Klientelizmus na pokračovanie (1998 - 2000)
Negatívne dôsledky nášho politického, ekonomického i kultúrno-spoločenského vývoja do roku 1998 sa prejavili aj v činnosti neformálnych ekonomických záujmových skupín (NEZS) a s nimi spojených politických strán, ktoré po parlamentných voľbách v roku 1998 vytvorili vládnu koalíciu.
Politické strany novej vládnej koalície - napriek ich proklamovanému úsiliu o uskutočnenie zásadných zmien v politike, ekonomike i v ostatných oblastiach života spoločnosti a o odstránenie negatívnych javov, ktoré vyčítali predchádzajúcej moci - už na začiatku svojho spoločného pôsobenia od nej prevzali a dokonca ešte zdokonalili hlavný princíp jej pôsobenia: klientelistické prepojenie držiteľov politickej moci s činnosťou vybraných ekonomických záujmových skupín.
Strany súčasnej vládnej koalície uzatvorili na začiatku svojho pôsobenia dohodu, na základe ktorej si - spravidla podľa svojho zastúpenia v NR SR - rozdelili nielen ústavné a politické funkcie v štáte, ale aj riadiace posty v štátnych podnikoch (dovtedy obsadené manažérmi dosadenými predchádzajúcou vládnou koalíciou). Obsadili ich vlastnými členmi i predstaviteľmi svojich ekonomických záujmových skupín - zväčša ako odmenu za finančnú a inú podporu, ktorú im tieto skupiny poskytovali počas volebnej kampane alebo i pred ňou. Takto získala napríklad Slovenská demokratická koalícia pod kontrolu Slovenský plynárenský priemysel, Strana demokratickej ľavice Slovenské elektrárne, Strana občianskeho porozumenia Slovenské telekomunikácie atď.
Napriek tomu, že funkcie v jednotlivých štátnych podnikoch sa neobsadzovali výlučne zástupcami jednej strany, ale v každom podniku nominovali do vedúcich funkcií zástupcov viaceré politické subjekty, rozhodujúce bolo, ktorému pripadol v podniku najvyšší post. Členovia novej vládnej koalície uzatvorením takejto zmluvy vlastne verejne vyhlásili a praktizovali politický klientelizmus za jeden zo základných princípov svojej činnosti, čím prekonali svojich predchodcov, ktorí sa týmito princípmi tiež riadili, ale verejne to popierali.
Výhodný barter NEZS, ktoré podporovali politické strany novej vládnej koalície, získali od nej (ako odmenu za finančnú i inú podporu jednotlivých strán, ich volebnej kampane a pod.) na základe uzatvorenej koaličnej zmluvy politické funkcie i riadiace posty v štátnych podnikoch. Mohli teda priamo i nepriamo ovplyvňovať hospodársku politiku vlády. Svoje ekonomické záujmy potom presadzovali tak, že získavali rôzne zvýhodnenia, najmä v dvoch oblastiach: v privatizácii zostávajúceho štátneho majetku a v oblasti verejného obstarávania.
Na rozdiel od HZDS, SNS a ZRS, s ktorými boli spojené predovšetkým ekonomické záujmové skupiny manažérov štátnych podnikov a majiteľov štátneho majetku získaného privatizáciou priamymi predajmi, v období vlády koalície SDK, SDĽ, SOP a SMK sa oveľa významnejšie presadili správcovia investičných fondov a spoločností, alebo rozličné finančné záujmové skupiny obchodujúce s cennými papiermi. Aj ony však svoje zámery presadzovali spravidla na úkor realizácie celospoločenských záujmov, a často i v rozpore so zákonmi. Finančnícke skupiny, ako napríklad Slavia Capital, Penta Group a mnohé ďalšie, vykonávaním rôznych finančných operácií, najmä pre štátne podniky a iné štátne organizácie (napríklad často úplne zbytočných, bezdôvodne objednaných sprostredkovateľských, vymáhateľských a iných finančných služieb) získali za ne od štátnych podnikov - na úkor štátu, čiže občanov SR - stámiliónové odmeny. Vzrastajúcej ekonomickej sile takýchto skupín zodpovedal aj ich rastúci politický vplyv.
