Revolúcia zbrojárskej techniky
Obranná problematika sa u nás pričasto redukuje na spor o tom, aká loby sa priživí pri zbrojných dodávkach, a Armáda Slovenskej republiky sa nezriedka vníma iba ako ustanovizeň sociálneho zabezpečenia pre obstarožných plukovníkov. Toto všetko sa dá do istej miery tolerovať. Avšak takéto postoje nesmú narušiť schopnosť štátu plniť prostredníctvom ozbrojených síl svoje funkcie na úseku obrany a iné úlohy.
V prípade nákupu nových lietadiel sa používa argument, že podzvukové stroje majú lacnejšiu prevádzku, a tak na nich budú mať naši letci viac nalietaných hodín. Vojenské letectvo však nie je luxusným aeroklubom. Ak by hlavným kritériom mala byť ekonomickosť prevádzky, tak nech naše letectvo prejde radšej na vetrone. Napokon, lietanie nie je cieľom vojenského letectva, no iba prostriedkom na plnenie bojových úloh.
Lacnejšie nemusí byť lepšie
Ak slovenská vláda uvažuje o nákupe novej techniky, mala by sa predovšetkým pýtať, či bude táto technika schopná plniť úlohy. Dnes tak módne podzvukové lietadlá majú svoje miesto, môžu sa použiť proti cieľom, najmä pozemným, pri útoku, na ktorý sa neoplatí riskovať drahý nadzvukový stroj. Avšak pri všetkých konfliktoch sa ukázalo, že proti plnohodnotným bojovým strojom nemajú šance. Zrieknutím sa nadzvukovej techniky by naše letectvo rezignovalo na najzákladnejšiu úlohu - boj o udržanie kontroly nad vzdušným priestorom SR. Potom však môžeme zapochybovať o samotnom zmysle jeho existencie.
Celý projekt prezbrojenia vojenského letectva je akýsi pochybný. Do horizontu roku 2007 to nie je potrebné a nie sú naň ani prostriedky. Slovensko má k dispozícii 24 Migov 29, okolo dvanásť bojových Su-25, osem bombardovacích Su-22, šestnásť zastaraných Migov 21 a devätnásť bojových vrtuľníkov Mi-24. Nie je jednoduché povedať, koľko lietadiel sa reálne prevádzkuje, alebo koľko by ich mohlo byť. Migy 29 má vo výzbroji aj Maďarsko, Poľsko a Nemecko. Morálne a technicky by mali vydržať do roku 2010. Sú to prakticky plnohodnotné stroje. Ich prevádzka je síce drahá, no akýkoľvek nadzvukový stroj vyžaduje značné finančné prostriedky. Zaujímavou otázkou by bolo prepočítať cenu zvažovaného nákupu podzvukovej techniky na mesiace a roky prevádzky dvoch letiek Migov 29. Hádam by sa ukázalo, že by to tých 9-10 rokov pokrylo.
Migy 21 zrelé do múzea
Dánsko - krajina s podobným počtom obyvateľstva a s podobnou rozlohou ako SR (no asi trikrát bohatšia) má iba asi 60 bojových lietadiel (F 16). A to letectvo zodpovedá i za obranu priľahlých vôd, Grónska a Faerských ostrovov. Nórsko ich vlastní asi o tucet viac. Z tohto pohľadu sa javí, že pre Slovensko nie je až také akútne nakúpiť novú leteckú techniku. Migy 21 treba definitívne poslať do múzea a štyridsiatka spomenutých ako-tak moderných lietadiel by mala do rokov 2007 až 2010 vydržať. Potom, keď sa problém ich náhrady naozaj objaví, bude možno ekonomická situácia priaznivejšia pre nákup naozaj modernej a účelnej techniky. A úlohy, ktoré by mali plniť podzvukové lietadlá - najmä bojové akcie - vlastne u nás pokrýva typ Su-25.
