Chlapcova vojna

"Koľko máš rokov?" pýtali sa chlapca.
"Štyri," po jednom vystrel štyri prsty a po chvíľke premýšľania dodal: "a pol!"
"A pol máš kde?"
"No tu," - ukázal zohnutý malíček. 

"Je o rok mladší než vojna," povzdychla si raz pred otcom - len tak - mama. Chlapec nevedel, kto je tá vojna, ale akosi sa neodvážil spýtať na to mamy neskôr, keď sa už nespýtal hneď.
Hoci bola vojna iba o rok staršia než on, predstavoval si ju, ktovie prečo, ako starú strigu namaľovanú v rozprávkovej knižke. Aj sa jej bál inak, než sa bál Paľo Ševčík svojho staršieho brata Petra. Paľo sa síce usiloval vo všetkom Petra napodobňovať, no tajne za ním sliedil a žaloval naňho - tete Ševčíkovej.
Chlapcova mama s otcom o vojne hovorievala často, ale len potichu, aj to dákou zvláštnou cudzou rečou, ktorej chlapec nerozumel. Akoby vojnu pred ním ukrývali. Akoby ju mali kdesi zatvorenú. "Asi je v pivnici," usúdil, "za tou veľkou kopou uhlia." Mohol sa schovávať hocikde. Za hranicu polien, ktoré otec pílieval na drevenej koze a na kláte rúbal na polienka a triesky. Za čerešňou. Aj v kôlni. Len do pivnice by nebol zišiel ani za nič. Ani s mamou nie. S otcom áno.
Ale otec býval cez deň doma iba zriedkakedy. Chodil do roboty. Na bicykli. Bicykel bol veľký, čierny, s rúrou. Peter Ševčík sa na takom vedel voziť. Pod rúrou. Chlapec sa mohol preháňať len na drevenej kolobežke. Aj to iba po dvore, okolo čerešne, alebo po chodníku pred ich domom, keď sa nedívala mama.
Keď sa otec vrátil z práce o čosi prv, posadil ho na rúru a previezol po roh ulice a späť. Potom si sadol k stolu - a chlapec otcovi na kolená. Obedovali. Tých niekoľko lyžíc z otcovho taniera musel chlapec prehltnúť, čo by bol ako najedený. V tom tanieri bola chlapská sila. A nikdy sa pritom nezabudol spýtať: "Oco, kedy ma už vezmeš so sebou do roboty?"
A otec odpovedal vždy rovnako: "Až keď zješ tisíc krajcov omasteného chleba a tisíc tanierov polievky."
"Aj rajčinovej?"
"Aj tej." Tú mal chlapec nerád. Kel tiež.
"Aj tak musí niekto dávať pozor na mamu, kým si ty preč, pravda?" odviedol reč od nepríjemnej témy.
"Pravdaže. A keď sa nám narodí malá Boženka, budeš dávať pozor aj na ňu."
"A každý sa musí narodiť?" zamyslel sa chlapec.
"Každý." "Keď každý, tak každý," uspokojil sa chlapec. "Oco, a ja budem potom starší, keď sa nám narodí Boženka?"
"Budeš." Potešil sa. Bude starší! Ako Peter Ševčík.
"A kedy sa nám narodí? Keď sa koľkokrát vyspím?" zdvihol si pred oči obe ruky.
"Toľkokrát a ešte toľkokrát."
"Aj pohojdať sa jej dám, alebo ju pohojdám sám, keď sa nebude vedieť."
Hojdačku mal zo všetkých hračiek najradšej. Bola povesená na najsilnejšom konári čerešne. Zhotovil ju ujo Petráš, stolár. Zhoblil mu aj nízky stolček. Zvrchu bol natretý nažlto, zboku na krémovo. V obchode také nepredávali. Dalo sa na ňom nielen sedieť! Keď si ho chlapec prisunul k obloku, videl všetko, čo sa robí na ulici. Čarodejný stolček.
U uja Petráša, ich suseda, boli iba samé zázračné veci. Holubník nafarbený na zeleno, zhora obitý plechom, ktorého sa chytala medenka. A plechový kohút na komíne, ktorý sa krútil sem-tam, aj keď už bol hrdzavý a celý pokrivený. Po dvore a po hnojisku sa vážne prechádzal s jednou, dvoma alebo viacerými sliepkami skutočný kohút, krásna vec. Bitkár, ktorý nemal páru. Mal vrásčité nohy - a na jednej plechový krúžok. Chlapcovi krúžok pripomínal prsteň starej mamy.
Voňali tam štôsy bielych, čerstvo napílených dosák. Voňalo tam ako v lese, kam chlapec chodieval s otcom hľadať hríby, alebo len potúlať sa, kým mama uvarí nedeľný obed.

