Stavil som na tímovú prácu a tá sa narušila
Jozef Migaš, predseda Národnej rady SR a SDĽ ´
Narodil sa 7. januára 1954 v Pušovciach, okres Prešov. Po absolvovaní gymnázia v Prešove pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte Štátnej univerzity v Kyjeve. Pracovať začal v Slovenskej akadémii vied v Košiciach. Neskôr pôsobil ako vysokoškolský učiteľ. V roku 1993 vstúpil do diplomatických služieb. Od roku 1995 pôsobil na Ukrajine ako veľvyslanec Slovenskej republiky. Na 4. zjazde SDĽ v apríli 1996 ho delegáti zjazdu zvolili za predsedu strany SDĽ. Po parlamentných voľbách v roku 1998 sa stal predsedom Národnej rady SR. V tom istom roku ho delegáti 5. zjazdu SDĽ opätovne zvolili za predsedu strany. Rovnako rozhodli aj delegáti 6. zjazdu v júli 2000. Jozef Migaš je ženatý a má dve deti.
Prečo ste sa vlastne stali ľavicovým politikom?
V živote každého človeka sú situácie, ktoré ho ovplyvňujú. Narodil som sa v rodine so siedmimi deťmi, otec bol robotník a mama rodila celý čas. Videl som, že musím tvrdo pracovať a zarábať si na každodenný chlieb, spoliehať sa na vlastné sily, ale vedieť aj spolupracovať s ostatnými. Okrem toho, rád som študoval rozličné práce vedcov. Ono sa to zakódovalo v mojich jednotlivých životných etapách.
Ste predsedom parlamentu a zároveň šéfom SDĽ. Obe tieto funkcie sa nachádzajú v zložitom, nepochybne neúspešnom, období. Cítite nejakú zodpovednosť za neúspech, ktorý sa spája s vaším menom?
V každom prípade som bol veľmi realistický a veľmi vecný predseda strany, pretože som si uvedomoval, že sme v roku 1994 prehrali voľby a SDĽ bola z hľadiska ďalších perspektív ohrozená. Povedal som si, že netreba plakať, ale treba ukázať, že celá história do roku 1996 bola poctivou históriou a toto využiť ako mobilizačno-motivačný faktor, aby sa strana z toho šoku z roku 1994 spamätala. Vo voľbách v roku 1998 to potvrdila. Obdobie rokov 1996 až 1998, keď som zastával funkciu predsedu strany, bolo pre SDĽ úspešné. Jednoznačne som presadzoval názor, že strana pridlho sedela na lavičke náhradníkov a treba ju pustiť na ihrisko, aby tam ukázal súperenie a kooperáciu s inými stranami.
Ale dnes sa píše rok 2001 a SDĽ sa naďalej ocitá v hlbokej kríze...
Tak ako každý politik, aj strana a spoločnosť majú svoju históriu. Po roku 1998 sme sa dostali do značne zložitej vlády. Začalo sa obdobie rozličných reštrikcií, ktoré najmenej vie pochopiť náš volič, a preto nám tieto opatrenia najviac vyčíta. Ľudia nás chápu ako sociálne orientovanú stranu, no z hľadiska praktickej realizácie týchto hodnôt nám hovoria, že viac toho zostalo v rovine vízií a že sa to plne nezrealizovalo. Napriek tomu si myslím, že SDĽ vplývala na to, aby reformy nemali len neoliberálnu trajektóriu, ale aby boli sociálne únosné, aby sa hospodárstvo reformovalo čo najprijateľnejšie pre široké vrstvy pracujúcich. SDĽ bola pri tom, keď sa krajina dostávala z medzinárodnej izolácie. Je pravda, že všetky sľuby sme nesplnili. Voličov neoklameš, no treba z toho vyvodiť závery pre nové fungovanie strany. Samozrejme, že ten, kto stojí na čele strany, je zodpovedný aj za neúspechy. Neoddeľujem sa od toho a plne to rešpektujem. Len aby sa nestala druhá krajnosť, že k doterajším úspechom sa budú hlásiť všetci a k neúspechom iba jeden človek.
Aká je teda podľa vás miera vašej osobnej zodpovednosti na terajšom postavení SDĽ?
