Ilúzie a skutočnosť suverenity
Svoju úvahu začnem dlhším citátom z rozhovoru s poslancom Františkom Mikloškom, ktorý uverejnil Literárny týždenník (č. 31/2000). Tento citát uvádzam preto, lebo sa tu podľa mňa jednoznačne vyslovuje a formuluje názor na podstatu úsilia terajšej politickej reprezentácie štátu o vstup do Európskej únie a NATO.
"Ak by sa teda Slovensko začalo opäť motať v nejakej politickej nestabilite, pretože to, čo teraz je, nie je až taká veľká politická nestabilita, to sú len bežné zvady medzi politikmi. Ale keby sa naozaj začalo motať v hlbokej kríze, tak začínam mať obavy o ďalší vývoj Slovenska. Slovensko stojí pred dilemou: alebo sa zaradí do európskych a asi aj do transatlantických štruktúr, a aj za cenu straty suverenity potvrdí svoju identitu, alebo tieto krajiny jednoducho nedovolia, aby tu znovu nastali tieto problémy. Keby od nás dali ruky preč a my by sme boli odkázaní sami na seba, tak sa môže stať, že sa spustia mechanizmy, ktoré môžu byť veľmi nebezpečné! Stačil totiž jeden prípad, vojna v Juhoslávii. Odvtedy je všetko dovolené. Všimnite si, že Spojené štáty sa ani len raz neodvážili protestovať proti vojne v Čečensku. Ono to bolo tak, že po 2. svetovej vojne sa po prvý raz narušila suverenita európskeho štátu, Juhoslávie, a Rusi mohli pokojne vtrhnúť do Čečenska. A to isté sa môže stať aj tu, keď sa už raz vytvoril precedens."
A hoci som si rozhovor pozorne viackrát prečítal, neustále dospievam iba k nasledovným interpretáciám jeho odpovede.
Prvá možnosť Predpokladajme, že to, čo poslanec NR SR za KDH František Mikloško hovorí, nevystihuje skutočné fakty, skutočný stav vecí. V tom prípade iba podsúva čitateľovi výzvu, či priam hrozbu, že ak milý slovenský volič nebude voliť tých, ktorí sami seba honosne nazývajú demokratmi a ktorých západoeurópske a ešte vzdialenejšie štruktúry pre ich ústretové politicko-hospodárske gestá akceptujú (lebo na jednej strane im postupne za lacný groš predávajú lukratívne strategické podniky, či z obecných peňazí sanované banky, ktoré boli predtým rozkradnuté, na strane druhej im umožňujú podnikať tak výhodne a výnosne, že nemusia odvádzať ani dane a pritom môžu žmýkať vysokokvalifikovanú lacnú pracovnú silu), tak sa tieto štruktúry tak namosúria, že nás zbombardujú. Veď, ako tvrdí František Mikloško, raz to už vyskúšali, a odvtedy je všetko možné. Občan sa má teda vystrašiť a ak je váhavý a nerozhodný a aj by sa prikláňal voliť dačo iné ako "štandardné" politické strany, treba ho usmerniť k "správnemu" rozhodnutiu, vysvetliť mu, prečo tak a nie inak, pobádať ho k optimálnej voľbe, lebo ak nie, tak bude zle, Američania nás zrovnajú so zemou. Ak sa nezaradíme, potrestajú nás, preto sa musíme vzdať štátnej suverenity, nemôžeme si vyberať, musíme sa podrobiť a podriadiť hrubému násiliu. Čiže vstup do štruktúr sa nerobí preto, lebo sa bojíme napríklad Ruska, alebo preto, že to sami chceme. Kdežeby. Do štruktúr musíme vstúpiť stoj čo stoj preto, lebo je tu niekto, kto nás môže podľa vlastnej ľubovôle zbombardovať, následne obsadiť a okupovať.
