Ideológ
bolo za minulého režimu už len ako slovo sprofanované. A predsa na Slovensku žije jeden pán, ktorý sa za toto označenie nehanbí. Napokon s predchádzajúcou vládnucou ideológiou mal ako presvedčený kresťan pramálo spoločného. Ivan Šimko - po novembri 1989 spoluzakladateľ Kresťanskodemokratického hnutia a jeden z najbližších súputníkov Jána Čarnogurského. Zhodou okolností obaja sa narodili 1. januára (pravda, doterajší líder KDH o jedenásť rokov skôr) a takíto ľudia sa zvyknú nazývať deťmi šťasteny. Nuž, ktovie? Šimko bol donedávna vždy Čarnogurského podriadený - najprv v štátnych službách, potom v strane. Napriek tomu sa postupne z nádejného korunného princa KDH stal jeden z hlavných "kráľových" oponentov. Nie pokiaľ išlo o kreslá, ale najmä v predstavách o modernej kresťanskej politike, o zahraničnopolitickom smerovaní SR i v konkrétnych krokoch integrácie stredopravých demokratických síl. Kým Čarnogurský odmietal modernizačné korekcie svojho konzervatívneho kurzu, Šimko sa s Mikulášom Dzurindom vydal plnou parou vpred do vôd prístupných aj liberálnejším myšlienkam. Keď zistil, že kompromis so straníckymi kolegami nie je možný, prvý raz (nielen formálne, ako to bolo s SDK) mení členskú legitimáciu a opäť dostáva na starosť programové otázky.
Na jednom z prvých zasadaní súčasnej Národnej rady SR vyhlásil, že už nebude v názorových stretoch zhadzovať nositeľov iných myšlienok - nech budú z vládnej koalície alebo z opozície. Tento sľub, až na malé nuansy, v podstate plní. Priznáva sa, že by bol rád, keby sa mu takýto prístup k oponentom podarilo presadiť v štýle politiky SDKÚ. Po poldruha roku má dojem, že aj predstavitelia z opozičného tábora sa k nemu správajú inak: ich vzájomné hádky na parlamentnej pôde sa opierajú skôr o silu argumentov ako o osobné útoky.
Nepramení Šimkova tolerancia - na rozdiel od iných bojovo naladených predstaviteľov KDH - i z toho, že pochádza z konfesionálne zmiešanej rodiny, kde museli hľadať kompromisy? "Hádam trochu áno," pripúšťa. Zároveň upresňuje, že síce obaja starí otcovia boli evanjelici, rodičia sa už hlásili k rímskym katolíkom. Súčasne pripomína: "Kresťanské cirkvi postupne dospievajú k názoru, že by bolo oveľa lepšie, keby spolu hovorili najmä o tom, čo majú spoločné, a nie o rozdieloch, ktoré dnes už patria skôr do minulosti."
Pri sledovaní dnešného hryzoviska na Slovensku sa niekedy zdá, akoby bol Ivan Šimko až priveľmi slušný pre vysokú politiku. V každom prípade je politika tvrdý zápas. Keď v ňom človek neuspeje, jednoducho z nej vypadne. Napriek rozličným peripetiám, Šimko z nej neodchádza. Ba čo viac, stáva sa živým príkladom toho, že politika sa dá robiť aj kultivovane. Ako tvrdí, vstúpil do nej pred jedenástimi rokmi preto, lebo nechcel, aby jeho, či presnejšie naše deti žili v krajine, kde sa bude stále iba experimentovať - na úkor obyčajných ľudí. Jeho základnou ambíciou, či už v parlamente, v straníckej funkcii alebo v exekutíve, je urobiť všetko pre to, aby na Slovensku žila normálna spoločnosť, ktorá bude svoje - hoci i nemalé - problémy riešiť normálne, bez toho, aby sa neustále spolitizovávali a ideologizovali.
