Muži s ružovými trojuholníkmi
V nacistických koncentračných táboroch sa ružový trojuholník používal na označovanie homosexuálov. V súčasnosti patrí medzi symboly ich hnutia bojujúceho za svoje práva. Hoci homosexuáli boli len jednou z mnohých a, samozrejme, nie najpočetnejšou skupinou obetí nacizmu, utrpenie, ktoré pre svoju orientáciu prežívali, by nemalo upadnúť do zabudnutia i preto, lebo ich osud dokumentuje nedeliteľnosť ľudských práv.
Relatívna tolerancia v predhitlerovskom Nemecku
Weimarská republika bola voči homosexuálne orientovaným občanom relatívne tolerantná. Aj keď naďalej zostával v platnosti paragraf 175 ríšskeho trestného zákona z roku 1871 o trestnosti "neprirodzeného pohlavného styku", za ktorý sa považoval aj homosexuálny styk, a každoročne za tento priestupok odsúdili priemerne 500 ľudí, v nemeckých mestách 20. a 30. rokov pulzoval život v celom rade homosexuálnych barov. Objavovali sa knihy i filmy s touto tematikou.
Veľkú zásluhu na tichej tolerancii tohto alternatívneho spôsobu života malo nemecké hnutie za emancipáciu homosexuálov. Jeho hlavným predstaviteľom bol berlínsky odborný lekár Magnus Hirschfeld, ktorý na základe svojich výskumov dokazoval, že homosexualita nie je spoločensky nebezpečným javom, pretože ide o vrodenú a nemennú vlastnosť malej menšiny ľudí. Nazdával sa, že ju nie je možné lekársky ovplyvniť, a preto by sa takéto správanie nemalo trestať. Prvý pokus o prijatie reštriktívnejších opatrení proti homosexuálom podnikla ešte vláda weimarskej republiky v polovici 20. rokov. Po niekoľkoročnej diskusii sa jej pokus skončil neúspechom. Ríšsky snem ho tesnou väčšinou zamietol.
Dôsledky systematického ťaženia
Hoci v radoch NSDAP pôsobilo, najmä začiatkom 30. rokov, veľa gejov, nacisti inklinovali skôr k tabuizovaniu tejto témy, v čom sa stotožňovali s postojmi malomestských stredných vrstiev. Tvrdili, že má škodlivý vplyv na tradičné árijské hodnoty. Za prioritu považovali zvyšovanie pôrodnosti, nielen z rasových dôvodov, ale i preto, lebo predpokladali rozsiahlu nemeckú kolonizáciu východoeurópskych oblastí. Nacistickí poslanci v Ríšskom sneme koncom 20. rokov zdôrazňovali, že hnutie za emancipáciu homosexuálov iniciovali židia s cieľom oslabiť morálku Nemcov.
Čoskoro - 10. mája 1933, po nástupe nacistov k moci, zlikvidovali Hirschfeldov inštitút. Knihy, obrazy a spisy, ktoré sa v ňom nachádzali, spálili. Prestali vychádzať periodiká určené pre homosexuálov, zatvorili aj bary, v ktorých sa títo ľudia stretávali. Homosexuálov uväzňovali v koncentračných táboroch už v prvých mesiacoch nacistickej vlády. Masívna kampaň proti nim sa rozpútala po tzv. Noci dlhých nožov - 30. júna 1934, keď zavraždili veliteľa ozbrojených milícií nacistickej strany SA Ernsta Röhma a jeho priaznivcov. Mimochodom, náčelník nacistických "úderníkov" patril do úzkeho okruhu Hitlerových známych a führer si s ním dokonca tykal. O jeho pohlavnej orientácii veľmi dobre vedel a slúžila mu iba ako zámienka na akciu. Ernst Röhm chcel zo svojich SA urobiť akúsi "ľudovú armádu", kým Hitler chcel pre nacizmus získať dôstojnícky zbor dovtedajšej nemeckej brannej moci.
Po operácii proti Röhmovi sa akcie proti homosexuálom vyostrili a vyvrcholili v druhej polovici 30. rokov. Hitler nariadil povinnú registráciu homosexuálov, gestapo poveril vytvárať o nich osobné spisy. Čistky prebiehali aj v nacistických organizáciách, mimochodom, založených na prísnej segregácii pohlaví. Homosexualita bola najčastejšou príčinou vylučovania z monopolnej mládežníckej organizácie Hitlerjugend. V SS zaznamenávali priemerne jeden prípad mesačne.
"Verejní nepriatelia" ríše
Najväčším nepriateľom homosexuálov sa medzi príslušníkmi nacistických elít stal ríšsky vodca SS Heinrich Himmler. Orientáciu na osoby rovnakého pohlavia, rovnako ako rasovo zmiešané manželstvá, považoval za syndróm degenerácie. Podľa jeho slov, "všetko, čo sa odohráva v sexuálnej oblasti, nepatrí medzi súkromné záležitosti jednotlivca, ale je dôležité pre život a smrť národa, je dôležité pre vládu nad svetom."
