New York v šoku

Ako vyzeral z vášho pohľadu deň, ktorý zmenil svet? Šiel som ráno s kamarátom do roboty z Brooklynu jednou linkou metra a na 14. ulici sme mali prestúpiť na druhú. Pomýlili sme sa a vystúpili sme o zastávku skôr, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme pešo.
Počet zobrazení: 1110

Martin Varholík

Tak ako viacerí ďalší vysokoškoláci si aj študent architektúry Martin Varholík z Popradu chodieva počas prázdnin zarobiť do zahraničia. Tohto roku sa vydal skúsiť šťastie do New Yorku. Nafotografoval tam ako spolupracovník týždenníka SLOVO exkluzívne zábery a vyrozprával zážitky z pohnutých septembrových dní, keď New Yorkom, Spojenými štátmi i celým svetom otriasol nečakaný teroristický útok.

Ako vyzeral z vášho pohľadu deň, ktorý zmenil svet?

Šiel som ráno s kamarátom do roboty z Brooklynu jednou linkou metra a na 14. ulici sme mali prestúpiť na druhú. Pomýlili sme sa a vystúpili sme o zastávku skôr, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme pešo. Keď sme vybehli na ulicu, zbadali sme, že všetci sa dívajú jedným smerom. Pozreli sme sa tam aj my a uvideli sme horiace "dvojičky". Vôbec nám neprišlo na um, že šlo o nálet lietadiel. Veď z metra sme vyšli asi päť minút po zásahu druhej budovy. Mysleli sme si, že tam vypukol požiar. V metre o tom nič nevedeli, nikto tam nepočúval rádio. Všetci boli prekvapení. Chcel som urobiť niekoľko záberov, tak sme sa vybrali k budovám a debatovali sme s kamarátom, že v nich už určite nebudú ľudia a že požiar musel trvať dlhšie, keď sú v plášti vyhorené také obrovské diery. Čím sme boli bližšie, videli sme na ľuďoch, že ide o čosi vážne, no ešte stále sme to brali ako akési divadlo. A tak sa správali aj mnohí ďalší. Nik si nevedel v tej chvíli predstaviť, že mrakodrapy môžu spadnúť. Bolo to nemysliteľné. Šlo o pýchu New Yorku a celej Ameriky.

Neprepukla medzi ľuďmi panika?

Skôr to bol pre niektorých šok. My sme šli ďalej a dostali sme sa až na námestie City Hall, odkiaľ bola len jedna ulica k tej, na ktorej sa budovy nachádzajú. Ďalej však boli zátarasy a prísni policajti. Davy Newyorčanov zaplavili blízky most a šli pešo z Manhattanu do Brooklynu, lebo pre autá ho policajti uzavreli. Vedeli sme, že sa bližšie k miestu tragédie nedostaneme, a tak sme zostúpili do metra, že pôjdeme do práce. V metre vládol zmätok. Súprava zastala predkom v tuneli a cestujúci prechádzali celým vlakom a vychádzali poslednými dverami. Súčasne prišiel na koľaj ďalší vlak, a tam zase ľudia mohli vychádzať len prednými dverami. Bolo tam dusno a nervozita. Stáli sme asi desať minút, napokon sme sa rozhodli, že radšej vyjdeme hore. To už bolo všade plno prachu. Mysleli sme, že niečo vybuchlo, no ani vo sne by nám neprišlo na um, že "dvojičky" spadli. Objavili sa ľudia celí bieli od prachu. Ako zombiovia z hororu. Z auta vystúpila rovnako biela policajtka, zjavne v šoku, s vyjaveným výrazom na tvári. Začali sme sa vzďaľovať, no cestou sme sa obzerali dozadu. Zazdalo sa nám, že v prachu vidíme iba jednu z "dvojičiek". Rýchlo sme však zistili, že nejde o halucináciu. Pohľad na šokovaných ľudí nás utvrdzoval, že ide o skutočnú tragédiu, počas ktorej museli zahynúť prinajmenšom požiarnici. Navyše bolo jasné, že z najvyšších poschodí sa určite nedalo evakuovať.

V tom čase však ešte druhý mrakodrap stál?

