Svätá lož
Mučeníkom je ten, kto trpí za svoje presvedčenie, vieru, či príslušnosť k náboženskej skupine. Vrcholom martýrstva je, keď trpiteľ za svoje presvedčenie alebo vieru stratí život. V katolíckej cirkvi takéhoto mučeníka potom vyhlásia za svätého. Tak ako každé ideové hnutie, aj nacionalizmus potrebuje mať svojich trpiteľov. Napríklad Andrej Hlinka každé svoje verejné vystúpenie tereotypne začínal vetou: "Trpel som v Segedíne, trpel som vo Vácove, aj na Mírov ma tí Česi odvliekli!"
Každá minca má svoj rub a líc. Ak existuje mučeník, ktorého treba zbožňovať, zákonite existuje aj jeho rub: Ide o zloducha, ktorý je strojcom jeho martýrstva. A tomu treba zlorečiť. Lenže, ako postupovať v prípade, ak si martýr svoje mučeníctvo spôsobil sám, či už úmyselne alebo z nedbanlivosti?
"Trpiteľ" Jozef Tiso
Jeden z Tisových zbožňovateľov, predseda Slovenskej ligy v Amerike Ľudovít Pavlo uverejnil v zborníku Zamlčaná pravda o Slovensku takéto vyznanie: "Bol som rád, že Tiso skončil mučeníckou smrťou, lebo sme dostali svätca, hrdinu. Bál som sa, že Tisu odsúdia na doživotie, postupom času by azda upadol do zabudnutia."
Boli to zbytočné strachy. Tiso sa pred súdom do poslednej minúty správal tak, aby odišiel zo života ako mučeník. I v poslednom motáku, ktorý mu z cely prepašoval jeho spovedník páter Hilárius, sa sám pyšne vyhlásil za martýra a svojim verným odkázal, aby sa k jeho pamiatke správali ako k odkazu mučeníka, teda svätca. Jeden z jeho sympatizantov, páter Jozef Kováč (po roku 1945 emigrant vo Francúzsku) zložil dokonca modlitbu k slovenskému martýrovi Jozefovi Tisovi. Tisovi ctitelia vynaložili veľké úsilie, aby túto modlitbu 16. januára 1981 schválil generálny vikár newyorskej arcidiecézy Mgr. Joseph T. O´Keele.
Po roku 1989 rehabilitovali všetkých, ktorých odsúdili za činnosť proti komunistickému režimu. V kruhoch Slovenskej konfederácie politických väzňov (SKPV) sa však začal vyvíjať nátlak, aby sa rehabilitácia vzťahovala aj na tých, čo v rokoch 1945 až 1948 stáli pred retribučnými súdmi. Prvým federálnym generálnym prokurátorom po novembri 1989 sa stal JUDr. Tibor Böhm. Keď vypracoval návrh na revíziu procesu s J. Tisom, narazil na ostrý odpor. Napríklad pre českú organizáciu politických väzňov to bola šokujúca provokácia. Prezident Václav Havel ho odvolal a na jeho miesto vymenoval JUDr. Ivana Gašparoviča.
Kauza Bielej légie
SKPV a KDH zvolali na 22. februára 1992 do budovy Štátneho gymnázia v Trenčíne zhromaždenie svojich členov, na ktorom vtedajší podpredseda slovenskej vlády Ján Čarnogurský vyhlásil, že organizácia Biela légia bola revolučným hnutím proti ríši zla a o jej rozhlasovej stanici povedal: "Vysielačka Biela légia ako prvý vysielač podrobených národov strednej Európy začal vysielať dokonca skôr ako Rádio Slobodná Európa." Na tomto podujatí otvorili výstavu o činnosti Bielej légie a o procesoch proti jej členom.
Miesto konania zhromaždenia a výstavy nezvolili organizátori náhodou. Išlo o odhalenie martýrov, absolventov trenčianskeho gymnázia. Na tejto škole počas vojnového slovenského štátu horlivo fungovala organizácia Hlinkovej mládeže. Mnohí z tamojších absolventov sa potom stali frekventantmi Vyššej vodcovskej školy HM. Väčšina z nich sa po vypuknutí Slovenského národného povstania stala tzv. hláskami POHM - odhaľovali a udávali partizánov, Židov a "komunistov" (tak nazývali všetkých odbojárov proti ľudáckemu režimu). Mnohí absolventi VVŠHM ostali verní svojej úlohe aj po oslobodení, po obnove ČSR. Zaplietli sa do boja za obnovu ľudáckeho slovenského štátu a proti komunizmu. Za to ich po roku 1948 súdili podľa zákona č. 231/1948 (alebo podľa prvej hlavy Trestného zákona z roku 1950).
