnalistika - tri základné súradnice profesionálneho života Ernesta Stredňanského. Tri profesie, ktoré sa za 51 pracovných rokov usiloval zvládnuť čo najlepšie. To, čo pre neho znamenalo profesionálnu sebarealizáciu, iným prinášalo pôžitok, radosť, informovanosť. Za mladi mal šťastie na vynikajúcich pedagógov a skvelých divadelníkov, akými boli bývalý riaditeľ Novej scény Drahoš Želenský a režisérka Magda Husáková. Práve oni akýmsi šiestym zmyslom vycítili, že v ňom - napriek prvotnej voľbe hereckej dráhy - drieme režisérsky talent. Spomienky na korene jeho režisérskej kariéry, ktorej zasvätil takmer dve desaťročia plodného života na Slovensku a jedno desaťročie v USA, siahajú práve k týmto dvom osobnostiam. Aj ich povzbudeniu a podpore vďačí za neopakovateľné a jedinečné príležitosti, ktoré mu život poskytol. Prostredníctvom svojej režijnej práce mal možnosť viesť dialóg s velikánmi dramatickej tvorby. Stál pri zrode slovenského vysielania Československej televízie, pomáhal budovať divácky mimoriadne atraktívne a obľúbené bratislavské televízne pondelky.
Žurnalistika sa stala jeho ďalším profesionálnym chlebíkom, hoci jeho vstup do sveta siedmej veľmoci bol do istej miery vynútený vonkajšími okolnosťami. Týždeň po vpáde sovietskych tankov do ČSSR emigroval. Dodnes je presvedčený, že tento individuálny protest proti agresorskému aktu veľmoci mal zmysel. November mu umožnil opäť sa vrátiť do pôvodnej vlasti a získať späť násilne odobraté občianstvo, ktorého sa vnútorne nikdy nezriekol.
Hovorí o sebe, že práce sa nikdy nebál. Aj zásluhou tohto postoja dokázal preklenúť ťažké obdobie v emigrácii, keď bol na prechodný čas nútený vzdať sa profesionálnych ambícií a prijať miesto predavača nočnej smeny v obchodnej sieti Seven-Eleven, aby uživil rodinu. Rozhodnutie vymeniť existenčnú istotu a relatívny materiálny blahobyt za neistú budúcnosť mnohí jeho známi považovali za hazard. Prečo však nepripustiť právo jednotlivca zariadiť si život po svojom a prežiť ho v krajine, ktorú si sám zvolí a ktorá je ochotná poskytnúť mu nový domov? Napokon, slobodu, pre ktorú opustil životné istoty i všetko, čo mu bolo doma blízke a drahé, nikdy nechápal ako svojvôľu. Naopak, vždy ju spájal s osobnou zodpovednosťou. Podľa tohto princípu sa usiloval konať i vo chvíľach, keď sa od neho šťastný lós odvrátil.
Dnes ako čerstvý dôchodca žije s manželkou Sylviou striedavo vo Washingtone a v Bratislave. Deň sa pre neho začína tým, na čo donedávna - plne vyťažený prácou v slovenskej redakcii Hlasu Ameriky - nemal čas, ani chuť. Športom. Pravidelne behá, pláva a posilňuje v telocvični neďaleko svojho washingtonského bytu. Za svoj neduh pokladá fakt, že sa ešte stále vie občas rozhorčiť tak správne "po slovensky" a že ani po troch desaťročiach života v USA nie je schopný riešiť zložité situácie "po americky" - bez zbytočných vzruchov a emócií. S úsmevom o tom vraví, že na neho asi príliš vplývajú zasadnutia slovenského parlamentu.