Samozrejme, že každá strana má svoje vedenie, štruktúry, program. Treba, aby sa na zjazde konkrétne zhodnotilo, kto aké ciele presadzoval a kto v celom tom mechanizme strkal palicu do kolesa. V konečnom dôsledku, predseda je na to, aby si v strane robil poriadok. Musíme sa hlboko zamyslieť nad rozhodovacími mechanizmami v SDĽ. Okrem toho, predseda musí mať určité nástroje na to, aby niektoré veci presadil.
Špičkoví politici sú ako jazdci F1. Musia vyhrávať preteky, podávať perfektné výkony, sú stále stredobodom pozornosti. Každý však vie, že o konečnom výsledku rozhoduje tím. Vaše okolie vám pomohlo urobiť lepšie rozhodnutia, alebo vás zvádzalo k tým menej kvalitným?
O každej veci treba hovoriť na základe praktickej skúsenosti. V teórii si totiž môžete nakresliť najkrajšie obrazy, no predsa len ten zelený strom života je prax. Ak by som mal byť konkrétny, po voľbách v roku 1994 bola strana tiež dosť rozhádaná. Ale z určitej svorky som dokázal vytvoriť družinu pre voľby v roku 1998. Stavil som na tímovú prácu, niekedy som nerešpektoval rady odborníkov z politického marketingu, ktorí hovorili, že družinová metóda s jedným lídrom a siedmimi spolulídrami nie je efektívna a neprinesie úspech. Kolektívna práca sa však pre mňa javila ako efektívny spôsob - viac osobností osloví viac voličov.
No keď sa v tejto súvislosti zamyslíte nad príčinami neúspechu vášho vládnutia?
Musí sa priznať, že táto tímová práca sa narušila. Na druhej strane, v opozícii sa ľahšie pracuje, kolektív sa správa družnejšie. Keď sa príde k moci a do hry vstupujú reálne záujmy, tlaky, lobingy, samozrejme, že to aj súdržnosť často nahlodá, preto treba, aby tím bol maximálne vyspelý. Nie vždy sa nám podarilo takúto prácu presadiť. Neexistovala harmónia medzi poslaneckým, ministerským klubom a vedením strany. Narušovalo to aj rozhodovací proces, ale najmä dôslednú praktickú realizáciu v neľahkom zoskupení vládnej koalícii a pri silnej opozícii. Vychádzajúc z týchto dvoch príkladov stále si myslím, že SDĽ ako ľavicová strana ani v súčasnosti nemôže rozmýšľať a vsádzať na objavenie sa nejakého mesiáša, na jednu osobnosť, ktorá sa postaví na čelo a strana pôjde ako raketa hore. Aj v tomto období musí SDĽ vsadiť na obnovený tím, na nové pochopenie politiky, ktorá bude aktuálna po voľbách v roku 2002. Či už je to nezamestnanosť, sociálne otázky, reforma školstva, zdravotníctva a samozrejme dokončenie integračných procesov Slovenska. Ak by som mal povedať kľúčové posolstvo pre ľavicovú stranu v súčasnom období, znova treba postaviť jednotný tím a pod vedením predsedu potiahnuť za spoločný povraz.
Ľavica je v procese privatizácie pod silným tlakom rozličných záujmových skupín. Ako sa na to pozeráte?
Privatizácia - to je hádam najťažší problém, najväčšie nešťastie a prekliatie mnohých strán a možno aj politikov počas transformačného obdobia. Ak ktosi povie niečo iné, tak by asi chcel čosi zakamuflovať. Je to vec, ktorá je najpodstatnejšia v transformačnom období. Ide o zásadný majetkový zvrat a tam sa kumulujú obrovské záujmy jednotlivcov, skupín, firiem, subjektov zo zahraničia. Každý s týmito záujmami reálne vstupuje do politiky. A čo je politika? Samozrejme, že ide o reálne koncentrované vyjadrenie záujmov. Ukázalo sa, že ak sa nejaká politická garnitúra rozhodla, že sa zakorení nadobro a nadlho, tak predovšetkým išla cestou vytvorenia svojej kapitálotvornej vrstvy. Na spravodlivosť tohto procesu sa zabúdalo.
A čo SDĽ, ktorá je druhý raz vo vláde?
