Vzájomnosť nebola a nebude kampaň
Minister kultúry Českej republiky Pavel Dostál dobre postrehol narážku obsiahnutú v otázke našej redakcie, čo budú ministerstvá kultúry robiť pre rozvoj kultúrnej vzájomnosti počas tých zvyšných jedenástich mesiacov, keď nebude prebiehať Mesiac slovenskej a českej kultúrnej vzájomnosti. Český minister kultúry sa vyjadril, že spomínaný mesiac v žiadnom prípade nebude kampaňou či akýmsi podujatím nariadeným zhora. Práve naopak, obe ministerstvá k tomuto kroku primäli viac-menej spontánne kultúrne aktivity slovenských a českých umelcov, ktoré bez akýchkoľvek obežníkov a nariadení rozvíjali v sťažených podmienkach svoju spoluprácu aj po rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.
Kultúrnu vzájomnosť medzi našimi národmi však nevymyslel ani slovenský minister kultúry Milan Kňažko, ani minister Pavel Dostál, ba ani slovenskí či českí umelci. Tá tu existuje už od minulého storočia a bola daná nielen jazykovou príbuznosťou, ale i hlbšou potrebou oboch národov zblížiť sa v habsburskom mocnárstve, vzájomne sa o seba oprieť a aspoň v oblasti kultúry vytvoriť väčší, jazykovo a kultúrne blízky celok.
Ak českí a slovenskí vzdelanci pociťovali túto potrebu v dávnej minulosti, ešte pred vznikom Československa, budú ju pociťovať aj v Európskej únii, pretože v globalizovanom svete bude kultúrna identita našich národov musieť vzdorovať oveľa väčšiemu tlaku masovej kultúry a komercializácie ako doteraz. Možno aj toto mal na mysli minister Pavel Dostál, keď pred predstavením pražského Národného divadla povedal, že až po rozdelení spoločného štátu sme si uvedomili, ako sa navzájom potrebujeme. Veď si len predstavme, aký by bol náš slovenský kultúrny a duchovný život, keby sme si z neho odmysleli prítomnosť českej kultúry? A platí to, hoci v menšej miere, aj obrátene. Pozrime sa len na to, aké hodnoty v súčasnosti vnášajú do českej kultúry viacerí významní slovenskí umelci. Kultúrna vzájomnosť nepochybne prináša obom národom synergický efekt.
Mesiac slovenskej a českej kultúrnej vzájomnosti teda neslúži na to, aby sme prebudili záujem o svoju kultúru, skôr bilancuje veľmi plodnú vzájomnú spoluprácu. A ak sme sa spýtali našich ministrov, čo budú robiť ministerstvá ostatných jedenásť mesiacov, tak sme chceli upriamiť pozornosť na potrebu podporovať kultúru a jej zbližovanie aj materiálne, aby sme sa najmä my, na Slovensku, nedožili dňa, keď už nebudeme mať ani veľmi čo ponúkať. Netreba sa nám totiž obávať o osudy našej kultúrnej vzájomnosti. Treba sa báť o budúcnosť samotnej slovenskej kultúry, ktorá sa len ťažko môže rozvíjať pod bezohľadným tlakom komercializácie, ale i pod nepochopením jej materiálnych potrieb zo strany politikov. Lebo čo si máme myslieť o slovenských politikoch či novinároch, ktorí vyhlasujú, že novostavba Slovenského národného divadla je "megalomanská", hoci Bratislava bez tejto budovy spĺňajúcej svojím vybavením európske kritériá je len kultúrnou provinciou? Hovoríme o trojuholníku Bratislava, Viedeň, Budapešť. Kde v Bratislave však môžu významné zahraničné súbory hosťovať?
Preto by sa minister kultúry Milan Kňažko, napriek všetkým svojim hereckým kreáciám, najlepšie zapísal do dejín slovenského divadla, keby dodržal svoj sľub a na jeseň budúceho roku otvoril operu SND. A bolo by viac ako symbolické, keby ako prvý zahraničný súbor v rámci Mesiaca slovenskej a českej kultúrnej vzájomnosti hosťoval na jej javisku operný súbor pražského Národného divadla.