- 2 -

U Ševčíkovcov na dvore bola kopa piesku. S Paľom si v ňom hĺbili chodby a tunely, stavali mosty, veže, hrady. Peter krúžil s rozpaženými rukami okolo nich. Bzučal: "Z-z-z-z-z-z-z..." A pieskovými bombami rúcal, čo postavili. Hral sa na bombardovacie lietadlo. Lietadlá sa nad mestečkom zjavovali skoro denne. Prelietavali vysoko, vysoko: lesklé, oceľové vtáky. Lietadielka!
Keď po prvý raz zakvílila siréna, mama skríkla: "Do pivnice! Utekajme!" Tak ho prekvapil ten zvláštny zvuk, že sa nestačil ani zľaknúť. Akoby ktosi u susedov na povale zapol rádio najhlasnejšie, ako sa dá... Ale veď tam bol raz s ujom Petrášom a žiadne rádio nevidel!
O chvíľu siréna zakvílila znovu, vrátili sa hore. Mama začala ukladať do velikánskej tašky rozličné veci. Chlapec si všimol, že vybrala zo zásuvky jeho prvé žlté vlasy priviazané modrou stužkou.
"Mamička, čo dávaš do tej tašky?" "Cenné veci!" odvrkla.
"Mamička, a prečo aj moje vlásky?
"Lebo to je jediné zlato v celom našom byte," nevydržala a usmiala sa.
Večer sa ho otec spýtal: "Tak čo, ako si dával pozor na mamu?"
"Dobre." Chlapec sa hanbil priznať, že sa v pivnici bál. V tej tme nič nevidel, no tušil, že tam ešte ktosi je. Žeby predsa vojna? Nebol si tým istý. Ale otcovi to nechcel povedať, čo by si o ňom pomyslel.
"Aj na Boženku v mamičkinom brušku som dával pozor."
"A odkiaľ vieš, že je v mamičkinom brušku?"
"Sama mi to povedala."
Otec sa pozrel na mamu takým zvláštnym, pre chlapca nepochopiteľným pohľadom. Akoby sa zasa zhovárali tou cudzou rečou, no bez slov.

