Čelom k masám

Keď po roku 1989 v tábore socializmu došlo k rozkladu spoločenského zriadenia, ktoré malo byť budúcnosťou ľudstva, mnohí jej čelní ideológovia, ale aj radoví prisluhovači stratili pevnú pôdu pod nohami a vstúpili na trasovisko neistôt a vratkostí. Predtým boli vyzbrojení teóriami dialektického a historického materializmu, prostredníctvom ktorých svojím duchovným zrakom vypátrali a uzreli železné zákony spoločenského vývoja.

Marxistická veda tieto zákonitosti uplatnila pri prestavbe spoločnosti. Ak sa zákony náhodou neskoršie ukázali ako mylné, tým horšie pre prax. To, že mnoho ľudí bolo pri ich presadzovaní zmárnených, ospravedlňovalo sa výrokom: tam, kde sa rúbe les, lietajú aj triesky. Nuž, mali sa prispôsobiť. Ideológovia a prisluhovači bývalého režimu (celý kultúrno-ideologický front) boli ozbrojení nevyvrátiteľnými dogmami, z vlastnenia ktorých čerpali svoju arogantnosť voči všetkému ostatnému, inému, odlišnému. Bol to postoj boľševický. Pádom socialistických zriadení sa boľševický spôsob myslenia a reagovania na skutočnosť zháčil a ustúpil do úzadia.

Ideologická arogancia sa dedí Lenže pád socializmu bol vystriedaný kapitalistickým zriadením. A jeho ideologický reprezentant - pravica, sa začala správať presne tak isto, ako predtým boľševická ľavica: arogantne a neznášanlivo (pričom fakt, že socializmus bol vystriedaný kapitalizmom, ešte neznamená, že lepšie vystriedalo horšie. Pre mňa to znamená, že jedno zlé zriadenie bolo nahradené iným zlým systémom.). Takže na súčasnej politickej a publicistickej scéne možno identifikovať dve skupiny boľševických postojov: pravicové a ľavicové. Ich jednotiacim menovateľom je presvedčenie, že každá z nich pozná úplnú pravdu o zákonitostiach dejín a ľudskej spoločnosti. Víťazstvom kapitalizmu sa pravica utvrdila vo svojom pocite nadradenosti. Jej interpretácia dejín sa ukázala ako správna, ňou preferované zákony a zákonitosti ju momentálne presviedčajú, že ona má pravdu, kým tí druhí tápajú v bludiskách svojich tmárskych menejcenných mozgov.

Užitočnosť tápania Mnohí z ľavice síce boli vo svojich istotách otrasení, ale boľševický spôsob myslenia (pocit, až metafyzické presvedčenie o tom, že len a iba oni poznajú svetlo pravdy) im zostal vlastný, nemôžu a vari sa ani nesnažia z nej vyvliecť. Ale napriek tomu pri pohľade na diskusie o ľavicovej politike na stránkach tohto týždenníka sa mi zdá, že toto tápanie v otázkach ďalšieho vývoja spoločnosti je plodnejšie, ako vyhranený arogantný a zhadzujúci štýl pravice, ktorá z piedestálu jednej vyhranej bitky sa nafukuje ako moriak a je skalopevne presvedčená, že boj je vyhraný a dejiny dospeli ku svojmu koncu.

Opäť posvätné kravy Pravda, na strane druhej aj pravica, aj takzvaná ľavica sa pohybuje stále medzi mantinelmi existujúcej, obecne uznanej a certifikovanej "paradigmy". Pojmy ako vyspelé európske štáty, štandardné pomery, osvedčené mechanizmy, zabehané demokracie atď. a podobne, svedčia o tom, že namiesto kritického myslenia (ktoré si nenárokuje na pravdu jedinú, je pochybovačné aj o vlastných záveroch, počúva druhých a snaží sa ich pochopiť) tieto boľševické pravicovo-ľavicové kruhy používajú dokola stále rovnaké, donekonečna poomieľané frázy, z ktorých sa následne stávajú klišé, vzápätí schematické a vnútorne vyprázdnené, vypľundrované floskule, ktoré potom pri vzájomných bojových potýčkach s debatujúcimi používajú ako dogmy-lajná, ktorými svojho soka víťazoslávne a sebavedome obhádžu.

