Kto za koho kope
Pred vyše rokom sme v rozhovore s bývalým podpredsedom SDSS Jozefom Krumpolcom ako kľúčové slovo vybrali ZÁSADOVOSŤ. Vychádzali sme pri tom z jeho postojov v roku 1968, na poste odborárskeho predáka po roku 1989 i z jeho nezakrývajúceho odporu voči bombardovaniu Juhoslávie počas kosovskej krízy.
Pri konzultáciách o vytvorení päťkoalície SDK v roku 1997 J. Krumpolca dokonca považovali za propagátora užšej spolupráce s SDĽ. Z tejto pozície sa stal i protikandidátom Jaroslava Volfa na predsedu SDSS. Minulú sobotu vystúpil však zo strany s tým, že svoju politickú budúcnosť vidí v podpore Mikuláša Dzurindu a jeho SDKÚ. Teda v stredopravom subjekte, kde síce zrazu nachádzajú svoje historické poslanie viacerí liberáli z DU, no hlavným ideológom je kultivovaný kresťanský demokrat Ivan Šimko.
Krumpolec nie je jediný Nedovoľujeme si tvrdiť, že by bol poslanec Krumpolec človek bez princípov. Veď za zásadného sa dnes označuje aj ten, kto nemá nijakú zásadu. Na Slovensku nájdeme celý rad politikov, ktorí sa skrútil niekoľkokrát okolo vlastnej svetonázorovej osi, pritom sa netvária, že by to bolo v rozpore s ich chápaním morálky. Nepochybne sympatické úsilie zmieneného Šimku zmodernizovať KDH narážalo u konzervatívnych funkcionárov hnutia na betónovú stenu nepochopenia. Oponenti Jána Čarnogurského sa však akosi prirýchlo (dokazuje to aj vyhlásenia predsedu KDH, že už nemieni kandidovať na tento post) vzdali predsavzatia zmeniť pomery v rodnej strane a zakladajú nový subjekt. Pretože podstatná časť tradičných kresťanských demokratov je však viazaná na KDH, použili barličku - odsávanie členov i potencionálnych voličov z liberálneho pásma politického spektra.
Za to by sme ich nemuseli lámať cez koleno. Menej sympatické je, že sa toto lanárenie deje prostredníctvom štátnych úradníkov na ústrednej či regionálnej úrovni a sľubmi o zabezpečení lukratívnych miest. Napokon masívny prechod funkcionárov DU ukazuje, do akej miery sa považovali za liberálov. Akoby sa potvrdzovalo, že DU - česť výnimkám - bola vždy skôr personálnou úniou ambicióznych politikov, ktorí v rozličnej etape odskočili od Mečiarovho HZDS, resp. Slotovej SNS.
To, že si s nimi spoločnú nôtu našiel J. Krumpolec, hovorí o situácii v SDSS, ktorej jediným tromfom ostalo členstvo v Socialistickej internacionále. Aj s tým už začalo Volfovo vedenie pri rokovaniach o fúzií s SOP licitovať napriek tomu, že sa Pavol Hamžík necíti sociálnym demokratom, ale sociálnym liberálom.
Ešte pikantnejšie sú piruety v Strane zelených na Slovensku. Hoci sa ohradzuje proti zjednodušenému zaškatuľkovaniu medzi ľavicové sily, faktom ostáva, že v západnej Európe, ktorej sa chceme podobať, priekopníci trvalo udržateľného rozvoja vždy stáli naľavo od stredu. V postkomunistickom svete to vari vyzerá trochu inak, aj keď sa s výnimkou Ukrajiny samostatne nedostávajú do parlamentu. Ale aby sa včlenili priamo do echtpravicovej strany, akou sa u nás deklaruje DS, je naozaj rarita. V roku 1992 tak urobilo čechoslovakistické krídlo zelených a dnes o tom znova hovorí časť ich predstaviteľov, ktorí ešte v minulom volebnom boli súčasťou Spoločnej voľby s SDĽ, SDSS a Hnutím poľnohospodárov.
