Fotografia

Sa stala celoživotným osudom Karola Kállaya. Mnohým z nás sa profesia fotografa akosi automaticky spája práve s jeho menom. Na želanie svojho otca sa mal stať financom, ale všetko dopadlo úplne inak.
Počet zobrazení: 1457

sa stala celoživotným osudom Karola Kállaya. Mnohým z nás sa profesia fotografa akosi automaticky spája práve s jeho menom. Na želanie svojho otca sa mal stať financom, ale všetko dopadlo úplne inak. Veľký vplyv na jeho ďalšiu životnú dráhu mala aj prvá cena - zlatá medaila udelená za snímku Asfaltéri na celoštátnej výstave fotografií v Bratislave v roku 1942. O tri roky neskôr uzrela svetlo sveta jeho vôbec prvá obálka pre týždenník Domov a svet - sovietska "Regulovčíčka" riadiaca dopravu pred Národným divadlom v Bratislave. Mal šťastie na dobrých učiteľov, ktorí sa mu stali priateľmi a zároveň vzormi - Karol Plicka, Jan Lukas, či Karol Hájek, od ktorého si zobral i ponaučenie: "Buď vždy iba tam, kde nie sú tí ostatní, snaž sa dívať inak, ako tí druhí." Tieto slová ho, ako sám priznáva, sprevádzajú až do dnešných dní.

Keď chcel pokračovať vo svojej vysnívanej profesii, bol pre buržoázny pôvod z kádrového hľadiska neprijateľný. Stihol ešte dokončiť štúdiá a stal sa z neho ekonóm. No vždy unikal do prírody, do dedín ako Terchová, Štefanová, Liptovská Teplička, Zázrivá a iných, kde nachádzal úplne iný svet: ľudí úprimných, čestných a neskazených. Najviac fotografií zo Slovenska urobil práve tu, medzi jednoduchými ľuďmi - hoci málokedy nespomenie svoj šľachtický pôvod zdedený po matke. V žiadnom prípade nespochybňuje svoju tvorbu z čias socializmu, keď fotografoval Moskvu alebo Povstanie, rovnako ani ceny, ktoré mu udelilo vtedajšie ministerstvo kultúry. Tie zábery sú pre neho rovnocenné s ostatnými.

Jeho obrázky boli vždy rečou, ktorou sa vyjadroval, ktorou opisoval svet okolo seba tak, ako ho videl. Kállay nefotografuje sny a predstavy, ale realitu, zážitky, príhody a dobrodružstvá. Všetko, čo cestou stretol a uvidel. Nesnaží sa štylizovať, pretože pri inscenovaní nevidí fotografický výsledok. Fotografia je pre neho "slabý hlas", vyvolávajúci v človeku predovšetkým emócie, ktoré potom pôsobia na myšlienku v ňom zostávajúcu. "Existujú určité veci, ktoré by sa nemali stať," hovorí.

V súčasnosti je Karol Kállay bez ďalších diskusií jednou z vedúcich osobností slovenskej (nielen) reportážnej fotografie. Hranice svojej krajiny však už prekročil v sedemdesiatych rokoch ako fotograf nemeckých magazínov, neskorší vystavovateľ fotografií a zostavovateľ kníh zachytávajúcich jeho tvorbu. Na výsledky svojej práce je patrične hrdý, kritici mu občas zazlievajú, že až priveľmi. Nuž, skromný nie je, ale čo je to, byť skromným? Keby bol Karol Kállay skromný, iste by si jeho fotografie neprezerali desiatky zahraničných komisií a neodovzdávali sa mu do rúk politici s požiadavkou na profesionálne zvládnutý portrét. Fotografia je pre neho rehoľa a robí ju vždy naplno s pocitom, že dáva do nej maximum. Ale vlastne, každý z nás si iste našiel možnosť, aby jeho tvorbu posúdil. Stojí za to.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984