Spory a konflikty NEZS pôsobia počas vládnutia SDK, SDĽ, SOP a SMK spravidla v prepojení na jeden z politických subjektov tejto koalície. Ich záujmy - rovnako ako v prípade jednotlivých politických strán - boli často protikladné, resp. krížili, či stretávali sa. Jednotlivé NEZS sa preto pri presadzovaní svojich záujmov často dostávali i do konkurenčných vzťahov a konfliktov, na základe ktorých v niektorých prípadoch vznikli i spory strán vládnej koalície. Takéto konflikty vznikali aj medzi skupinami a s nimi spojenými politickými stranami Slovenskej demokratickej koalície. Vyústením jedného z konfliktov tohto druhu bol, podľa Brigity Schmögnerovej, aj spor medzi prezidentom FNM Ľudovítom Kaníkom a ministrom hospodárstva Ľudovítom Černákom v roku 1999.
Mocní Slovenska Medzi najvplyvnejšie a najznámejšie neformálne ekonomické záujmové skupiny pôsobiace v spolupráci s jednotlivými stranami vládnej koalície patrili: skupina nazývaná G -7, neskôr G-10 spojená s SOP, skupina nazývaná M.E.S.A. 10 spojená s podpredsedom vlády Ivanom Miklošom, s Demokratickou stranou a SDK, skupina pôsobiaca v Slovenských elektrárňach a v Devín banke spojená s SDĽ, skupiny správcov investičných fondov, akciových spoločností a finančných spoločností spojených najmä s SDK, skupina okolo Mariána Jančošeka a Františka Hodorovského spájaná najmä s SOP, skupina Ladislava Krajňáka, Juraja Kamarása a Milana Fiľa spojená so Slovenskou demokratickou koalíciou a Stranou občianskeho porozumenia.
Skupina G-7 vznikla podľa jedného z jej členov, Jána Kaspera, začiatkom roku 1997 ako neformálna skupina ľudí podnikajúcich v oblasti reklamy a médií, ktorá ponúkla mediálnu podporu SDK. Čoskoro sa však rozpadla a vzniklo z nej nové zoskupenie s názvom G-10, ktorého členmi sa stali i ďalší podnikatelia a štátni úradníci. Jeho cieľom už bolo mediálne aj inak podporovať SOP. Aj táto skupina sa však podľa Jána Kaspera po voľbách rozpadla. Jej členovia získali rôzne funkcie v štátnej správe a vo vedení štátnych podnikov, pričom on sám bol menovaný prostredníctvom podpory SDĽ za riaditeľa divízie investičných činností v SPP. Ako členovia týchto dvoch skupín figurovali Pavol Rusko (riaditeľ televízie Markíza), Ján Kováčik (agentúra Forza), Michal Ruttkay (agentúra Creo/Young and Rubican), Ján Kasper (agentúra Soria and Grey, neskôr SPP), Ladislav Krajňák (SCP Ružomberok, City Holding atď.), Ľudovít Macháček (štátny tajomník MDaS SR, teraz vedúci kancelárie prezidenta republiky), Emil Hubinák (generálny riaditeľ Slovenských telekomunikácií), Ján Sabol (štátny tajomník MH SR), Juraj Kamarás (City Holding atď.) a ďalší.
Think tank - M.E.S.A. 10 Skupina nazývaná M.E.S.A. 10 vznikla v roku 1992 ako rovnomenná spoločnosť s ručením obmedzeným. V súčasnosti sa prezentuje ako mimovládna, nezávislá a nestranícka inštitúcia. V roku 1995 začala pôsobiť ako ekonomický "think tank" a v roku 1997 ako občianske združenie, ktorého zakladateľmi boli Ivan Mikloš, Gabriel Palacka, František Šebej, Pavol Kinčeš a Viktor Nižňanský. V prvej polovici deväťdesiatych rokov pôsobili v tejto skupine aj Mikuláš Dzurinda, Jozef Kučerák a ďalší. Pred parlamentnými voľbami v roku 1998 M.E.S.A. 10 pripravila analytické materiály, na základe ktorých vznikol program SDK. Po parlamentných voľbách viacerí členovia tejto skupiny nastúpili do štátnych funkcií a ponechali si len členstvo v správnej rade tohto občianskeho združenia. Namiesto nich začali v M.E.S.A. 10 pôsobiť mladí odborníci, ktorí vykonávajú ekonomické analýzy a štúdie, usporadúvajú diskusné akcie a vykonávajú rôzne analytické činnosti pre súkromné firmy.