Zdá sa - a súčasná schôdza Národnej rady to potvrdzuje - že sa stávame svedkami veľkého preskupovania politických síl. Ešte pred niekoľkými dňami sa Mikuláš Dzurinda odvolával na to, že 42-členný parlamentný klub SDK je jednotný ako jeden muž a podľa štatistík vždy hlasoval v súlade s vládnymi uzneseniami. Pravda, ak sedeli jeho poslanci v rokovacej sieni. O ich nedisciplinovanosti by vedel najviac porozprávať predseda klubu Roman Kováč.
Kamuflovaná jednota Nuž, akáže je to jednoliatosť, keď napr. zástupcovia kresťanských demokratov sa v snemovni už niekoľko mesiacov zásadne nechávajú v masmédiách označovať za poslancov KDH (a nie SDK-KDH), majú zasadania, na ktoré nepozývajú ostatných príslušníkov kresťanskodemokratickej platformy SDK? Liberálnu platformu opustili dvaja poslanci (Ján Budaj a Juraj Švec), pričom exodus do SDKÚ musel predseda DU Ľubomír Harach dočasne zmraziť, aby budajovci nezískali v strane väčšinu a tým aj nárok na štátne dotácie a spolurozhodovanie v Koaličnej rade. DS obchádza dohovory nielen v rámci "veľkej" - vládnej koalície, ale i "malej" SDK a predkladá bez konzultácií s vládou vlastné návrhy zákonov. Odchod do SDKÚ avizoval okrem Krumpolca aj Pavol Prokopovič, predseda Únie živnostníkov, podnikateľov a roľníkov, ktorá v nedeľu schválila dohodu o zlúčení s dzurindovcami. Mimochodom, Prokopoviča za "všimné" v predvolebnej kampani za seba na kandidátku SDK nominovala práve SZS. Najnovšie sa hovorí o prestupe troch poslancov za SOP (Petra Kresáka, Štefana Šľachtu a Jirka Malcháreka) a tak sa Majského a Ruskov sen o najpočetnejšom parlamentnom klube (SOP, SDSS, SZS a časti nespokojencov z SDĽ a HZDS) začína roztápa ako jarný sneh.
Návrh novely zákona o združení v politických stranách z dielne SDĽ, ktorý poslanci s podporou SOP a opozície posunuli minulý týždeň do druhého čítania, bol určitým katalyzátorom kryštalizácie neprehľadných pomerov v SDK. Niektorí právnici spochybnili jeho súlad s ústavou, iní tvrdia opak. Malo by sa však skoncovať so schizofréniou, keď občan môže byť súbežne členom viacerých politických strán. Ktorému zo straníckych orgánov bude napr. skladať účty minister alebo iný predstaviteľ verejnej správy, keď už teraz sa rôznia náhľady napr. SDK, DU a rodiacej sa SDKÚ? Vo väčšine demokratických krajín túto otázku riešia stanovy jednotlivých strán, ale keď ani po takmer 2 rokoch tento tvrdý oriešok nie sú dzurindovci schopní rozlúsknuť, treba im pomôcť novou legislatívou.
Keď dochádza trpezlivosť SDK má do najbližšej schôdzi NR SR v septembri dosť času, aby túto vec dotiahla. Posledné dni totiž ukázali, že nielen SDĽ, ale aj SOP a SMK už v tejto veci dochádza trpezlivosť. Prestávajú totiž tušiť, s kým vlastne v parlamente rokujú, keď sa časť poslancov za SDK odvoláva na rozhodnutia SDK, iní na KDH a ostatných materských strán, ktoré často nebývajú informované, na čom sa v ich mene dohodli predstavitelia Koaličnej rady. Treba si vyjasniť, kto za koho kope, a nielen to, kto za koho pred voľbami bicykloval a teraz sa vozí v bavoráku. Revízia koaličnej zmluvy signatárom SDKÚ naháňa strach. Napriek tomu, že predstavitelia KDH tvrdia, že im nejde o viac ministerských kresiel, z 9 členov vlády za SDK sa siedmi hlásia k SDKÚ, hoci zo 42 poslancov táto nová politická formácia disponuje iba sedemnástimi.
Nik nespochybňuje tvrdenie predsedu vlády, že zrod SDK si vynútila pofidérna novela volebného zákona z roku 1998. Ale súčasná vládna koalícia mala dosť času, aby prijala sériu demokratických legislatívnych noriem o existencii, financovaní a činnosti politických strán. Ťahanicami na Ústavnom súde si koaliční partneri sotva polepšia otrasené pozície.
