Ako sa (ne)dostať do OECD
Vstup do OECD sa zo všetkých integračných snáh SR považoval za najmenej problematický. Strany vládnej koalície dlho verili, že prijatie do prestížneho klubu najbohatších štátov sveta bude iba formálna záležitosť. Až prišla studená sprcha v podobe zverejnenia amerického stanoviska, ktoré spochybňuje júnový termín prijatia Slovenska do tejto organizácie.
V priebehu minulého týždňa si naša politická scéna vyskúšala všetky tradičné formy vyrovnávania sa s neúspechom. Od vzájomného obviňovania sa po pocit ukrivdenosti zo strany zahraničia. Kým naberieme dych a spamätáme sa z hroziaceho prvého vážneho zahraničnopolitického neúspechu po voľbách roku 1998, nezaškodilo by trochu historickej retrospektívy.
Ako sa to začalo Všetko sa pre nás začalo v roku 1994, keď Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) ponúkla členstvo šiestim krajinám: Mexiku, Južnej Kórei, Česku, Maďarsku, Poľsku a Slovensku. Okrem posledne spomenutého sa všetky štáty stali členmi OECD už o rok neskôr. Pamätáme sa, že vtedajší premiér Vladimír Mečiar zdôvodňoval tento neúspech zavedením prísnejších pravidiel, keďže organizácia mala zlé skúsenosti s viacerými novoprijatými krajinami v súvislosti s krízami, ktoré postihli ich ekonomiky. Lenže OECD si nikdy nevšímala ani tak stav konkrétnej ekonomiky, zato bola vždy nesmierne citlivá povedzme na diskrimináciu zahraničných uchádzačov o privatizáciu.
V júli 1996 OECD sformulovala konkrétne výhrady voči hospodárskej politike našej vlády. To, že V. Mečiar túto kritiku ignoroval, ani tak neprekvapuje. Zaráža skôr fakt, že hoci Dzurindov kabinet vyhlásil hneď po svojom vymenovaní vstup do OECD za jednu zo svojich kľúčových priorít a deklaroval ambíciu stať sa jej členom už v roku 1999 (takto to formuloval aj vo svojom Programovom vyhlásení), na výhrady tejto organizácie zareagoval až v septembri 1999, keď už bolo jasné, že svoj zámer (či skôr sľub?) nesplní. Poldruha roka sa pritom zaoberal aktivitami, ktoré z časového hľadiska neboli také urgentné. Napr. na kampaň za vstup do NATO vyčlenil 30 miliónov korún, hoci už vtedy musel vedieť, že USA majú voči nášmu členstvu v OECD výhrady. Inými slovami, dnešný stav je predovšetkým výsledkom dlhodobého podceňovania tejto otázky zo strany Dzurindovho kabinetu.
Vinná je celá koalícia Ak sa dnes obzeráme po vinníkovi, treba zdôrazniť, že zodpovednosť sa nedá zvaliť na plecia jediného človeka. Úsilie o prioritné obvinenie Jozefa Migaša za jeho známe hlasovanie v parlamente je až smiešne priehľadné. USA uvažovali o zablokovaní nášho vstupu do OECD už pred touto udalosťou, naša vláda bola o tom veľmi dobre informovaná, minulý týždeň sa celá záležitosť iba medializovala. Faktom však je, že škandál okolo Migašovho extempore v NR SR spôsobil, že zahraničie, ktoré dovtedy znepokojovala len nestabilná situácia v SDK, presunulo pozornosť na SDĽ, čím ľavicoví demokrati zbytočne poskytli svojim politickým súperom skvelú ničím nevyvrátiteľnú výhovorku.
Odpoveď na otázku, kto je vinný za tušené fiasko pri júnovej snahe stať sa členom OECD, znie: vládna koalícia. Nie je predsa možné, aby sa jedna vláda v polovici svojho funkčného obdobia nezaoberala takmer ničím iným ako sama sebou. Pozrite sa na program minulotýždňového zasadnutia kabinetu: hádka o podobe nového volebného zákona! Pritom návrh opatrení na pomoc poľnohospodárom postihnutých katastrofálnym suchom, ktorý predložil minister Pavel Koncoš, odložili z časových dôvodov! A to napriek tomu, že podľa šéfa rezortu pôdohospodárstva je ohrozená potravinová bezpečnosť štátu. Nechcem sa radšej rozpisovať o fakte, že česká vláda schválila súbor nevyhnutných krokov na záchranu úrody už pred dvoma týždňami. Čo je dnes dôležitejšie?
Bublina spľasla Mikuláš Dzurinda nemôže donekonečna za úspech svojho tímu považovať potľapkávanie zo strany zahraničia. Čím vysvetlí naivne zdôrazňovanú radosť nad listami Billa Clintona, ktorý ho ubezpečoval, že Slovensko ide správnym smerom, že len tak ďalej, že Dzurindova politika je užitočná? Pre koho? Z vecného hľadiska si treba jasne vysvetliť, že námietky Spojených štátov voči členstvu Slovenska v OECD majú skutočne ekonomický, nie politický charakter. Svedčí o tom aj fakt, že tieto výhrady zazneli predovšetkým z amerického ministerstva financií. Je len pochopiteľné, že zodpovední za tento stav, ekonomickí ministri, sa usilujú zvaliť celú vinu na politickú nestabilitu. Preto sa treba s čo najväčšou dôraznosťou postaviť proti absurdnej a naivnej mediálnej konštrukcii, že Ivan Mikloš chodí do zahraničia naprávať chyby koaličných kolegov. On primárne je predsa zodpovedný za hospodársku politiku vlády, ku ktorej majú výhrady USA. Je verejným tajomstvom, že vicepremiér vie síce pekne reprezentovať a chváliť sa úspechmi, zabúda však dodať, že "hrubú robotu" vykonáva vo vláde najmä ministerka financií Brigita Schmögnerová.
Na druhej strane si treba uvedomiť, že konečné rozhodnutie v tejto veci napokon nebude ekonomické, resp. technické, ale politické. Tak, ako v prípade NATO sa prižmúrili obe oči nad stavom českej armády, tak, ako sa v prípade Európskej únie bude zhovievavo nazerať na úroveň poľského poľnohospodárstva, tak aj v tomto prípade by mala zohrať hlavnú úlohu slovenská diplomacia. Tá však opäť neuveriteľne spí, na čo sme upozorňovali už viackrát. Očakávaný júnový neúspech by mal preto už konečne odhaliť neefektívnu prácu našej zahraničnej služby, ktorá sa doteraz ukrývala v tieni nejasných integračných úspechov. Až vstup do OECD by bol totiž prvým hmatateľným výsledkom našej diplomacie v oblasti integrácie. Ani washingtonský summit NATO (kde podľa diplomatického slovníka celkom zreteľne nezoradili kandidátov podľa abecedy, ale podľa dôležitosti, pričom Slovensku sa ušlo jedno z posledných miest), ani helsinský summit EÚ (kde nás nepreradili do prvej skupiny, ale ich jednoducho zrušili), sa nedá považovať za výrazný úspech, ktorý by presvedčivým spôsobom dokumentoval kvality slovenskej diplomacie. Sám premiér Dzurinda by si mal uvedomiť, že ľudí už neuspokojuje odpoveď na otázku, prečo by mali podporovať jeho vládu ("lebo Mečiar") a zvážiť, či neprijatie do OECD nie je v slušnej demokratickej spoločnosti, ku ktorej sa tak hrdo hlási, dostatočný dôvod na podanie demisie.
