Kto sype piesok
Počas Novembrovej revolúcie bývalo bežné, že v uliciach nášho hlavného mesta demonštrovalo stotisíc ľudí. V deväťdesiatych rokoch zase dokázali Námestie SNP zaplniť desaťtisíce odporcov mečiarizmu. V poslednom čase frekvencia demonštrácií poklesla. Minulú stredu však dali opäť o sebe vedieť odborári.
Členovia 37 odborových zväzov z celého Slovenska sa ráno zišli pred sídlom Asociácie zamestnávateľských zväzov na Nobelovej ulici. Po vystúpeniach odborárskych predákov sa zástup pohol po Vajnorskej ulici smerom do centra Bratislavy. Tu sa dal so mnou do reči jeden mladý muž. Dozvedám sa, že prišiel z Martina spolu s otcom, bývalým strojárom.
Bohoslovec medzi odborármi
"Otec je už síce na dôchodku," vysvetľuje mládenec z Turca, "ale situácia v martinských strojárskych podnikoch mu nie je ľahostajná, veď tam strávil celý svoj život." Prechádzajúc popri najmodernejšom nákupnom stredisku Polus City Center poznamenal: "V podobnom supermarkete som pracoval. Viete za koľko? Za necelých 30 korún na hodinu som dopĺňal tovar do regálov. Bola to riadna makačka, robili sme do noci, a aj cez víkendy. Bez príplatkov. No, človek si moc nenavyberá. Prednedávnom som síce skončil evanjelickú bohosloveckú fakultu, ale nenašiel som žiadne voľné miesto."
Mám z toho čudný pocit. V hlave mi stále vŕta otázka: Čo je to za svet, keď už aj farári sú nezamestnaní?! Je zrejmé, že ani vysokoškolské vzdelanie nie je stopercentnou zárukou pre nájdenie si práce.
Popri debate sme zvoľnili krok, trocha sme zaostali, a preto sa budúci pastor so mnou rozlúčil a utekal za svojimi. Zrazu som sa ocitol uprostred davu ľudí, ktorým okolo krku viseli žlté šály. V prvom momente som si myslel, že sú to azda dajakí futbaloví fanúšikovia, ale pri lepšom pohľade som zistil, že ide o členov odborového zväzu školstva a vedy. Spomenul som si na priateľa, ktorý bol odhodlaný učiť na gymnáziu dejepis a filozofiu. Väčšina jeho kolegov z univerzity to vzdala hneď po škole a hľadala si úplne iné zamestnanie. Milan zo sedemtisícového platu vydržal dva roky, potom rezignoval aj on.
Školstvo sa topí v dlhoch
Okoloidúce učiteľky sú zväčša ženy v strednom veku. Pýtam sa ich, prečo sem prišli.
"Z roka na rok je to horšie," vysvetľuje mi jedna z nich. "Nedokážeme vyjsť s peniazmi, škola sa topí v dlhoch. Vždy nám hrozí, že nám odstavia prívod vody alebo tepla. Potom nás síce oddlžia, no čakať na to, že raz prídeme do školy a nebude sa kúriť, je hrozné. O platoch nehovoriac. Ja pracujem dvadsaťpäť rokov v družine a hrubého mám vyše 9000. Každý rok nám síce zvýšia o pár percent, ale to je akurát na to, čo ide hore nájomné. Takto to donekonečna nejde!" Prichádza mi na um ešte jedna otázka: Kto bude učiť naše deti o desať rokov, keď tieto ženy odídu do dôchodku a mladí zo žobračenky, ktorú nemožno ani nazvať plat, jednoducho nevyžijú?!
Keď sa pozriem pred seba i za seba, naskytne sa mi impozantný pohľad - rovná magistrála plná demonštrantov. Podľa odhadu ich mohlo byť okolo desať tisíc. Magistrát odborárom neudelil povolenie a tak im hrozí mastná pokuta. Všetci však pochodujú disciplinovane, bez incidentov, na Námestie slobody. U mnohých Bratislavčanov sa však štrajk nestretol s veľkými sympatiami. Akoby nechceli pochopiť, že na rozdiel od nich, zvyšok Slovenska má dôvod vyjsť do ulíc. Prešpuráci si žijú vo svojej "spledit isolation" (úplnej izolácii) a nad problémami ostatných zatvárajú oči. Už len preto má takýto protest zmysel - aspoň upozorní na pomery, v akých pracuje väčšina. Všetci predsa nemôžu žiť v hlavnom meste.
Účet pre členov vlády
Pomaly prichádzame pred sídlo vlády, ktorej šéf tvrdí, že odborári sypú piesik do dobre rozbehnutého stroja. Na tribúne sa postupne pri mikrofóne vystriedajú všetci odborárski predáci - od Igora Lenského, cez šéfa kovákov Emila Machynu až po prezidenta KOZ Ivana Saktora, ktorý na adresu vlády vystúpil s najemotívnejším prejavom:
"Trikrát oklamaní sa už oklamať nedajú! Dnes vám vystavíme odborársky účet a budeme ho vystavovať, až kým tam budete! Od roku 1998 ste zvýšili nezamestnanosť o dvesto tisíc poctivo pracujúcich ľudí. Do Programového vyhlásenia vlády ste napísali, že nezamestnanosť znížite na desať percent. Kedy? Za tri roky poklesla reálna mzda o osem percent. Každý z nás to cítime doma, len vy sa akosi necítite! Sľúbili ste, že znížite kriminalitu, klientelizmus a korupciu. Kde je pravda? Kreatúry sa zmenili, no obsah ostal! Počúvajte, vážení vládni predstavitelia: licencia na GSM, privatizácia Slovenských telekomunikácií, Devín banka, Štátny fond hmotných rezerv, takto by sa dalo pokračovať.
Dostali ste Slovensko na pokraj sociálnej krízy. Všetci to tak cítime, len počúvame z médií, že lietame vo výškach! Poznám báj o Ikarovi. Pozor, pán premiér, horia vám krídla! Ekonomická reforma teoretika, presadzovateľa liberálnej ekonomickej školy, pána vicepremiéra Mikloša sa nezapíše zlatým písmom do histórie slovenského národa! Reforma Ivana Mikloša z pohľadu nás, zamestnancov a ľudí práce absolútne prepadla! Nevedia, čo je to vlastne zvyšovanie plynu a elektrickej energie, lebo si to ani nevšimnú."
Keď zdražovať, tak rozumne
V dave som si všimol transparent Keď zdražovať, tak rozumne! Uvedomil som si, že už aj radový občan chápe, že zvyšovanie cien energií je nevyhnutnosť, ale ide skôr o samotné tempo zdražovania. Mnohí už jednoducho nevládzu držať krok.
Keď dozneli prejavy, masa sa pohla hore k Národnej rade SR na Vodnom vrchu, aby tu poslancom odovzdali petíciu. Demonštranti to hádam ešte netušia, ale ich protest mal jeden pozitívny výsledok: vláda na svojom zasadnutí rozhodla, že plánované zvýšenie cien plynu sa bude týkať iba podnikov a nie maloodberateľov. Keď zdražovať, tak rozumne! - aj o to predsa šlo odborárom.
