Rozprávanie o dejinách, ktoré sú aj našimi dejinami
Téma habsburskej dynastie a osudy jej členov neustále "provokujú" historikov a spisovateľov. Ponúkajú nesmierne množstvo materiálu a tém na umelecké či výsostne vedecké spracovanie. O tom, ako súvisia osudy posledných členov tohto slávneho rodu s osudmi Slovenska, hovorí práve kniha Romana Holeca.
Popredný slovenský historik zaoberajúci sa slovenskými a stredoeurópskymi dejinami 19. a 20. storočia - univerzitný profesor Roman Holec sa vo svojej knihe Poslední Habsburgovci a Slovensko (Ikar, Bratislava 2001) podujal na neľahkú úlohu. Okrem toho, že sa pokúsil populárno-náučným spôsobom zmapovať súvislosti slovenských dejín 19. a začiatku 20. storočia s osudmi členov vtedy vládnucej habsburskej dynastie, pokúsil sa zároveň prelomiť bariéry slovenského pocitu historickej menejcennosti a zakomplexovanosti, prameniace v mýte o plebejskosti slovenského národa a jeho dejín, ktoré vraj neboli alebo ani nemohli byť dejinami panovníkov a panovníckych dynastií.
Roman Holec tieto typicky našské mýty a komplexy vo svojej knihe úspešne prekonal. Podarilo sa mu s veľkou ľahkosťou a eleganciou preklenúť ideologický marazmus marxistickej historiografie (považujúcej témy tohto druhu za triedne nevhodné), ale aj sebadehonestujúci mýtus mináčovskej "plebejskej" koncepcie slovenských národných dejín redukovaných iba na dejiny práce a dedinských chalúp. Okrem toho môžeme Holecovu knihu chápať aj ako otvorenú polemiku s izolacionistickými tendenciami, snažiacimi sa slovenské dejiny vytrhnúť z uhorského či československého historického kontextu, a tým ich ochudobniť o ich bytostný stredoeurópsky rozmer, ktorý im právom patrí.
Kniha Poslední Habsburgovci a Slovensko veľmi precízne mapuje spojitosti životných osudov členov habsburskej dynastie so Slovenskom - nielen cisárov Ferdinanda V., Františka Jozefa I. a Karola I., ale aj následníka trónu Františka Ferdinanda (podrobne sa tu reflektuje najmä jeho spolupráca so slovenským politikom Milanom Hodžom), belgickej princeznej Štefánie (ktorá časť života prežila v kaštieli v Rusovciach), vnučky Františka Jozefa I. Alžbety (spojenej so slovenským Liptovom), rodiny obyvateľa bratislavského Grassalkovichovho paláca arcivojvodu Fridricha a jeho energickej manželky Izabely a pod.
Okrem toho si všíma aj postoje slovenskej politiky k Habsburgovcom, kľúčové politické udalosti limitujúce vzťahy Slovákov k dynastii či celkové historické súradnice stredoeurópskeho priestoru 19. a 20. storočia, ktoré vytvárali rámce aj pre našu národnú existenciu.
V knihe ožívajú mnohé známe i menej známe miesta Slovenska spojené s habsburskou dynastiou - či už ide o Bratislavu a jej pamiatky, kaštiele v Rusovciach, Holíči, Topoľčiankach alebo slovenské lesy a kúpeľné mestá. Týmto lokalitám autor vdychuje život, rekonštruuje ich autentickú dobovú atmosféru, zaľudňuje ich reálnymi postavami a postavičkami, ktorých životné peripetie nezobrazuje iba prostredníctvom strohej enumerácie biografických a historických faktov, ale na pozadí pútavých príbehov.
Holecovo podanie dejín na mnohých miestach knihy smeruje k pútavej epickosti, k vytváraniu príbehov z objaveného a k prezentovaniu historického diania na konkrétnych ľudských osudoch. Tým sa Roman Holec zaradil k popredným slovenským autorom literatúry faktu takých zvučných mien, ako Vojtech Zamarovský či Pavel Dvořák. Jeho snahu priblížiť časť dejín, ktoré - a to treba zdôrazniť - sú aj našimi dejinami, slovenským čitateľom populárno-náučnou formou treba skutočne oceniť, nakoľko kniha prispela aspoň k čiastočnému vyplneniu medzery v našej literatúre faktu, v ktorej knižná práca práve tohto typu, s touto tematikou a dokonca slovenskej proveniencie dlho absentovala.
