Mýty a realita

V oboch nástupníckych štátoch Česko-Slovenska dodnes badať zvýšený záujem o bývalého partnera vo federácii a úsilie o ustavičné porovnávanie sa. Neraz sa vyberú a zdôraznia viaceré rozdiely vytrhnuté z kontextu obyčajne s cieľom zdôrazniť zaostalosť Slovenska.
Počet zobrazení: 891

V oboch nástupníckych štátoch Česko-Slovenska dodnes badať zvýšený záujem o bývalého partnera vo federácii a úsilie o ustavičné porovnávanie sa. Neraz sa vyberú a zdôraznia viaceré rozdiely vytrhnuté z kontextu obyčajne s cieľom zdôrazniť zaostalosť Slovenska. Často to robia aj slovenskí novinári z nepochopiteľnej masochistickej vášne či za účelom využiť takéto porovnania vo vnútropolitickom zápase.

Odporcovia rozpadu federácie v SR radi zdôrazňujú súčasné ekonomické odlišnosti medzi oboma štátmi. Zabúdajú však, že tie existovali niekoľko desaťročí, ak nie storočí, a boli tu aj za socializmu napriek tomu, že sa od 70. rokov hovorilo o ich vyrovnávaní. Iný hospodársky vývoj po novembri 1989 sa objavil už pred zánikom ČSFR. Krivky nezamestnanosti sa od seba začali líšiť hneď v nasledujúcom roku. Najväčší pokles zaznamenalo Slovensko v rokoch 1991 a 1992. HDP sa do roku 1992 znížilo oproti stavu z roku 1989 asi o 22 percent (v ČR o desatinu). V roku 1993 sme zaznamenali malý pokles, no odvtedy slovenský HDP rastie.

Nepravdy o konšpirácii

Ďalším príkladom je mýtus akéhosi sprisahania, ktoré spôsobilo rozpad federácie proti vôli väčšiny tzv. slušných Čechov a Slovákov. No vtedajšie politické reprezentácie boli legitímne na všetkých úrovniach zvolená občanmi. Rozdelenie štátu sa neodohralo tajne a počas niekoľkých dní. Po troch rokoch sporov mu predchádzali mesiace príprav. Ani Česi a ani Slováci za ten čas nevyšli do ulíc, aby masovo manifestovali svoj nesúhlas. Preto sa dá domnievať, že väčšina kladných odpovedí v štatistických prieskumoch za zachovanie Česko-Slovenska bola skôr vyjadrením istej zotrvačnosti a tradície než pevného presvedčenia.

Väčšina Slovákov si v rokoch 1991 a 1992 želala zachovanie Česko-Slovenska (najviac zástancov mal projekt konfederácie), no zároveň výrazne nad 50 percent z nich požadovalo vlastnú armádu SR, miesto v OSN a hviezdičku na vlajke EÚ. Takže úsilie o emancipáciu tu bola prítomná. To, že zánik ČSFR prebehol práve vtedy a takou formou, ako prebehol, je výsledok pôsobenia politických špičiek a momentálnej situácie. No zjednodušovať otázku slovenského separatizmu na nejaké klausovsko-mečiarovské sprisahanie je nezmysel. Išlo jednoducho o vyústenie emancipačného procesu nášho národa. Problém slovenských národných snáh sa vynoril vždy, keď bola pražská vláda oslabená (roky 1938-39, 1945-47) alebo experimentovala s demokraciou (1968-69, 1989-92), teda hneď po tom, ako sa preň objavilo trocha priestoru.

Bez zásadného prelomu

Nie je pravda ani to, že by sa Slovensko bez rozdelenia vyhlo excesom počas vládnutia Vladimíra Mečiara. Prvý január 1993 nepredstavoval z hľadiska vnútornej politiky významný zlom, ako boli napríklad roky 1918-20, či 1947-48. Politickú elitu tvorili tí istí ľudia a tie isté sily ako pred týmto dátumom. VPN a mocenské štruktúry novembrových intelektuálov prišli o moc vo voľbách v roku 1992 ešte za trvania federácie. Zrejme aj v dôsledku toho, že sa dostali do pozície tých, čo sa stavajú proti národno-emancipačnému úsiliu. Práve naopak, Mečiarovi sa v samostatnej SR nikdy nepodarilo získať taký volebný úspech a ani takú popularitu ako na sklonku federácie! Jej rozpadom nacionálna otázka stratila na význame a v posledných rokoch aj HZDS-ĽS upúšťa od radikálnej rétoriky.

I samotné česko-slovenské vzťahy stratili mnohé trecie plochy. Je málo pravdepodobné, že keby nedošlo k rozpadu ČSFR, bol by u nás vnútropolitický vývoj výrazne pozitívnejší. Dominantnou silou by tak-či-tak ostalo HZDS. Federálna vláda, ktorá by pôsobila len ako dohadovací výbor medzi republikami, by nemala síl zabrániť prechmatom, ktoré sa za Mečiarovej vlády vyskytli. Zachovanie federácie by hádam dokonca pomáhalo udržiavať vysokú autoritu HZDS a nacionalistických formácií, pretože by im v podobe Čechov a Prahy poskytovalo vhodného nepriateľa či údajného pôvodcu všetkého zla. Život by bol donekonečna otravovaný spormi o kompetencie, personálne kvóty atď. Udržiavanie spoločného štátu by zrejme len vyostrovalo česko-slovenský konflikt.