Čím častejšie ich siréna zaháňala do pivnice, tým menej sa v nej bál. Postupne sa presviedčal, že nič hrôzostrašné tam nie je. Ani tá tajomná vojna. Asi ušla oblôčkom, možno, že v ich pivnici ani nikdy nebola.
Raz popoludní ktosi zabúchal na bránku. "Otec má kľúč," zháčila sa mama. "Kto to len môže byť?" opatrne vyzrela cez izbové okno. Chlapec si priniesol stolček, postavil sa naň a tiež sa pozrel na ulicu.
Ten zlý vojak - chlapec si ho hneď tak pomenoval - mal žlté, vycerené zuby. Hovoril celkom cudzou rečou, v ktorej všetky slová len tak kričali.
Mama jednostaj ukazovala na seba a na chlapca. Krútila hlavou a šepkala: "Nie, nie!"
"Mamička, čo chce ten zlý vojak?"
"Neviem, nerozumiem mu!"
"Keby už prišiel otecko!" V pravej ruke toho zlého sa zalesklo čosi čierne: pištoľ...
Otec prudko pribrzdil, zoskočil z bicykla a nechal ho padnúť na zem. Postavil sa proti zlému vojakovi. Posunkami i tou cudzou hlasnou rečou ho o čomsi nástojčivo presviedčal - ukazoval pritom na mamu a na chlapca. Zrazu sa ten zlý navalil na otca. Otec ostro skríkol, zlý sa zlostne obrátil a šiel preč.
Vyšiel sused: "Že ste sa ho nebáli?"
"Bol opitý," zmeneným, unaveným hlasom vysvetľoval otec. "Povedal som mu, že ak sa ihneď nepoberie kade ľahšie, pôjdem ho udať na komandatúru. Viem, že majú zakázané piť a komandatúry sa boja ako čert kríža." Tichším hlasom dodal: "Ešte deň - dva a poberú sa kade ľahšie!"
Zodvihol bicykel, odomkol bránku a vošiel do dvora.
Keď večer ktosi zaklopal na oblok od ulice, mama sa preľakla: "To je ten Nemec!"
"Tak predsa sme dostali podnájomníka!" povedal nahnevane otec. "Neboj sa, nie nadlho!"
Tento bol ale iný. "Lepší," usúdil chlapec. Bol ešte veľmi mladý, mal zdravé biele zuby. Bolo na ňom vidno, že sa voľačoho bojí. "Asi vojny," pomyslel si chlapec.
"Dobrý večer," ostýchal sa. "Promiňte, že obtežuji. Já jsem z Vídňe."
Mama mu poslala po chlapcovi mydlo a uterák. Povedal: "Děkuji." Pohladil chlapca po vlasoch a dal mu dva cukríky.
Potom mu odniesol dva krajce omasteného chleba a cibuľu. A vzápätí hrnček čaju. Vojak mu dal celé vrecko cukríkov. Chlapcovi sa zdalo, že plače.

Ráno mu chcel odniesť aj raňajky.
"Už tu nie je. Utekajú."
"Aj tí lepší?"
"Aj tí, všetci Nemci."
"A kam utekajú?"
"Domov. Odkiaľ prišli!" povedala mama nezvyčajne nahlas, akoby tou ich ukričanou rečou.
Na pravé poludnie sa spustilo hromobitie. Ale nebo bolo jasné.
"To sú kaťuše!" potešil sa otec. Bol doma, vo fabrike sa nerobilo. Preniesli sa do pivnice. Aj spať sa tam uložili: na slamníky. Petrolejová lampa svietila po celú noc. Čarodejná lampa! Otec kúzlil prstami. Na stene bolo vidno raz zajačika, raz vlka, raz netopiera.
Nad ránom sa pivnica otriasla. Sklá dvoch matných oblôčkov zarinčali.
"Most!" skríkol otec. "Nemci vyhodili do vzduchu most!"
Chlapec sa v okamihu prebral zo spánku. Vedel, kde je most. Neraz bol pri ňom s otcom. Most bol biely, betónový, vždy vyzeral ako nový.
"Oco, ako je to vyhodiť do vzduchu most?"
"Ako keď si postavíš z piesku tunel a voľakto ti ho náročky zrúca. Spi!"

- 3 -

Prebral sa na čiesi výkriky: "Už sú tu! Prišli! Naši! Rusi!" Otec vybehol von a o chvíľu voviedol do pivnice fúzatého, zaprášeného chlapa. Mal na čiapke červenú hviezdičku a cez plece prevesenú čudnú pušku. Chlapec sa naň nevedel vynadívať! Potom otec otvoril truhlicu a opatrne z nej vytiahol fľašu. Nalial do dvoch šálok, ujovi aj sebe. Vypili a podali si ruky. Objali sa: tak po chlapsky! Tak sa otec objímal len so strýkom Jožom, svojím mladším bratom, ktorý k nim občas zašiel, a otec sa s ním zhováral vždy dlho do noci.