Himmlerovi rasoví "odborníci" tvrdili, že homosexualita ako "dekadentný jav" má nákazlivý charakter a z reprodukčného procesu eliminuje mužov, od ktorých potomkov závisí existencia národa. Dôvodom na elimináciu takto orientovaných ľudí sa teda o. i. stala starostlivosť o biologickú čistotu árijskej rasy, ktorá sa podľa nacistických rasových teórií mala stať panujúcou.
Popri Židoch, Rómoch, ľavičiaroch, zdravotne postihnutých a iných nepohodlých skupinách obyvateľstva urobili "verejných nepriateľov" aj z homosexuálov. V roku 1935 Ríšsky snem schválil úpravu paragrafu 175 v trestnom zákone, na základe ktorého homosexuálny styk prestal byť priestupkom a stal sa trestným činom, za ktorý hrozilo až desaťročné väzenie. Trestným sa stal nielen pohlavný styk medzi mužmi, ale aj bozky, objatia, ba aj homosexuálne fantázie. Istého muža odsúdili za to, že pozoroval v parku milujúci sa pár, pričom si všímal iba muža.
V nacistickom práve sa viac ako na samotný trestný čin kládol dôraz na úmysel a hodnotenie charakteru páchateľa. To umožňovalo prenasledovanie jednotlivcov výlučne na základe ich pohlavnej orientácie. V roku 1942 schválili zákon umožňujúci ukladať trest smrti za prejavy homosexuality v armáde a v jednotkách SS. Perzekúcie umožňoval aj zákon o prevencii dedičných chorôb, zákon proti nebezpečným recidivistom a sexuálnym delikventom, či zákon na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti, na základe ktorých bolo možné takéto osoby sterilizovať, resp. vykastrovať. V roku 1936 z Himmlerovej iniciatívy založili Ríšsky úrad pre boj proti homosexualite a potratom, ktorého šéfom bol Joseph Meisinger.
Formy a spôsoby prenasledovania
Sotva sa podarí zistiť presný počet ľudí, ktorých v nacistickej ére prenasledovali pre svoju pohlavnú orientáciu. Jeden z najserióznejších odhadov hovorí o 50 až 63 tisíc obvinených, z čoho štyritisíc tvorili mladiství. Podľa iných zdrojov, len v rokoch 1937 až 1939 uväznili 95 tisíc homosexuálov. Iné údaje tvrdia, že kým v roku 1934 z homosexuálneho styku obvinili 766 mužov, v roku 1938 ich už bolo 8500. Prenasledovanie dosiahlo vrchol v rokoch 1937 až 1938. Mnohých po odpykaní trestu deportovali do koncentračných táborov. Zatknutých často ani nesúdili a nechávali ich v tzv. ochrannej, resp. preventívnej väzbe, čo bolo eufemistické označenie pre koncentráky. Iné údaje, ktoré však nie sú dostatočne overené, hovoria dokonca až o 500 tisíc postihnutých gejov.
Prenasledovanie homosexuálov v tzv. Tretej ríši nadobúdalo rozličné formy. Okrem uväznených, odsúdených a popravených za trestné činy súvisiace s touto orientáciou ich deportovali do koncentračných táborov. Osobitnú skupinu tvorili jednotlivci zavraždení v rámci programu eutanázie. Štatistiky mlčia o gejoch, ktorí spáchali samovraždu a o zmrzačených po kastrácii či sterilizácii. V koncentrákoch na nich vyvíjali nátlak, aby s podobným zákrokom "dobrovoľne" súhlasili. Súhlas však automaticky neznamenal záchranu života, najmä počas vojny. Po prepustení z koncentračných táborov týchto ľudí povolávali na front.
Kampaň slúžila na budovanie atmosféry strachu, siete udavačov a upevňovanie všadeprítomnej policajnej kontroly. Žiaci informovali o podozrivých učiteľoch, zamestnávatelia donášali na zamestnancov a naopak, susedia na seba navzájom. Uväznených homosexuálov využívali na zostavovanie zoznamov spolupáchateľov s cieľom identifikovať ich a vylúčiť zo spoločnosti. Ako dôkazový materiál slúžila súkromná korešpondencia, blahoželania, či fotografie sexuálnych partnerov. Polícia a gestapo podnikala razie na miestach, kde sa takíto ľudia stretávali. V totalitnom režime o tom, koho z orientácie na rovnaké pohlavie obvinili, v konečnom dôsledku rozhodli vládnuce špičky.