Nezabúdajme ani na to, že v súčasnosti sa skúšajú prototypy novej generácie lietadiel (napr. F 22) a keby sme kúpili lietadlá dnes prezentované ako moderné, o tri-štyri roky budeme v rovnakej situácii - s problémovými zastarávajúcimi strojmi. S našou nie najplnšou štátnou kasou by sme sa pri všetkých plánoch nákupu novej techniky museli orientovať na podzvukové stroje nejasného použitia alebo na stroje síce nadzvukové, ale staršie verzie, ktoré by štáty NATO už vyraďovali a ponúkali za zníženú cenu. To by znamenalo, že by sa ihneď po ich kúpe znova objavili úvahy o náhrade.
Aj keby sa letectvo SR skladalo iba z dvadsiatky Migov 29, bude mať väčšiu hodnotu ako šesťdesiatka českých L-159. To, že sa letectvo u našich západných susedov orientuje na tento typ, nemusí byť pre nás vzorom. V českom úsilí cítiť zámer za každú cenu podporiť domácu výrobu lietadiel - i na úkor ich využiteľnosti. V našom prípade tento motív odpadá, my aj tak musíme lietadlá získať v zahraničí.
Vhodný medzník rok 2010
V skutočnosti je menšie, no lepšie vycvičené letectvo užitočnejšie ako väčší počet nových strojov, ak nezostali prostriedky na výcvik pilotov a pozemného personálu. Nasmerovanie financií do efektívnejšieho využitia existujúcej techniky je vari vhodnejšie než nejaké veľké nákupy novej, ktoré si vlastne nemôžeme dovoliť. Ak uvažujeme o nákupe novej leteckej techniky a celkovom prezbrojení letectva, pozerajme sa skôr na rok 2010 ako vhodný medzník a už v súčasnosti na typy, ktoré budú v tom čase na špičke. Ak uvážime možnosti a potreby SR, dospejeme k názoru, že ani potom si nebudeme môcť dovoliť mať viac ako 40 kusov bojových lietadiel, z toho by, dajme tomu, bolo dvadsať nadzvukových (Eurofigter, Gripen, či F-22) a zvyšok by tvoril podzvukový bojový typ - napr. L-159. Tento počet by dopĺňalo 20-25 bojových vrtuľníkov. Pritom modernizáciu potrebuje aj naše pozemné vojsko, ktoré sa bude musieť postupne profesionalizovať.
Naozaj kvalitný výcvik brancov, ktorých po niekoľkých mesiacoch prepúšťame do zálohy, je zbytočne drahou záležitosťou. Útok od susedov nám nehrozí, a preto zrejme nepotrebujeme početné vycvičené zálohy. A pri účasti na medzinárodných mierových operáciách či pri zabezpečovaní kolektívnej obrany v rámci NATO sa od nás neočakáva príspevok väčší ako nasadenie jednej brigády pozemného vojska, jednej-dvoch letiek či niekoľkých pomocných jednotiek. Napríklad nemecký Bundeswehr plánuje v najbližšom desaťročí radikálne zníženie počtov vojakov. A to také, že po prerátaní na náš počet obyvateľov by to v prípade SR bolo asi 17 tisíc mužov - teda dvakrát menej, ako je súčasný stav našej armády. To si uvedomuje aj vedenie Ministerstva obrany SR. Minister Jozef Stank predkladá koncepčný dokument Model ozbrojených síl do roku 2010, podľa ktorého sa má dnešných 30 tisíc členov armády (polovicu tvoria vojaci základnej služby) znížiť na 18-19 tisíc profesionálnych vojakov a z 12 tisíc občianskych zamestnancov ostane približne päťtisíc.
Aby nám neušiel vlak
Nasmerovanie prostriedkov do obnovy technického stavu pozemného vojska môže mať aj tú prednosť, že na rozdiel od leteckej techniky, ktorú musíme kupovať zo zahraničia, veľkú časť pozemnej techniky a inej výstroje a vybavenia pozemnej armády sme schopní vyrobiť doma.
Vo svete prebieha revolúcia v zbrojárskej technike. Týka sa najmä prieskumných a spojovacích prostriedkov, systému velenia (tzv. digitálne bojisko) a vyhodnocovania informácií. Radikálne sa zvyšuje význam aj samonavádzacích "inteligentných" zbraní. Vývoj nestojí ani v oblasti ručných zbraní a osobnej ochrany vojaka či uniforiem. Ani tu by našej armáde a zvyškom zbrojárskeho priemyslu nemal ujsť vlak.