Od 22. februára 1992 sa začala šíriť legenda Tajomstvo troch krížov, podľa ktorej prokurátora Antona Rašlu biľagovali ako vraha troch mladíkov za ich kresťanské presvedčenie. O tejto kauze sa možno dočítať v mojej knižke spomienok Zastupoval som československý štát. Tu uvediem iba niektoré detaily.
Pravda a legenda
Na spomínanom slávnostnom otvorení výstavy Ján Čarnogurský o. i. povedal: "Proti tejto ríši zla upriamili svoju odvahu Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár, ako aj desiatky sympatizantov na celom Slovensku. Anton Tunega a Albert Púčik tajne prechádzali rieku Moravu na cestách medzi Bratislavou a Viedňou. Do Viedne prinášali správy z porobenej vlasti, aby ich neskôr iní Slováci mohli vysielať späť, a tak dodávať odvahu národu... Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár vybudovali na Slovensku účinnú sieť informátorov, sympatizantov, prevádzačov cez hranice a ďalších odvážnych ľudí, slovenských vlastencov." Táto činnosť sa uvádzala aj v žalobe, lenže podľa vtedy platného zákona som ju označoval slovami trestného zákona - ako vyzvedačstvo a velezradu. Dr. Čarnogurský vo svojej kvalifikácii týchto nešťastníkov ako nevinných martýrov hovoril pravdu.
O mne zdanlivo takisto hovoril pravdu: "Vernosť pravde tiež vyžaduje povedať, že Štátny súd v Bratislave všetkých troch odsúdil na doživotie, ale prokurátor Anton Rašla sa odvolal, požadoval trest smrti a Najvyšší súd mu vyhovel a tresty smrti aj udelil." Treba dodať, že ak sa do pravdivej vety vsunie hoci len jedno nepravdivé slovo, alebo sa vynechá pravdivé slovo, stáva sa z nej nepravda alebo aj lož.
V danej kauze som až po vyjadrení obvinených zahlásil podanie odvolania a moje vyjadrenie neobsahovalo slová, že žiadam trest smrti (neuvádzam to ako alibistickú výhovorku, no - parafrázujúc Jána Čarnogurského - vyžaduje si to vernosť pravde). SKPV pri vyhlásení tejto trojice za martýrov nepravdivo uviedla, že išlo o mladých gymnazistov. V skutočnosti Púčik a Tunega boli už od roku 1944 vysokoškoláci a nadporučík Zboru národnej bezpečnosti Tesár bol príslušníkom 7. odboru Povereníctva vnútra, bezpečnostno-spravodajského, dnes, zaužívaným slovom povedané, "eštebák".
Od trenčianskeho vyhlásenia troch martýrov sa proti mne rozpútala štvanica ako "národnému zločincovi". Domnievam sa, že je to pomsta za Jozefa Tisu.
Naveky prokurátorom?
Na otázku, prečo ma ctitelia Dr. Tisu stále ešte nazývajú prokurátor a prečo si akurát vybrali prípad Púčik, Tunega a Tesár ako obetí môjho prokurátorstva, sa (naivne?) pokúsim nájsť odpoveď. Ako vojenský prokurátor som fungoval až do konca septembra 1952, teda až do svojho zatknutia. Pred Štátnym súdom som od novembra 1948 do leta 1951 žaloby podával celkove tri roky a celé moje prokurátorské pôsobenie od februárového komunistického prevratu až do zatknutia trvalo štyri roky. Potom som už nikdy nepôsobil v justícii. Bolo to o rok menej ako môj pobyt vo väzení. Inak som až do odchodu do dôchodku vo veku 74 rokov v lete 1985 pracoval vo výrobe, neskôr ako vysokoškolský učiteľ, krátko ako pracovník Vojenského historického ústavu. Pravda, Tisovi uctievači berú predovšetkým na vedomie tie roky mojej prokurátorskej činnosti, keď som dôsledne stíhal zločiny kolaborantov v procesoch pred retribučným Národným súdom v Bratislave v rokoch 1946 až 1947. Preto som pre nich naveky prokurátorom.
Ak mám bilancovať svoju prokurátorskú činnosť, podal som stovky žalôb proti stovkám obvinených. Hoci mnohé z nich vypracovali moji podriadení, nesiem aj za ne zodpovednosť. Osobne som vystupoval iba v závažnejších prípadoch. Inak ma zastupoval iný člen prokuratúry, pravda, podľa mojich pokynov a príkazov. Trest smrti bol na základe mojej žaloby vyrieknutý u dvanástich obžalovaných.
