Lev z údolia Panjašír
Diamanty sa v Afganistane nenachádzajú. Nachádzajú sa tam však polodrahokamy, ako je lapis laculi. Tento modrý minerál nepatrí síce k tovarom, ktoré by hýbali svetovým hospodárstvom, ale na financovanie občianskej vojny a súkromných armád stačí.
Modrý minerál v rozličných odtieňoch, brúsený i nebrúsený, si našiel už v staroveku cestu z Afganistanu až do Egypta a bane v Hindukuši nie sú prázdne ani dnes. Dokonca aj metódy jeho ťažby sa od toho času sotva zmenili. K mlatu a sochoru pribudla výbušnina. Po rozkývaných rebríkoch sa pohybujú v šachtách a trhlinách baníci, nehody nie sú nijakou vzácnosťou. Najdôležitejšie bane, v ktorých sa ťažia tieto polodrahokamy, sa nachádzajú v údolí Panjšíru. Je to 150 kilometrov dlhé, úzke údolie lemované strmými skalami. Údolie ovláda Ahmad Šah Massud, 44-ročný Tadžik, ktorý je parádnym príkladom afgánskeho vojnového lorda.
Boje a podnikanie Časť príjmov z ťažby a pašovania drahokamov do Pakistanu tečie do jeho vojnovej pokladne. To znamená, že niektoré bane vlastnia Massudovi podriadení a vojnoví zajatci sú nútení v nich pracovať. Massud získal vzdelanie na francúzskom lýceu v Kábule. I keď strávil dvadsať rokov v horách, stále ešte dobre hovorí po francúzsky. Dôkladne si preštudoval príručky o partizánskom boji, ktoré napísal Mao Ce Tung a Régis Débray, čo mu - naozaj bez dôvodu - prinieslo povesť, že je zakukleným maoistom. Ako jediný z mudžahedínskych vodcov už v období sovietskej okupácie začal vo svojej mocenskej sfére budovať civilné štruktúry moci.
Premenlivé spojenectvá Tradičným vojnovým lordom je Massud len v jednom ohľade. Lev z údolia Panjašír sa totiž opiera predovšetkým o bojovníkov zo svojej užšej vlasti. Massud už v osemdesiatych rokoch preformoval svoje jednotky na pevne sformované bojové útvary, ku ktorým patria ak takzvané šokové skupiny, ktoré môže nasadzovať na najťažších úsekoch frontu. Tejto, na Afganistan nezvyčajnej vojenskej inovácii, vďačí za to, že doteraz prežil. Lež i tak, Massudovi sa v etnicky fragmentovanom Afganistane nepodarilo napriek svojej heroickej povesti rozšíriť moc mimo oblasť svojho vlastného kmeňa. Svoje vlastné územie však pevne ovláda. Taliban sa už niekoľko rokov neúspešne snaží pokoriť ho. Etnicita sama je však priveľmi jednoduchý kľúč pre príčiny konfliktu v Afganistane. Ak je vôbec niečo charakteristické v tejto 20-zročnej vojne, tak je to neustála zmena frontov a spojencov všetkých zúčastnených. Jednotliví bojovníci sú podľa potreby Paštúnmi, Tadžikmi, Uzbekmi alebo Hazarami. Spojenectvá sa uzatvárajú účelovo bez ohľadu na etnické hranice.
Drogy a drevo Modrý polodrahokam je jedným z tých tovarov, ktoré udržujú afgánsku vojnovú ekonómiu v chode. Ako prvý na to upozornil americký expert na Afganistan Barnett Rubin. Ďalej ide o drogy a stavebné drevo. V roku 1999 bol Afganistan najväčším svetovým producentom surového ópia - jeho množstvo v surovom stave sa vyšplhalo na 4600 ton. Vojnoví lordi a kmeňoví náčelníci kontrolujú oblasti, kde sa ópium pestuje, kontrolujú aj prepravné trasy, dopravné prostriedky a istý čas už aj laboratóriá, v ktorých sa surové ópium pretvára na biely jed. Boli to práve drogy, ktoré pripravili Taliban o počiatočnú priazeň USA. Keď v roku 1994 prezident Clinton vyhlásil svoju vojnu drogám, bojovníci Talibanu začali popravovať obchodníkov s drogami a podpaľovať ópiové polia. Čoskoro sa ukázalo, že im ide len o to, ako sa zbaviť konkurentov. Potom bojovníci Talibanu začali od roľníkov vyberať desiatok pre vlastné vojnové pokladnice.
Taliban sa mení Aj bojovníci vo východoafgánskej provincii Kunar a Laghman nebojovali proti Talibanu ani tak z politických dôvodov, ale preto, aby zabránili likvidácii svojich lesov. Taliban je spojený s pakistanskou mafiou, ktorá systematicky vyrubuje cédrové a píniové lesy na afgánskej strane hranice. A boli to afgánski a pakistanskí prepravcovia, ktorí svojimi peniazmi posielali Taliban roku 1994 do vojny, pretože cestné zátarasy pripravujúce o život rozpadávajúce sa jednotky mudžahedínov spôsobovali, že obchod sa stal nerentabilný. Najdôležitejším zdrojom príjmov Talibanu je však takzvaný afgánsky tranzitný obchod, osobitný druh pašovania. Japonské autá, rádiá, magnetofóny, nemecká kozmetika, francúzske voňavky, to všetko sa dováža z Arabských emirátov cez Pakistan do Afganistanu a odtiaľ sa pašuje späť do Pakistanu, kde sa tovar bez zaplatenia cla predáva asi na 6000 miestach. Podobne sa chránené vzácne drevo pašuje zo severného Pakistanu do Afganistanu a odtiaľ sa legálne vyváža. Celkový obrat sa odhaduje na 12 miliárd dolárov. Susedné krajiny, spojenci Talibanu, tak strácajú miliardy na daniach. Taliban na tom zasa zarába, pretože zdaňuje aj pašovaný tovar. Nakoniec i sami bojovníci sú hospodárskym faktorom. Svoje kalašnikovy považujú za výrobné nástroje a zarábajú nimi svojim rodinám na živobytie. Tak na konci sedemdesiatych rokov pouličné bandy vytiahli zelené vlajky a zmenili sa na bojovníkov za vieru. Svojho pôvodného remesla sa však nevzdali.
Massudových bojovníkov podporuje Rusko a Irán. Ale bojovníci Talibanu, ktorí boli pôvodne vlajkonosičmi najčistejšej formy islamu, sa dávnejšie stali žoldniermi. Jednoduchý bojovník tohto hnutia zarobí 2000 až 3000 pakistanských rupií mesačne, čo je približne 40 až 60 dolárov. Ide o sumu, o ktorej priemerný Afgánec môže len snívať.
Autor je nemecký novinár, pôsobí v Kábule