Skutočné príčiny rozpadu

Česko-Slovensko sa rozpadlo najmä preto, že boli prítomné dve samostatné politické obce, dva samostatné politické národy. V rokoch 1990-92 v skutočnosti neexistovala spoločná česko-slovenská platforma. Vtedy tu nepôsobila žiadna celofederálna strana s primeranou základňou v oboch republikách. Rozšíreným klišé je predstava o akejsi osudovej civilizačnej odlišnosti českých krajín a Slovenska. Česko vraj patrí na Západ, Slovensko na Východ. Rozdiely medzi našimi národmi sú, dokonca sa niekedy dá hovoriť aj o zaostávaní Slovenska v istých aspektoch, no rozhodne oba patria do tej istej kultúry a civilizácie. Je nezmyslom hovoriť o protiklade medzi Čechmi a Slovákmi ako o antagonizme medzi mestskou a agrárnou kultúrou. To neplatí už od 50. rokov.

V zahranično-politickej oblasti situácia SR pripomínala živočícha, ktorý zrazu prišiel o nervové centrum, Česko akoby len stratilo jednu končatinu. Do popredia vystúpil provinčný charakter slovenskej politiky, ktorá až po namáhavom úsilí získavala štátnickú úroveň a zahranično-politický rozmer. Dlho tu absentovali solídne väzby na zahraničie a partnerské štáty nebrali Slovensko ani veľmi do úvahy.

Fenomény vnútornej politiky

Vo vnútornej politike SR viac badať regionalizmus, Bratislava nie je takým nespochybniteľným centrom verejného života ako Praha. Často ju občania vnímajú len ako konkurenční región. Tzv. klany rodákov dosiaľ hrajú v slovenskej politike nezanedbateľnú úlohu. Hoci ani to nemožno preháňať. Na Slovensku nájdeme aj väčšie rozdiely v životnej úrovni medzi jednotlivými oblasťami a sociálnymi vrstvami. Všeobecne sa tunajšia politická situácia vykresľuje ako menej stabilná než v ČR, po novembri 1989 tu došlo k väčšiemu počtu výmen mocenských garnitúr. Avšak nemali by sme v tom vidieť i väčšiu schopnosť Slovákov zakrútiť s politickou garnitúrou, ktorá ich sklamala?

Za nedostatok politického systému SR sa dá považovať silné zastúpenie subjektov ťažko zaraditeľných do klasických schém - HZDS-ĽS, Smer, SDKÚ, SOP, SMK, Stred, ANO... Nejde o špecifický fenomén. Vyskytuje sa i v Taliansku, Austrálii, v minulosti aj vo Francúzsku a pod., no sťažuje medzinárodné etablovanie slovenských politických štruktúr a ich celkovú čitateľnosť. Často v takýchto stranách dominujú vidiecke elity či silní vodcovia. Voliči ich volia skôr ako vyjadrenie svojho protestu voči predchádzajúcemu establišmentu a zvyčajne sa znova sklamú. Ale na rozdiel od Česka u nás nezabodovali extrémistické strany ako Sládkovi republikáni, či komunisti. Zdá sa, že ideológia hrá v slovenskom politickom živote menšiu úlohu. Bývalé komunistické kádre tu aj plynulejšie prešli do nových politických a hospodárskych štruktúr. Nezabúdajme pritom ani na to, že komunistická strana na Slovensku bola v 80. rokoch o niečo technokratickejšia a menej ideologická než v českých krajinách.

Prednosti krajiny pod Tatrami

Slovensko má aj niekoľko predností. Určitou jeho výhodou sa ukazuje, že nie je tak brutálne vystavené nemeckému vplyvu či konfrontácii s týmto tradičným, silným rivalom s takou vysokou kultúrnou, mocenskou a hospodárskou prevahou. Maďarov s Nemcami v tomto smere nemožno ani porovnať. U nás je prítomný lepší vzťah k armáde. Absentuje tu komplex zlyhania. Slováci sa napríklad za Druhej svetovej vojny v radoch slovenskej a československej armády podieľali na viacerých bojových kampaniach. Nemali nadnesené predstavy o význame vlastného národa a krajiny, čím sa vyvarovali mnohých dezilúzií.

Česi sa plne identifikovali s Česko-Slovenskom na rozdiel od Slovákov, ktorí mali dvojitú identitu A ak po rozpade ČSFR v nich zostal pocit sklamania, ktorý zakrývali frázou "Ať si jdou!", Slováci okrem samozrejmých a očakávaných strát, získali politickú samostatnosť a príležitosť vybudovať si vlastný štát. To je samo o sebe príležitosť dovŕšiť vývoj plnoprávneho moderného národa.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984