V tejto jedinej "paradigme" je obidvom skupinám jasné všetko a za každej situácie. Sú neochvejní a pevní, vedia, čo je demokracia, aká spoločnosť je spravodlivá, aká nie, kde sú jej škodcovia a v ktorých vápenkách by bolo hodné ich spáliť. Vedia, kto je koalícia, kto opozícia, kto je čierny, kto hnedý, slovom oni prehliadli všetky zákony spoločnosti. Sú ortodoxní, pravoverní, fundamentalisticky vyzbrojení a zaštítení spoznanou a vyjavenou pravdou.

Tri piliere Ale aj tí, ktorí nepatria ku krajným boľševickým dušiam, tento základný vzorec, podľa ktorého sa všetci majú správať, prijímajú a stotožňujú sa s ním. Pretože prijímajú ako dejinnú nutnosť tieto piliere: kapitalizmus - trhové hospodárstvo, politická demokracia - systém viacerých strán, ľudské práva, sloboda pohybu, prejavu, vyznania atď., svoje úvahy točia vždy len v tomto pravicou vymedzenom priestore. Robia presne to isté, čo som považoval v predchádzajúcich desaťročiach za absurdné (nereformovateľnosť socializmu), snažia sa totižto len a len o reformovanie kapitalizmu.

Výsledkom takejto snahy je potom iba ustavičná výzva ľavicovým politikom, že to takto ďalej robiť nemôžu, že sa musia polepšiť, a ak to nedokážu, majú prepustiť svoje fleky mladším, ešte neskazeným, majú konečne začať počúvať hlasy zdola, čiže ľud. Slovom, majú sa konečne postaviť "čelom k masám".

Tieto výzvy sú možno mravne rozpaľujúce a povznášajúce, ale podľa mojej skromnej mienky sú scestné, lebo:

1) postoj čelom k masám je len kozmetický ťah na tvári.

2) po nástupe nových, čestnejších politikov ich systém zošrotuje a upraví na svoj obraz. O nejaký čas budú tak isto pažraví a nenásytní, ako terajší.

3) oddávna platí, že moc korumpuje, a čím je moc väčšia, tým väčšmi korumpuje.

Podľa mňa jedným z možných spôsobov, ako dospieť ďalej, než len k náprave nereformovateľného kapitalizmu, či socializmu, je pokúsiť sa prekročiť bariéry, šikovne vymedzené ideológmi protidemokratických kapitalistických miliardárskych kruhov a hľadať odpovede na tieto otázky:

A) je kapitalizmus ten výrobno-spoločenský systém, ktorý my, demokraticky orientovaní občania chceme?

B) je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov iba niekoľkými percentami spoločnosti ten správny spôsob vlastnenia? Nemali by vlastniť všetci, čo pracujú?

C) prečo sa zisk (ak je nejaký) rozdeľuje len tým, čo vlastnia, no nie tým, ktorí ho vytvorili, čiže pracujúcim?

D) nebol by spôsob rozdeľovania zisku spravodlivejší v zamestnaneckých účastinných spoločnostiach?

E) ako dosiahnuť kontrolu poslancov občanmi tak, aby samotný systém kontroly vylučoval z parlamentu chamtivcov a paskudy?

F) ako zaviesť hospodársku demokraciu legálnou cestou?

Všetky tieto otázky sa ale v podstate dajú zhrnúť do jedinej: ako zabezpečiť viac demokracie, čiže jednak stále väčšiu účasť pracujúcich pri riešení všeobecných problémov spoločnosti, jednak ich stále väčšiu účasť na moci prostredníctvom práce, nie vlastníctva? Aby spoločnosť, čiže my všetci, riadila samu seba, aby plody jej práce patrili všetkým, nielen vyvoleným, aby bolo stále menej privilegovaných, respektívne aby výsady mali len a výlučne tí, ktorí pracujú, nie tí, ktorí vlastnia, no nepracujú.

Autor (1947) je publicista