Najlepšie príbehy píše život
Príležitosť vidieť v priebehu siedmich dní viac ako dve desiatky filmov s gejskou a lesbickou tematikou, sa nenaskytne každý deň. Takúto možnosť ale mali diváci, ktorí zavítali do priestorov bratislavského filmového klubu 901. Tam sa totiž od 5. do 11. novembra uskutočnil už piaty ročník Gay film festivalu.
Napriek nepriazni slovenských kultúrnych ustanovizní (ministerstvo kultúry neposkytlo festivalu ani korunu) sa za pomoci zahraničných kultúrnych inštitútov a veľvyslanectiev podarilo organizátorom usporiadať podujatie, na ktorom si prišili na svoje rovnako homosexuáli, priaznivci dobrého filmu, ako aj zvedavci, ktorí len chceli vidieť Sharon Stoneovú v úlohe lesby. Sálu filmového klubu takmer do posledného miesta deň čo deň zapĺňalo prevažne mladšie, najmä vysokoškolské publikum.
Ako sa uvádza v bulletine, na tohtoročnom festivale prezentovali "kolekcie hraných a dokumentárnych filmov s tematikou homofóbie v medziľudských vzťahoch a v kultúre spoločnosti, ľudských práv gejskej a lesbickej menšiny, ako aj prenasledovania homosexuálov počas Druhej svetovej vojny". Tematické zameranie festivalu vyjadrovala aj zvučka zobrazujúca transport gejov do koncentračného tábora. Režisér Robert Šveda skratkovito a výstižne zobrazil problém, o ktorom sa vie zväčša len málo. Týždenník SLOVO k tejto problematike prednedávnom priniesol zaujímavý článok Juraja Marušiaka - Muži s ružovými trojuholníkmi (č. 44/ 2001).
Príbeh lásky - Berlín 1942
Dej úvodného festivalového filmu nás zaviedol do vojnou poznačeného Berlína. Režisér Max Färberböck si toto mesto určite nezvolil náhodou. Tak ako v súčasnosti San Francisco alebo Amsterdam, mesto na Spréve bolo v čase Weimarskej republiky známym centrom gejského života. Pôsobil tu inštitút Magnusa Hirschfelda, ktorý sa systematicky zaoberal problematikou homosexuality, v meste bolo množstvo gay kaviarní a klubov, no s nástupom nacizmu sa všetko zmenilo.
Píše sa rok 1942. Lilly Wustovej stretáva na koncerte mladú ženu, no ešte netuší, do akej miery táto známosť zmení jej život. Jej manžel bojuje na východnom fronte a Lilly sa doma stará o ich štyri deti. Popritom však udržiava pomer s viacerými mužmi. Neznáma Felice ju úplne očarí. Postupne sa zbližujú. A tak sa uprostred vojnového šialenstva zrodí vášnivý vzťah. Lilli - ,,domáca husička", meštiačka obdivujúca führera, Felice - mladá, sebavedomá a inteligentná lesba. Dve úplne odlišné ženy, medzi ktorými sa vytvorí neuveriteľne silné citové puto. Pravidelne si píšu a z Lilly sa stáva Aimeé a z Felice Jaguár. Napriek intímnemu vzťahu zostáva pre Lilly Felice záhadou. Napokon sa ale dozvedá pravdu. Felice pod falošným menom pracuje v nacistických novinách. Robí to však len preto, aby zabezpečila informácie pre podzemný židovský odboj. No je už príliš neskoro, Gestapo ju jedného dňa odvedie do Terezína…
Režisér Max Färberböck nakrútil skvelý filmový debut Aimee a Jaguár podľa skutočného príbehu. Na záver festivalu mali diváci možnosť vidieť dokumentárny film Ľúbostný príbeh: Berlín 1942 mapujúci vzťah Lilly Wustovej a Felice Schragenheimovej.
Bolo dojemné sledovať spoveď viac ako deväťdesiatročnej starej dámy, ktorá živo a detailne popisuje svoj vzťah a vyznáva sa z úprimnej lásky k Felice.
Dvojitá inakosť
V Berlíne ešte zostaneme, len sa presunieme o pol storočia neskôr. Zmenilo sa mesto a zmenili sa aj jeho obyvatelia. Židovskú menšinu nahradili tureckí gastarbeitri zo štvrti Kreuzberg. Stredoškolák Murat pred matkou a starším bratom Osmanom tají svoju sexuálnu orientáciu. Pri svojom "hľadaní sa" natrafí na klub transvestitov, kde spoznáva Lolu, svojho brata, ktorého kedysi z domu Osman vyhodil. Ich priateľstvo však netrvá dlho. Lolu nájdu o niekoľko dní zavraždenú. Murat spolu s Lolinim milencom Bilidikidom sa za jej smrť pomstia mladým neonacistom. Napokon však zistia, že vrahom je starší brat Osmam, ktorému homofóbia slúži len ako zásterka vlastnej homosexuality.
Nemecký režisér tureckého pôvodu Kutlug Ataman vo filme Lola a Bilidikid vykreslil problémy tureckých gejov, ktorí svojou "dvojitou inakosťou" - etnickou aj sexuálnou - sú nielen "vďačným objektom" pre neonacistov, ale nenachádzajú ani pochopenie vo vlastnej tureckej komunite, ktorá je značne konzervatívna. Stávajú sa tak večnými štvancami, stále na úteku.
Ostrov slobody?
Za najlepší festivalový film, aj keď názor publika bol iný, sa dá označiť snímok režiséra Juliana Schnabela Kým sa zotmie. Nielen preto, že film získal minulý rok na 57. MFF v Benátkach Veľkú cenu poroty za réžiu, ale najmä pre neuveriteľne strhujúci a skvelo spracovaný príbeh. Slovenský filmový divák môže poznať Schnabelovu tvorbu prostredníctvom jeho filmového debutu Basquiat, v ktorom vykreslil osud známeho newyorského maliara Basquiata, objav Andyho Warhola.
Režisér sa špecializuje na zobrazovanie životných príbehov umelcov, prevažne afro-amerického pôvodu. Ako námet pre film Kým sa zotmie mu poslúžil autobiografický román kubánskeho spisovateľa a novinára Reinalda Arenasa. Totalita, či už hnedá alebo červená, má rada všetko uniformované, neznáša akúkoľvek odlišnosť. Kubánsky režim, napriek svojej neustálej idealizácii, kruto trestal sexuálnu rozmanitosť. Jeho represívnu moc na vlastnej koži pocítil aj Arenas, ktorému sa napokon podarilo emigrovať do Spojených štátov.
Filmová noc
Ten, kto vydržal sedieť vo filmovom klube celú piatkovú noc, určite neľutoval. Britský seriál Ľudia sú čudní 2 stál za to. Na obrazovkách našich televízií sa totiž asi tak skoro neobjaví. Autori telenovely z gay prostredia súčasného Manchesteru si servítku pred ústa neberú a o gejskom svete hovoria maximálne otvorene, a zároveň presvedčivo.
Niekto si môže položiť otázku, či má takýto festival vôbec zmysel. Určite má. O jeho aktuálnosti svedčia aj udalosti, ktoré sa nedávno odohrali v Egypte, kde pred súd postavili viac ako dve desiatky homosexuálov pre údajné porušovanie zákonov. Ich jedinou vinou bola skutočnosť, že boli gejovia.