Prípad Púčik a spol., kde vlastne nešlo o rozsudok bratislavského Štátneho súdu, ale Najvyššieho súdu v Prahe, vybrali zámerne, pretože bol najvhodnejší na rozpútanie emocionálnych útokov proti mojej osobe. Totiž iba trojicu Púčik, Tunega a Tesár možno označiť za "nevinné" obete "krvavého" prokurátora Rašlu.
O čo išlo v prípade Púčik a spol.
Historik Jozef Jablonický na základe dôkladného štúdia listinných dôkazov a originálnych prameňov uverejnil štúdiu Prvé obete studenej vojny. Autor v nej konštatuje: "Kauza A. Púčik a spol. bola len pokračovaním predchádzajúcich aktivít ľudáckeho podzemia v spojitosti s existenciou ľudáckeho exilu. Jednotlivci z ľudáckeho exilu sa neusilovali o demokratický režim na Slovensku. Chceli obnoviť totalitný režim z rokov 1939-1945."
Už som spomínal Vyššiu vodcovskú školu Hlinkovej mládeže, ktorej absolventi plnili úlohu tzv. hlások. Ako hlásky fungovali aj Púčik a Tunega. Patrili k tým členom HM, ktorí "evakuovali" do západného Rakúska a východného Bavorska, kde ich zastihla kapitulácia Tretej ríše.
PhDr. Jablonický v spomínanej štúdii píše: "Po novembri 1989, po páde komunistického režimu, o Púčikovi a jeho spoločníkoch sa písalo veľa, ale aj tak, že základné reálie sa nepoznali alebo obchádzali. Pero vzali do rúk autori, ktorí Púčika a jeho spoločníkov vyzdvihovali na piedestál martýrov, bojovníkov proti komunistickej totalite a v duchu hesla Za Boha a za národ... Lenže celý prípad Púčik a spol. nepatrí do histórie prenasledovania za náboženskú činnosť. Bol to prípad politický v podmienkach studenej vojny."
Spomínaná štúdia uvádza konkrétne Púčikove činy a spojenia. A tiež to, že Púčika jeho spoločníci zo zahraničia varovali a dokonca mu pripravili bezpečný prechod do Rakúska a cestu do Francúzska, kde by mohol pokračovať v štúdiu medicíny. On však dal prednosť ilegálnej činnosti, hoci si bol vedomý dôsledkov. Nie je tu náhodou analógia s osudom Jozefa Tisu, teda akési samomartýrstvo?
Rozhodla bezpečnostná päťka
Až z Jablonického štúdie som sa dozvedel, že vedenie ŠtB v Prahe považovalo činnosť Bielej légie za mimoriadne nebezpečnú a o kauze malo oveľa viac poznatkov, ako boli poskytnuté súdu. Ďalej podotýka, že po páde komunistického režimu sa táto kauza popisovala tak, ako keby za jej tragický osud mal vinu predovšetkým prokurátor. Autor píše: "V skutočnosti o ďalšom osude Púčika a jeho druhov rozhodla tzv. Bezpečnostná päťka pri Krajskom výbore KSS v Bratislave, ktorá prípad prerokúvala 21. júna 1950 a rozhodla v prospech trestu smrti u troch obvinených - Púčika, Tunegu a Tesára." Až potom, 16. septembra Najvyšší súd v Prahe vyniesol rozsudok podľa odporúčania tzv. bezpečnostnej päťky. Myslím si, že to dokazuje moje tvrdenie, že po zahlásení odvolania až do vynesenia rozsudku Najvyšším súdom som už na veci nebol zúčastnený. Čo sa vtedy dialo?
Pre mňa je záhadou, prečo Najvyšší súd v Prahe tak dlho čakal a o odvolaní rozhodol až o 16 mesiacov. Ani nie pre historika, ako skôr pre investigatívneho žurnalistu sa tu vynára otázka, prečo spáchal samovraždu podplukovník justičnej služby Dr. Ladislav Breuer, ktorý bol v kauze sudcom pri prvostupňovom pojednávaní. Zastrelil sa na tretí deň po mojom zatknutí v októbri 1952, niekoľko hodín po návrate zo služobnej cesty na Ministerstvo národnej obrany ČSR. Nikomu už nestihol povedať, prečo ho predvolali do Prahy, zrejme vo chvíli, keď ma zatýkacie komando Štátnej bezpečnosti sputnaného odvádzalo za mreže. Považujem ho rovnako za obeť studenej vojny, či skôr za obeť Bielej légie.
