Vzoprieť sa či splynúť
Francúzština, kedysi živý dorozumievací prostriedok veľkého frankofónneho sveta a druhý rokovací jazyk OSN, má dnes značné problémy, aby si udržala aspoň časť pozície, akej sa ešte donedávna tešila. Treba však uviesť na pravú mieru, že Francúzi ako jej hlavní misionári pre zvrátenie tohto trendu nepodnikajú skoro nič a nad systematickým upadaním vážnosti svojej materčiny si hlavy nelámu.
Stačila výmena jednej až dvoch generácií, aby sa konverzačné médium najprv európskych kráľovských dvorov, potom diplomatov a nakoniec zanietených frankofilov ocitlo v suteréne svetovosti. Inak povedané - na úrovni jazyka, ktorého skutočný význam neprekračuje hranice stredne veľkého regiónu.
Na vine je globalizácia Prekvapujúca rezignácia Francúzov (no čiastočne i Nemcov) na svoje donedávna silné pozície vo svete šokuje. Najzreteľnejšie sa prejavuje vo sfére jazykovej zvrchovanosti, ktorej postupujúce oslabovanie až úpadok by boli ešte pred 20 rokmi nemysliteľné. Výsledkom tohto sebazničujúceho procesu je, že o francúzštine a nemčine ako o svetových rečiach sa dnes hovorí viac zo zotrvačnosti, ako z akceptovania reálneho stavu. Dôležitosť a význam týchto základných kameňov európskeho jazykového substrátu má ustavične klesajúcu tendenciu. Ak sa ju nepodarí zastaviť, či aspoň spomaliť, čoskoro ich čaká osud totožný s osudom kocky cukru vhodenej do šálky horúcej kávy.
Čo sa vlastne stalo? Vyčerpávajúcu a fundovanú odpoveď na túto pálčivú otázku by mali poskytnúť skôr historici, sociológovia či jazykovedci ako novinári. Predbežne však možno všetkých potenciálnych "vinníkov" zastrešiť najabstraktnejším spomedzi nich - globalizáciou. Francúz už jednoducho nie je tým, čo býval. Za posledné desaťročia stihol pochopiť nielen základnú matematiku najvyššieho zisku, ale aj jeho všeobecné princípy, medzi ktoré zaručene patrí schopnosť prispôsobiť sa. Aplikačné programy počítačových softvérov, väčšina foriem bankového styku, finančné burzy a obchodné transakcie na celom svete, komunikácia cez internet, k tomu ešte i populárna hudba - to všetko predstavuje terminológiu v dominantnej, univerzálnej a všadeprítomnej angličtine, bez ktorej so svojím biznisom neprerazí. Načo by márnil peniaze a vzácny čas na zložité interpretačné operácie alebo služby spojené s výrobou jazykových mutácií, keď je to zdĺhavé, pridrahé, a beztak zbytočné?
Made in France Napriek tomu je silná apatia Francúzov voči sebe samým pre mnohých frankofilov nepochopiteľným rozčarovaním. Znehodnocuje totiž ich očakávania, pokiaľ ide o uplatnenie jazyka, ktorému mnohí zasvätili celý život. Vo svojej naivite často ani nevidia, ako radikálne sa situácia zmenila. Francúzsky "pragmatizmus", ktorý v tomto smere veľmi ochotne nepozná medze, pôsobí niekedy až zahanbujúco. Miera "podkladania sa" francúzštiny angličtine v poslednom roku 20. storočia kulminuje a zároveň naznačuje, že národné sebavedomie obyvateľov krajiny galského kohúta prežíva najväčšiu krízu v celých doterajších dejinách.
Zaujímavé z tohto hľadiska je správanie sa francúzskeho kapitálu oproti nemeckému, ktorý sa usiluje akoby "preskočiť". Robí to však výlučne v medziach trhového prostredia, bez príznačnej snahy o paralelný politický, kultúrny, či duchovný vplyv. Sprievodným znakom prenikania francúzskeho "savoir faire" - teda vedomostí, patentov, výrobkov, či špičkových technológií - už nie je šírenie tzv. francúzskej civilizácie. Čiastočne tento ústup vysvetľuje a ospravedlňuje spájanie sa spoločností do nadnárodných korporácií, kde sa už nepropaguje francúzsky, nemecký, taliansky, španielsky, britský, ale výsostne európsky produkt, bez národnej identifikácie výrobcu. Univerzálnym a v podstate jediným zaklínadlom všetkých podnikateľov na ceste k vysnívanému úspechu sa stal zisk vyjadrený všemocným dolárom. Tomu sa začína podriaďovať už aj označovanie krajiny pôvodu, kde doterajšie "Fabriqué en France" úspešne vytláča "Made in France", dokonca i na etiketách tradičných francúzskych vín a koňakov!