Podstatné transformačné kroky sa urobili, teraz sa fakticky privatizujú už len najväčšie banky alebo podniky. Sú to zlaté nosnice a každý si uvedomuje, že predovšetkým pravicové strany sa koncentrujú na ekonomicko-mocenské zázemie. Toto je rozhodujúca fáza a niektorí veci chápu tak, že potom ako keby sa skončil svet a už by nemalo význam pôsobiť v politike. Za SDĽ môžem povedať, chvalabohu, že sa toto obdobie skončí a budeme sa môcť venovať normálnemu procesu vytvárania podmienok pre podnikanie, pretože to patrí k spoločnosti. Už bude dostatok času aj na prepracovanie zákonov, rozhodnutí a nebude to motivované len tým, že čo mi kvapne z odštátnených podnikov. Zopakujem ešte raz, obdobie privatizácie je tou najnepríjemnejšou vecou a SDĽ nie je subjekt, ktorý toto mal pod kontrolou alebo o tom rozhodoval.
Prečo ste sa teda razantnejšie nepostavili proti procesu privatizácie?
V slovenskej politike spočíva jedna bieda - robíte, hovoríte, ale často médiá vytvárajú o vás iný obraz. Kto dnes vie, ako sa zvádzal trojmesačný zápas za zákon o veľkej privatizácii? Vždy sa to hodnotilo len úzkou frázou, že je to protireformné. Aký môže byť protireformný proces, keď jedna strana požaduje privatizáciu, ktorá by bola pre štát a jeho občanov čo najvýhodnejšia a aby sme sa nedopustili chýb, bezhlavého a politicky motivovaného predaja, ako to do roku 1998. Chceli sme, aby o tom rozhodoval parlament a mohli sa k tomuto procesu vyjadriť aj občania. Toto všetko sme presadzovali, o tom dnes skoro nik nevie. Vtedy sa to zmietlo pod klišé, že je to protireformné. Ak dnes máme pochybnosti, že to bude netransparentné, pod cenu a nemusí to byť výhodné, tak nevidím dôvod, prečo by sa mala privatizácia urýchľovať. Privatizácia je veľkou akciou, no zároveň aj veľkým prekliatím pre túto krajinu.
V súvislosti s SDĽ sa stále objavuje Devín banka ako príklad toho, že vaša strana tiež nezvládla privatizačný proces.
Devín banka bola súkromnou bankou, čiže za jej fungovanie nezodpovedal štát. Vytvoril sa mýtus, že ju priamo riadi a obohacuje sa z nej SDĽ. Priatelia, známi - neznámi, na stôl papiere aj dokumenty, ktoré by potvrdili, že našu stranu financovala Devín banku. Povedať slovo verejne a nemať podporu vo vyšetreniach a záveroch orgánov činných v trestnom konaní, to sa jednoducho nerobí.
Čiže popierate túto súvislosť?
Určite.
Ale ozývali sa hlasy i z okolia SDĽ, že ste o páde Devín banky vedeli týždeň pred uvalením nútenej správy na túto finančnú inštitúciu. Čo vy na to?
Tiež som to počul na straníckych schôdzach. Vyhlásili to dokonca ministri za SDĽ. Chcem zodpovedne povedať, že nič také som nevedel. Dozvedel som sa to z médií na výjazde z Bardejova. Treba si aj niekedy vypočuť hovorcu NBS, ktorý povedal, že veci sa robili v absolútnej tajnosti, nik o tom nevedel. To sú zavádzajúce informácie. Posudzujem to ako istú diskreditáciu. Znova - nech dá niekto na stôl dokumenty. Ak ktosi povie, že som to vedel, tak som predsa musel niečo urobiť, aby som túto informáciu využil.
SDĽ je hádam jediná strana, ktorá má sklon vracať sa do minulosti a nevidí hranice, ktorá sú medzi spoločnosťou pred novembrom 1989 a po ňom. Urobili ste všetko pre vysporiadanie sa s minulosťou, alebo je tam rezervoár pre vnútrostranícku diskusiu o budúcnosti? Je fakt, že väčšina občanov ešte stále považuje členov SDĽ za boľševikov.