Ľavicoví lobisti Skupinu pôsobiacu v Slovenských elektrárňach a v Devín banke, spojenú s SDĽ, reprezentujú najmä členovia SDĽ Štefan Košovan (spolumajiteľ a od roku 1998 generálny riaditeľ spoločnosti APIS, a. s., Turčianske Teplice, ktorá je akcionárom Devín banky, od roku 1995 do roku 1998 člen a predseda Dozornej rady Devín banky a od decembra 1998 do marca 2000 predseda Predstavenstva a generálny riaditeľ Slovenských elektrární, a. s.), Ľubomír Kanis (spolumajiteľ spoločnosti APIS, generálny riaditeľ Devín banky) a predseda SDĽ Jozef Migaš, ktorý je od roku 1998 predsedom NR SR. V rokoch 1991 a 2000 pôsobenie tejto skupiny, miera politického klientelizmu, ktorú vo svojej činnosti uplatňovala, protikladnosť jej záujmov a záujmov iných skupín spojených s ďalšími koaličnými stranami, ako aj rozpor medzi záujmami presadzovanými touto skupinou a celospoločenskými záujmami, spôsobili politické dôsledky, ktoré v marci a v apríli 2000 vyústili do politickej krízy vládnej koalície.
Pôsobenie NEZS, na čele ktorej stoja Ladislav Krajňák, Juraj Kamarás a Milan Fiľo, je príkladom úspešnej činnosti záujmovej skupiny v obdobiach vládnutia dvoch súperiacich politických politických koalícií, pričom si dokázala napriek výmene na vládnucich postoch udržať, ba dokonca zvýšiť svoj ekonomický a politický vplyv.
Kto má čisté ruky? Vládna koalícia SDK, SDĽ, SOP a SMK sa - rovnako ako koalícia HZDS, SNS a ZRS, ktorá prijala program s názvom Čisté ruky - viackrát slovne dištancovala od klientelizmu a korupcie a schválila i Národný program boja proti korupcii. V samotnom boji s politickým klientelizmom a korupciou sa jej však nepodarilo v prvých rokoch pôsobenia dosiahnuť významnejšie úspechy. Na rozdiel od Mečiarovej vlády sa však Dzurindova vláda dokázala zbaviť v roku 1999 dvoch ministrov - Ľudovíta Černáka a Gabriela Palacku - ktorí nedokázali vyvrátiť podozrenia z klientelizmu a korupcie a neskôr i niekoľkých nižších štátnych úradníkov.
Mnohé, oveľa významnejšie prípady politického klientelizmu a korupcie sa však nevyriešili, ba ani neriešili. Mnohí politici vládnej koalície odďaľovali a sťažovali napríklad aj prijímanie zákonov, ktorých cieľom je vytváranie podmienok znemožňujúcich vznik a rozširovanie korupcie a klientelizmu (zákon o prístupe k informáciám, zákon zamedzujúci tzv. pranie špinavých peňazí a pod.). Tak ako ich kritizovaní predchodcovia, ignorovali, alebo nedokázali vyvrátiť mnohé priame či nepriame obvinenia z korupcie, a nereagovali, alebo neuspokojivo reagovali na viackrát vyslovované požiadavky publicistov a radových občanov, aby zverejnili, akým majetkom disponujú, a objasnili, ako ho získali.
Slovensko sa na základe medzinárodných komparácií na konci deväťdesiatych rokov zaraďuje medzi štáty s vysokou mierou korupcie. A to všetko najmä vďaka činnosti slovenských politikov, politických strán a neformálnych ekonomických záujmových skupín. Politické a ekonomické elity však aj u nás - tak ako všade inde - robili vždy iba to, čo im ľud dovolil.
Autor (1956) je publicista