Takisto sa toto obvinenie využívalo aj proti heterosexuálom, ktorých sa nacistický režim potreboval zbaviť. Napríklad v roku 1938 proti šéfovi generálneho štábu nemeckej armády Wernerovi von Fritschovi, ale aj proti príslušníkom katolíckeho kléra.
Doteraz sa nepodarilo určiť ani počet mužov - gejov, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch. Odhaduje sa, že ich bolo okolo 10 tisíc. Podľa odhadov rakúskej evanjelickej cirkvi, v okupovaných krajinách ich zavraždili 220 tisíc.
Princípy nacistickej "prevýchovy"
Pravdou však je, že homosexuálov masovo neposielali do vyhladzovacích táborov. Tvorili v nich síce značné percento nežidovských obetí, ale deportovali ich tam spravidla z iných táborov. Predovšetkým sa stávali obeťami ťažkej práce, hladovania a brutality zo strany táborovej stráže, asociálnych živlov, ale i kriminálnych väzňov. Ani politickí väzni sa nevyznačovali osobitnou zhovievavosťou voči nim. Niektorí mali výhody ako milenci kápov, čiže pomocných dozorcov z radov väzňov. Neraz si však dozorcovia na nich ukájali svoje sadistické pudy pri mučení.
Spravidla žili v izolovaných barakoch, s ostatnými väzňami im neumožnili komunikovať. Jeden z mála väzňov, ktorý sa odhodlal pod pseudonymom Heinz Heger podať svedectvo o tom, čo sa udialo, napísal: "Na okne sa vytvorila niekoľkocentimetrová vrstva ľadu. Ak niekoho objavili v posteli v spodnej bielizni alebo s rukami pod prikrývkou, vyviedli ho pred barak, poliali niekoľkými vedrami vody a nechali ho približne hodinu stáť vonku. Kontroly sa konali takmer každú noc. Len málo ľudí toto mučenie prežilo. Výsledkom bola prinajmenšom bronchitída... Ten, kto nosil ružový trojuholník, sa prednostne stával objektom lekárskych experimentov, ktoré sa vo všeobecnosti končili smrťou."
Sociálne zloženie homosexuálnych väzňov bolo veľmi pestré. Medzi nimi bol celý rad ctihodných občanov, pruský princ, známi profesori, učitelia, inžinieri, či odborári, vysokí úradníci, ale, samozrejme, aj prostitúti či vydierači. Väčšinou boli v koncentračných táboroch úplne stratení a veľmi rýchlo v nich umierali. K ich izolácii prispieval nielen nepriateľský postoj okolia, ale aj to, že netvorili veľké komunity. Ich počet v jednotlivých táboroch zriedkavo presiahol sto osôb. Pri "medicínskych" pokusoch, najmä v tábore Buchenwald, sa osobitne vyznamenal esesácky lekár dánskeho pôvodu Carl Vaernet (vlastným menom Jensen), ktorý po vojne ušiel do Južnej Ameriky. Práve v Buchenwalde sa odohrávalo veľa kastrácií gejov.
Postihy lesieb
Hoci lesbické vzťahy v nacistickom Nemecku neboli zakázané, v niektorých táboroch, napríklad v Ravensbrücku, boli aj ženy s ružovým trojuholníkom. V Rakúsku totiž stíhali aj pohlavný styk medzi ženami. Tento paragraf platil aj po pripojení Rakúska k tzv. Tretej ríši v roku 1938. Lesbická subkultúra sa v Nemecku rovnako potierala ako gejská, lebo nacisti sociálnu rolu žien videli len v rámci rodiny. Do koncentračných táborov sa okrem nemeckých homosexuálov sporadicky dostávali aj gejovia z okupovaných krajín, čo však nebolo pravidlom, pretože nacistom nezáležalo na "biologickej čistote" podmanených národov. Preto v tomto smere nevyvíjali nátlak na satelitné vlády, nebránili im však prikročiť k podobným krokom z vlastnej iniciatívy.
Homosexuálne obete nacizmu sa dodnes nedočkali odškodnenia. V NSR zostala nacistická novela paragrafu 175 v platnosti až do roku 1969. Na výhrady Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu reagovala nemecká konzervatívna vláda slovami, že štát má právo narušiť súkromie svojich občanov "v záujme ochrany zdravia a morálky". Ľahostajnosť verejnosti spôsobila, že tí, čo nacistické prenasledovanie prežili, nemali odvahu hovoriť o svojom utrpení.
Až od konca 80. rokov môžu rómske a homosexuálne obete nacizmu v obmedzenom rozsahu využívať kompenzácie z fondov zriadených vládou NSR. Postoj nemeckej spoločnosti voči homosexuálom sa začína meniť až v súčasnosti, keď kresťanských demokratov vystriedala koalícia sociálnych demokratov a zelených.