Každý má právo povedať svoj úsudok. Ide o to, ako to zodpovedá skutočnosti. Ak by si všetci, ktorí tieto veci tvrdia, preštudovali históriu transformácie politického vývoja na Slovensku, tak by prišli k záveru, že SDĽ je už desať rokov parlamentnou stranou. Nie je to dané od Boha, od finančného mecenáša či zahraničného bohatého strýčka, no je to spojené s prácou. Strana sa dokázala transformovať, vstúpila do rozhodovacích a štátotvorných procesov. Niekedy správne i naši členovia hovoria, že sme v istých chvíľach viac štátotvorní a zodpovední, ako pozeráme na svoje stranícke záujmy. Ak si zoberieme samotný vznik SR, spája sa s prijatím deklarácie, ústavy. SDĽ nezaváhala a bola pri tom. Nezaváhali sme, keď sme v zložitom období izolácie Slovenska vstúpili do vládnej koalície a dokázali sme ukázať svoju štandardnosť. V roku 1996 SDĽ prijali za člena Socialistickej internacionály. Máme vybudované štruktúry, najväčší počet starostov a primátorov. Veď to nepadlo z neba. Nie je to v politike tak, že vám ktosi nabrýzga, že ste boľševik, ale ak vás v predošlých voľbách volilo 15 percent občanov, tak to muselo byť na základe toho, že vo vás vidia politika a stranu, ktorá môže byť prospešná.
Ale ani zďaleka všetko neplníte...
To je pravda. Ako som už spomínal, kritika je oprávnená. Dnes začať znova novú vlnu, že sa vysporiadame s ľavicou a onálepkujeme jej nositeľov ako komunistov či boľševikov, to sú už staré halapartne, obohraté piesne, že sa často až ucho musí kriviť, keď sa to púšťa do éteru. Ibaže, je časť ľudí, ktorá na to počúva, sú ľudia, ktorí to využívajú. Samozrejme, existuje určitý ošiaľ, že sa väčšina intelektuálov a mladých ľudí hlási k pravici. Ako keby zabudli, že sú tu otázky ako nezamestnanosť či sociálna oblasť. Ibaže, na dobu sa nemôžete vyhovárať. Občania sa transformujú v dušiach, treba robiť presvedčivú politiku.
Odchod Roberta Fica znamenal aj podstatný odliv prívržencov SDĽ. Máte predstavu o tom, prečo dnešný líder Smeru odišiel z vašej strany?
Nemám predstavu, ja o tom viem. Asi bolo potrebné i v súvislosti s výsledkami parlamentných volieb z roku 1998 a osobnými preferenciami nechať niektorých na lavičke náhradníkov a Fica postaviť do vlády a to na taký post, ktorý zodpovedal jeho predstavám. Robo sa po voľbách hneď na 5. zjazde vo Zvolene stal druhým najsilnejším človekom v strane. sa Vychádzal som z toho, že jeho budúcnosť je ešte pred ním, veď vtedy mal len okolo 34 rokov. Neviem o histórii jeho vzťahov s viacerými vplyvnými politikmi v SDĽ, ktorí sú aj teraz vo vysokých funkciách. Viem len, že tie vzťahy neboli najlepšie a Robert s niektorými veľmi ťažko komunikoval. Znervózňovalo ho to a znechucovalo. Postupne naznačoval, že tieto veci sa mu nepáčia a že uvažuje o odchode z politiky alebo o inej alternatíve. Keď sa to stávalo každodennou a horúcou témou aj pre mňa, tak som pochopil, že Robertova hodnota ako politika je vysoká a treba urobiť všetko pre to, aby zostal v SDĽ. Bol som presvedčený, že bude viesť stranu v ďalších voľbách. Vtedy som mu ponúkol dve možnosti a on dobre o nich vie: buď on sa stane predsedom SDĽ a ja predsedom parlamentu alebo naopak. Oba varianty odmietol.
A teraz vás to nemrzí, že nezostal v SDĽ?
Ale iste, osobne ma to mrzí. Uvidíme, ako bude vyzerať jeho ďalšie pôsobenie. Doteraz totiž Smer nevymedzil ako pravicovú, no ani ako ľavicovú stranu. Avšak vládna politika a život ho donúti, nie však slovnou deklaráciou, ale praktickými krokmi, konať. HZDS sa napríklad dodnes správa ako strana stredu alebo ako politický subjekt, ktorý má blízko k ľavicovým hodnotám, no jej prax najmä v ekonomických otázkach je kruto pravicová. Treba, aby občania i analytici na základe faktov a reálnych krokov posúdili, kto a ako sa správal a akú mu dať vizitku, do akého politického spektra patrí. Som hlboko presvedčený, že v ďalšom volebnom období sa bude diferencovať politická scéna.