Po ulici ťahali spotené a unavené kone ťažké vozy. Vedľa vozov a za vozmi šli zaprášení chlapi, každý mal na čiapke červenú hviezdičku a cez plece zavesenú čudnú pušku. Ľudia stáli na chodníku a kývali im. Všetci. Ujo Petráš, Ševčíkovci, chlapec, mama, otec, celá ulica. Niektoré kone ťahali za sebou delá, tiež zaprášené, ani čo by ich akurát povyťahovali z kôlne.
Popoludní otec s chlapcom poprenášali z pivnice všetko späť do bytu.
Navečer prišiel zasa ten fúzatý ujo. Kým mama varila večeru, chlapi sedeli pri stole. Ujo si posadil chlapca na koleno, hojdal ho a jednostaj opakoval: "Kak moj Ivan!" Po večeri chlapec zaspal pri stole a nemohol vedieť, že ho do postieľky uložil sám ujo.
Len čo ráno precitol, chcel mu poukazovať hračky, lebo večer nestihol.
"Mamička, kde je ten dobrý ujo?"
"Musel odísť, ponáhľal sa. Ženie Nemcov! Nechal ti tu na pamiatku červenú hviezdičku. Aby si si ju pripäl na čiapku."

Večer bol otec zavolať cudziu tetu. Chlapcovi povedal: "Mamička je chorá, musí spať sama v izbe. My chlapi budeme spať spolu, v kuchyni."
Chlapec staval z kociek most.
"Však je pekný?" pýšil sa.
"Pekný."
"Keď narastiem, budem nosiť na čiapke červenú hviezdičku ako ten ujo. A budem stavať mosty, pravda?"
Keď mu cudzia teta ukázala bábätko zavinuté v perinke, potešil sa: "Boženka! Aká je škaredá!" Zháčil sa, keď bábätku lepšie prizrel.
"To je tvoj braček, Ivanko," povedala tichá bledá mama. "Bude pekný, neboj sa! Budeš ho ľúbiť?"
"Budem."
Chlapec sa potešil len preto, že bude starší a Ivanko mladší - ako Peter a Paľo Ševčíkovci! Aj pohojdať sa mu dá, alebo ho pohojdá sám, keď nebude vedieť.
Keď zakvílila siréna, mama práve prebaľovala Ivanka. Do ľakavého zvuku sirény sa náhle rozzvonili zvony, hoci do obeda bolo ešte ďaleko.
"Mamička, utekajme do pivnice!" zakričal chlapec. "Ty zober Ivanka, ja vezmem tašku!" Chcel jej pomôcť, ale velikánskej tašky nikde.
Mama podišla k oknu, čelo si pritisla na sklo a pomaly, sotva počuteľne riekla: "Bež sa hrať, je po vojne."
"Je po vojne!" teraz si bol chlapec celkom istý. Zašiel do pivnice, len tak, chvíľu postál a vybehol na dvor. Oslepilo ho slnko. Zdalo sa mu, že všetko je inakšie. Že holubník na dvore uja Petráša je zelenší, že štôsy bielych dosák voňajú prenikavejšie, že kohút - bitkár zakikiríkal víťaznejšie.
Vrzla bránka. Vošli Ševčíkovci. "Poď k nám! Budeme si v piesku stavať," volal ho Paľo. "Čo si postavíme prv?"
"Most," rozhodol chlapec, "ale neskús nám ho zrútiť," pohrozil Petrovi. "Keď chceš, môžeš stavať s nami."
"Chcem," súhlasil Peter. "A už nám nikdy nebudeš nič rúcať. Povedz namôjveru!" "Namôjveru!"
Stisli si ruky a objali sa: tak po chlapsky.

(1975)

Vojtech Kondrót