Kým v minulosti pracovať vo francúzskej spoločnosti a neovládať francúzštinu bolo čosi nemysliteľné, dnešok prináša tým, čo hovoriť inak ako po anglicky odmietajú, samé výhody. Riaditelia renomovaných a pritom výsostne francúzskych kozmetických, farmaceutických, automobilových a iných výrobnoobchodných firiem už netrvajú na bezpodmienečej znalosti francúzskeho, no v prvom rade anglického jazyka.
Smer - muzeálna lingvistika Francúzsko skončilo u Brazílčanov v prieskumoch z 90. rokov ako "nie príliš významná, stredne veľká mocnosť". Generálny tajomník OSN Kofi Annan odmietol hovoriť v roku 1999 na tlačovej besede v Paríži venovanej kosovskej kríze po francúzsky, hoci túto reč z titulu svojho úradu ovláda. Výrazné oslabenie politického, vojenského a kultúrneho vplyvu krajiny galského kohúta na celosvetové dianie, ale aj celkový úpadok francúzštiny ako kľúčového diplomatického jazyka vo svete vykonali na národnom sebavedomí svoje. Výzva doby ani tak neznie, čo sa s kritickým stavom dá ešte robiť, ale skôr - či o takúto zmenu vôbec niekto stojí.
Záujem Francúzska o posilnenie vplyvu v strednej a východnej Európe je už tradične slabý a vzhľadom na prevažne deklaratívnu povahu aj nepresvedčivý. V organizovaní jazykových kurzov majú už dlhodobo iniciatívny primát komunity angličtinárov, nemčinárov, prípadne španielčinárov, kým postavenie francúzštiny je čoraz viac doplnkové. Podobne je to aj so spôsobom prenikania kultúry "s veľkou minulosťou, rozporuplnou súčasnosťou a neistou budúcnosťou" do zahraničia. Výsledky vlaňajšieho výskumu, podľa ktorého získalo medzi obyvateľmi väčšiny krajín najviac hlasov za vklad do klenotnice svetovej kultúry práve Francúzsko, na tom nič nezmenia. Filozofia a prax francúzskych inštitútov nemá aktívno-expanzívny, ale skôr pasívno-konzervačný charakter, s nádychom značnej formálnosti v kontakte s jestvujúcim aj potenciálnym členstvom. Akademická sterilnosť a dominujúci "bibliotekársky" profil týchto zariadení prakticky len upevňuje pomalé smerovanie francúzskeho jazyka do sféry muzeálnej lingvistiky, kým jeho živému uplatneniu robí medvediu službu.
Utilitarizmus ako filozofia Francúzsko, pokiaľ sa nehodlá zmieriť s "rozpustením" svojej kedysi slávnej civilizácie v angloamerickom mori, bude musieť na už prebiehajúce megatrendy reagovať ex post, no predovšetkým sa znovuidentifikovať samo so sebou. Tu už nezaváži akokoľvek masívna a premyslená ofenzíva prezidenta Jacquesa Chiraca smerom dovnútra krajiny, či navonok, voči štátom tzv. frankofónie. Na ťahu nie je nik iný ako celý národ a osobitne jeho neskôr narodená časť. Vnútorné stotožňovanie sa najmladšej generácie s hodnotovým systémom angloamerickej civilizácie, s konzumnosťou ako hybným motorom jej fungovania, prebieha totiž vo Francúzsku v spodných sférach spoločenského vedomia. Tým však získava všetky znaky "tichej evolúcie", vrátane svojej nepostihnuteľnosti a najmä - nezastaviteľnosti. Duchovný potenciál najcivilizovanejšieho románskeho národa, hoc silný a originálny, sa stáva pomaly historickým faktom z ríše minulosti.
Bohaté historické zázemie, ako aj solídny intelektuálny softvér Európy by sa tomuto silnému globalizačnému prúdu mohol vzoprieť. Vzniká iba jediná otázka: Chce to vôbec urobiť? A v rámci toho dve podotázky: Ak áno, na čo ešte čaká? Ak nie, prečo sa na ceste k definitívnemu splynutiu s americkou civilizáciou zdržiava projektami zjednotenia pod mottom európanstva, keď skutočnosť skrytá pod týmito vzletnými slovami sa systematicky, z roka na rok rozplýva? Odpovedí sa ponúka viac, no jedna z nich stojí za zamyslenie. Aristokratický pôvod súčasnej európskej moci, premietnutý do rozhodujúceho vplyvu na nadnárodné inštitúcie (Rada Európy, Európsky parlament, Európska únia), dáva dnes - na rozdiel od "duchovnejšej" minulosti - prejsť zväčša pragmatickým východiskám. Investovať do technologického pokroku a materiálneho blahobytu sa vyplatí nepomerne viac ako vrážať miliardy do čohosi, čo neprináša bezprostredný hmatateľný profit, hoci to posilňuje kultúrnu, a časom aj materiálnu dimenziu národne definovaného spoločenstva. Pokiaľ má byť filozofia budúcnosti európskej civilizácie takáto, teda čisto utilitárna, jej koniec sa práve začal.