V akom zmysle?
Zápas medzi pravicou a ľavicou bude jednoznačnejší. Všetci sa totiž teraz napchali doprava a do stredu, na ľavici nik nechce surfovať. Je to nepopulárne. Ja skôr vidím, že je veľmi ťažké sa postaviť za jednoduchého človeka, za riešenie takých problémov, ako je vysoká nezamestnanosť, veľké sociálne rozdiely medzi jednotlivými regiónmi. Agenda bude pre pravicové a ľavicové strany rovnaká, len postupy budú rozdielne. No kto chce spoluvládnuť v budúcom období, bude musieť pristať na kompromisy. Predpokladám, že zostavovanie vlády bude ťažšie ako v roku 1998. Dnešné vyhlásenia beriem ako predvolebnú rétoriku, a nie ako to, čo sa po voľbách bude diať.
V čom vidíte príčinu prepadu preferencií SDĽ?
V spoločnosti a rovnako aj v SDĽ vznikol fetiš a tým sú preferencie. Je to dôležitý ukazovateľ postavenia strany, ale to neznamená, že strana nemá aj iné prednosti a iné kritériá pre hodnotenie ako preferencie. Skutočne, iba na základe poklesu preferencií sa hovorí aj o histórii, že sa zabudne na všetko dobré, o súčasnosti, ale i o budúcnosti, že nemá perspektívu. Niekedy svetská sláva politikov je poľná tráva. Ako rýchlo vznikla, tak sa aj pominie. Ak k tomu pomôžu médiá, dobre sa to zaplatí, tak potom pod tlakom zložitých problémov môže politik i strana zahynúť. Nerobil by som z preferencií hlavný problém SDĽ. Skôr ho vidím v neplnení volebných sľubov a sociálnej garancie. Urobili sme chyby aj pokiaľ ide o vnútorný život strany. Pôsobili sme rozhádane - toto malo svoj sprievodný vplyv. Ale on bol len formou prejavu zásadnejšieho obsahu. Nedokázali sme nejaké veci ustrážiť z hľadiska transformácie hospodárstva i ostatných reformných krokov. Tam treba vidieť príčiny. Od lásky k nenávisti je predsa iba krok. Niekomu sa páči mať dnes takú figúru, zajtra sa móda zmení. Toto sú veľmi relatívne hodnoty. Samozrejme, že v politickom marketingu sa absolutizujú.
Zamýšľate sa pri dnešnom stave preferencií nad tým, prečo vás v roku 1998 volilo takmer 15 percent populácie?
Určite nie pre to, že sme boli krajšie oblečení alebo sme lepšie predvádzali rituálne tance. Pre to, že sme poctivo pomenovali problémy, našli sme program a ľuďom sme povedali, že chceme byť pri zmenách.
Prečo ste teda nestiahli najviac kritizovaných ministrov za vašu stranu z vlády? Aj o rekonštrukcii kabinetu ste rozprávali najmenej trikrát, ale k činu ste sa nikdy neodhodlali.
Vtedy to bolo v štádiu dilem. Rozhodnete sa, že odídete, vláda padne a idete k predčasným voľbám. Druhá vec je vládna koalícia. Isteže, boli sme v prevahe, použili sme i neštandartné kroky spojené s mojím hlasovaním o nedôvere premiérovi. Hlavnou príčinou bolo, že sa obchádzala SDĽ a ignoroval sa jej program pri realizácii transformačného procesu. Nespravil som to z dlhej chvíle. Vážne som upozornil, že treba, aby vzťahy v koalícii boli vyvážené, aby sa druhý najsilnejší subjekt rešpektoval a presadzovali sa aj jeho záujmy. V politike musíte voliť prostriedky primerane k tomu, čo chcete dosiahnuť, tobôž, keď ste v nejakom širšom zoskupení. Pokiaľ ide o vnútorné záležitosti, myslím si, že sa malo pristúpiť k tomuto kroku.
Prečo sa teda k tomu nepristúpilo?
