Alternatíva
k transformácii slovenskej ekonomiky, ktorú rozbehla súčasná vládna koalícia, neexistuje. Presnejšie - rozumná alternatíva nejestvuje. Mnohým ušiam to neznie príjemne, ale tvrdia to fundované hlavy ľavicových ekonómov a na prvom stretnutí obnoveného Klubu nového SLOVA to zopakoval aj podpredseda SDĽ Milan Ftáčnik. Stojí na čele jedného z najchudobnejších rezortov a tak si až veľmi bolestivo uvedomuje odvekú dilemu ľudstva medzi tým, čo chce a čo môže urobiť. Po rokoch hospodárskeho experimentovania a drancovania štátneho majetku skupinkami vyvolených neostáva nič iné ako zásadný rez. To si uvedomujú takmer všetci zodpovední politici a nielen z vládnej koalície. Ani tí z SDĽ nie sú výnimkou, nehľadiac na to, či ich časť novinárov vulgárnym spôsobom delí na krídlo reformovaných a krídlo neoboľševikov. (Keby táto ľavicová strana mala dve krídla, hádam by jej vyleteli nahor preferencie.)
Ak by boli odborníci z SDĽ presvedčení, že existuje aj iná cesta ako postaviť hospodárstvo našej krajiny na nohy, nevstupovali by do spolkov s Mikulášom Dzurindom a Ivan Miklošom. Cieľ ako vybrdnúť zo súčasného marazmu - aspoň tak to formuluje programové vyhlásenie vlády - je v tejto etape vývoja spoločnosti spoločný. Ide len o to, aby pri tejto zložitej operácii ostal pacient živý. Ak bude ležať na márach, darmo mu budeme chystať ten najmodernejší postup rekonvalescencie podľa uznávaných zahraničných receptov. Bol by to mimoriadne drahý pohreb. Dnes sme zatiaľ pri rozhodovaní, aké anestetiká a infúzie pacientovi nasadiť, aké tempo terapie zvoliť. A tam je spor - ani nie tak v SDĽ (Migašov prejav pred hlasovaním o nedôvere premiérovi nik z jej vedenia nespochybňuje), ako vo vládnej koalícii. DS, DU a SOP má podstatnú časť voličov z iných sociálnych vrstiev ako SDĽ a svojím spôsobom i KDH (preto aj ono stráca podporu), ktorým šoková terapia výraznejšie vyrazila dych ako ostatným. Je to tak ťažké pochopiť?
V spore medzi koaličnými partnermi ide ešte o jednu, iste nie nepodstatnú otázku - o štýl politiky nielen vlády, no aj jednotlivých strán (napr. reakcie na to, ako predseda Národnej rady SR hlasoval po zmienenom prejave). Milan Ftáčnik, ktorý sa uchádza o najvyšší post v SDĽ, chyby svojho protikandidáta Jozefa Migaša kriticky pomenoval. Obáva sa o.i. falošného volania po jednote vo vedení strany, pod ktorým ktosi môže chápať mečiarovské vyrovnávanie radov. Iste, jednou z devíz SDĽ vždy bola zásada viac hláv, viac rozumu. No tej invencie po nástupe funkcionárov do vládnych a parlamentných kresiel bolo čoraz menej. Podnetné myšlienky nahrádza búchanie do stola, nechuť priznať si prešľapy jedných či druhých a s tým súvisiacu nápravu. Aj toto všetko cítia členovia strany, jej sympatizanti, občania. Slovensko a jeho obyvatelia sa ocitli v príliš chúlostivej situácii na to, aby sa politici dopúšťali zásadných chýb, podrážali si pred médiami navzájom nohy, premrhávali podstatnú časť svojej energie na žabo-myšie vojny vnútri strán či medzi nimi. To všetko sa tu deje a ktosi z toho má veľkú radosť.