Druhá možnosť Predpokladajme, že názor, vyslovený poslancom Mikloškom, sa naozaj kryje so skutočnosťou. Potom som vlastne potešený, že to takto priamočiaro a konečne na plné ústa niekto z vládnej a parlamentnej väčšiny vyslovil a prezradil, o čo ide našim milým terajším partnerom a budúcim spojencom. Že tu totiž nejde o naše hospodárske, či iné výhody (samozrejme, aj povinnosti), ktoré budú z pripojenia vyplývať, či o posilnenie a utuženie vlastnej demokracie, a už vôbec nie o akýchsi občanov nášho štátu. Naopak, ide tu jednojednoznačne o násilnícke presadzovanie veľmocenských ambícií a nárokov na úkor slabších národov, či štátov, ide o neúprosné panstvo silnejších nad slabšími a menej šťastnými.
Otázky Ak sa veci majú naozaj takto, potom je situácia vážna, ba priam varovná. Takýto stav vecí vo mne vyvoláva nasledovné otázky:
a) Prečo táto vláda, ak už jej mnohí členovia tak vehementne zdôrazňujú vlastnú mravnosť (v protiklade k nemravnosti iných politických subjektov), nezvolá mimoriadnu schôdzku, na ktorej by prijala rozhodnutie a pred tvárou verejnosti by ho vyhlásila? Otvorene a čestne by nám oznámila: Vážení naši milí občania, žiaľ, je to trpké a kruté, ale náš štát v neľútostnom transatlantickom mocenskom ringu, v ktorom víťazí výlučne sila peňazí a vyspelejšia vojenská technika, nemá inú možnosť, iba sa podriadiť agresorovi. Nekoná sa nijaká demokratická diskusia, pretože do EÚ a NATO musíme vstúpiť, či sa nám to páči a či nie. Lebo ak nevstúpime, vznikne tu taká umelo vyprovokovaná kuca-paca, že nás štruktúry zbombardujú a následne obsadia "mierovými" vojenskými silami. A basta fidli!
b) Ako je možné, že má niekto takú hrošiu kožu, že odporúča, presviedča a propaguje také krajiny, ktoré nás chcú v prípade nesplnenia ich požiadaviek zničiť. Čo sú to za ľudia, ktorí svoj vlastný štát tlačia do košiara takého partnera, o ktorom dopredu vedia, že bude agresor a okupant? Vari tento agresor je pre nich prijateľnejší, ako možný agresor z inej svetovej strany?
Podotýkam, že v podobnej dejinnej situácii sa už predstavitelia nášho štátu ocitli. Po okupácii bývalého Československa v auguste 1968 jeho vedúcich predstaviteľov sovietske okupačné orgány odvliekli do Moskvy, kde ich podrobili presviedčaniu a nátlaku. Tomuto násiliu podľahli všetci, od Alexandra Dubčeka po Josefa Smrkovského, a napokon prijali a podpísali diktát víťaza. Odolal z nich iba jeden-jediný, František Krieger. Iba on si z celej slávnej obrodníckej partie zachoval ľudskú dôstojnosť, ostatní svoju vlastnú tvár stratili. Zrejme ju nikdy nemali poriadne pripevnenú na lebke.
Áno, takýto, či podobný zásadový, vzdorovitý a neoblomný postoj by som očakával aj od terajšej politickej reprezentácie štátu. Ale zrejme na tieto ľudské jedince (hoci väčšina z nich nie sú tí hnusní komunisti, ktorí boli podľa mnohých jedine zodpovední za všetko doterajšie zlo) sú to privysoké a nesplniteľné nároky. Veď aj oni predstavujú tú časť našej spoločnosti, ktorá - ako to nepretržite vidíme od prevratu v roku 1989 na vlastné vypúlené oči - za akúkoľvek malú skyvu z privatizačného koláča (či už vo forme priameho predaja majetku alebo v podobe všimného za sprostredkovanie predaja majetku iným) hravo a s oslobodzujúcou nonšalantnosťou zahadzujú svoju hrdosť a česť.
Autor (1946) je publicista