Nenašla sa politická vôľa v Republikovom výbore SDĽ. V tomto smere bude potrebné, aby v politických orgánoch strany bola právomoc silnejšia, aby malo jej vedenie možnosť stiahnuť svojho člena z vlády, ak si neplní úlohy. Ak sme odkázaní na to, že štatút ministerského a poslaneckého klubu je vyšší ako organizačný poriadok, v tom treba urobiť zmeny a veci dať na správnu vec.
Ak by ste boli dnes opäť v situácii po voľbách v roku 1998, vstúpila by SDĽ do vlády, v ktorej by prevažovali pravicové strany?
Ak mám hovoriť za seba, tak áno. Politickú stranu, ktorá nejde do volieb preto, aby vyhrala, volič postupne nebude voliť. Na čo? Veď ja nevolím politickú stranu pre to, aby sa jej poslanci len kdesi predvádzali, ale aby reálne vstúpili do politiky. Bolo to rozhodnutie správne a politicky zodpovedné najmä v situácii, keď bolo treba odkliať reformný proces, dostať krajinu z izolácie. SDĽ mala štrukturálnu výbavu na to, aby mohla vstúpiť do tohto procesu. Nájdu sa dnes v strane ľudia, ktorí hovoria, že by sme v súčasnosti mali okolo 30 percent preferencií. Ale v akom stave by bolo Slovensko? Kde by sme boli?
Aký je vzťah SDĽ k HZDS-ĽS?
HZDS-ĽS je hnutím, ktoré si ešte stále hľadá miesto na politickej scéne. Ale ak by som ho mal zhodnotiť podľa konkrétnych krokov, tak ide o pravicovú stranu. Ak niekto vychádza z toho, že si už vytvorená kapitálotvorná vrstva žiada takú politiku a HZDS sa podľa toho tak správa, tak si treba hľadať partnerov pre zásadné ľavicové myšlienky inde.
Akú vidíte perspektívu v integrácii ľavice na Slovensku?
Treba to urobiť. Aj keď ide o oslabené strany SDSS a SOP, i tak je nevyhnutné urobiť kroky na zjednotenie a aby stranícke a osobné záujmy išli bokom. Otázne, ako sa to podarí a s akou efektívnou silou, pretože spomínané subjekty sú reálne politicky, štrukturálne a personálne oslabené. V tomto smere by som sa skôr uberal stranou rozličných spolkov či občianskych združení. Tu by som videl základ novej silnej slovenskej ľavice. Ak sa budeme orientovať len na strany, ktoré sa hlásia k ľavici, tak tam toho veľa, ako sa hovorí, nenahrabeme.
Na podpredsednícke kreslá ste si posadili dvoch mladých politikov, Ľubomíra Andrassyho a Branislava Ondruša. Ako dnes hodnotíte ich pôsobenie?
Je dôležité vidieť v určitom rozhodnutí princíp. Ak vychádzam z toho, že som do vedenia strany presadil mladých politikov, rozhodol som sa správne. Aj v reálnej politike musíte vychovávať mladých ľudí pre zodpovednejšie funkcie. Ak sa čosi nevydarilo, sklamali, riešil by som to spôsobom, že by som našiel iných mladých a presadzoval ich. Nešiel by som cestou, že by som tvrdil, že mladí zlyhali, a preto treba nad nimi postaviť kríž. Koľko kopancov a zlých vecí dnes narobili tí, ktorí majú päťdesiat i viac rokov, a znova chcú byť vo vysokých funkciách?! Politika, ktorú som ohlásil - otvoriť stavidlá mladým - znova nemá alternatívu. Ak sa poruší principiálny prístup k obnovenie strany, nebudem to považovať za porážku Jozefa Migaša. Dobre, nech tých dvoch pripíšu na môj účet. V poriadku, veľkorysosť je výsada kráľov. No ak by sa mali zabuchnúť dvere mladým, považoval by som to za porážku SDĽ a ľavice na Slovensku.
V sobotu čaká v Trnave SDĽ 7. zjazd, na ktorom sa rozhodne o novom predsedovi. Budete kandidovať na tento post?
Zodpovedne sa vyjadrím až na zjazde, a preto nebudem teraz odkazovať delegátom svoje stanovisko. Mrzí ma, že viacerí politici SDĽ nepostupujú takýmto spôsobom. Sú veci, ktoré sa majú vybavovať na straníckej pôde.
S hosťami SLOVA sa zhovárali Jana Matúšová a Martin Muránsky