Áno. Šli sme ďalej po ulici, keď sme od ľudí dívajúcich sa fascinovane na zvyšok World Trade Centra počuli výkriky. Obrátili sme sa a videli sme, ako sa vrchol druhej budovy postupne prebára a klesá. Keď sa zosunul asi do polovice, nastal veľký výbuch. Vytvoril sa obrovský dymový hríb. Niektorí plakali, iní stáli okolo áut a počúvali rádio, vládla stiesnená atmosféra. My sme to ešte považovali za dajakú nehodu. Do práce sme prišli okolo poludnia. Až vtedy som sa od kolegov dozvedel, že šlo o teroristický útok civilnými lietadlami. Bol som šokovaný viac, ako keď som to všetko videl.

Ako reagovali ľudia, keď už bolo po všetkom?

Od prvej chvíle som bol znechutený, lebo mnohí to začali brať ako senzáciu. Predávali fotografie s "dvojičkami" stojacimi aj horiacimi a ďalšie "suveníry". Ľudia apaticky pozerali na televíziu, ktorá dávala iba spravodajstvo o útoku a ožili, len keď sa objavil záber, ktorý predtým nedávali. Newyorčania nie sú zvyknutí starať sa o druhých. Nezaujímalo ich, že zomreli tisíce ľudí, že tam mnohí stratili príbuzných. Mrazenie v chrbte som mal večer okolo siedmej, keď sme išli po práci s kamarátom cez niekoľko ulíc evakuovaným Manhattanom. Všetko bolo vyľudnené. Bol to nezvyčajný zážitok, lebo keď som robil v bare, vracal som sa domov aj o štvrtej nadránom a všade bolo veľa áut i ľudí, aj keď nie taká masa ako cez deň. V ten večer sme stretli človeka asi len každých desať minút. Vládlo také ticho, že sme počuli vlastné kroky. Inak, metro išlo, až na dve linky, na ktorých sa zrútili dve stanice.

Mali ste aj nejaký osobne nepríjemný zážitok?

Navštívil som priateľa, ktorý pracoval v jednom brooklynskom bare. Tam sledovali televíziu vo dne v noci, takže bol informovanejší. Vravel, že podľa správ ľudia napádali taxikárov, medzi ktorými je v New Yorku mnoho cudzincov z islamských krajín. Viacerých údajne vytiahli z auta a mlátili ich. Podozriví boli pre nich ihneď všetci, ktorí vyzerali ako Arabi alebo pripomínali teroristov. Po polnoci sme z baru i s kamarátom odchádzali a keď sme vyšli z metra, nevedeli sme sa rýchlo zorientovať, tak sme sa spýtali policajta, kde sme. Ihneď zareagoval na náš prízvuk a prísne zisťoval, odkiaľ pochádzame. Keď sme mu povedali, že zo Slovenska, nechal nás na pokoji. Na druhý deň na inom mieste sa to zopakovalo.

Emócie však ľudí zrejme nielen rozdeľovali, ale aj zomkli...

Na križovatke 14. ulice a 5. avenue sa nachádza Union Square, relatívne veľké námestie s parčíkom, kde sa na druhý deň objavilo veľa horiacich sviečok a plagátov. Viacerí si z tragédie spravili biznis a začali kšeftovať, no niektorí tam naozaj plakali za obeťami. Na námestí demonštrovali ľudia, ktorí podporovali prezidentovo vyhlásenie vojny teroristom, no tiež tí, ktorí sa vyslovovali proti vojenskému riešeniu. Na nich sa zúčastňovali najmä cudzinci iných rás. Ešte koncom septembra, keď som odchádzal, prichádzala na Union Square vždy nejaká etnická skupina s transparentmi a americkými vlajkami. Vysvetľovali, že hoci sú odlišní, nie sú teroristi. Pripadalo mi to veľmi smutné. Chodili tam s deťmi, s celými rodinami, predvádzali tam svoje zvyky a modlili sa. Všetci sa začali hlásiť k americkej zástave, hymne, vlastenectvu. Podporovala to aj televízia. Noviny na prostrednej dvojstrane uverejňovali veľkú vlajku USA a vyzývali ľudí, aby si ju vylepili do okna. Každé auto malo jednu až tri vlajky, alebo mali takto pomaľované sklá. Začali sa k tomu hlásiť všetci - aj tí, čo Američanmi nikdy neboli, alebo takí, čo s tým možno nikdy nič nechceli mať spoločné. Hovorilo sa, že človek nebude mať problémy, ak začne chodiť so štátnou zástavou. Keď som odchádzal na letisko, poradili mi, aby som si na ruksak pripol vlajky a zobral nejakú aj do ruky a všetko pôjde hladko. Mali pravdu. Aj to je Amerika.

zhováral sa Tibor Mrocek

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984