Čo v tapacírovaných kanceláriách nepočuť
Nová vláda si bude musieť určiť v zdravotníctve dve základné priority: aký systém vlastne chceme mať a čo pre pacienta dokáže urobiť. Ostatné nie je podstatné. Vinníci za súčasný stav by mali byť exemplárne potrestaní, lebo rozkrádať tento rezort je jednou z najhorších perverzít našej hektickej doby. Niektorí ministri i riaditelia zdravotníckych zariadení budú musieť preukázať zdaniteľné príjmy, za ktoré si postavili honosné vily.
Na margo vyjadrení terajšieho ministra zdravotníctva Romana Kováča sa s trochou nadsázky dá povedať, že jeho mediálne výroky niekedy netreba brať až tak smrteľne vážne. Veď si len pripomeňme, ako nedávno sľúbil, že bude delimitovať viaceré právomoci na Slovenskú lekársku komoru a za jej priamej asistencie sa vytvoria verejnoprospešné zdravotnícke zariadenia. Vec dodnes stojí na mŕtvom bode.
V polohe hasiča následkov
Po istom čase pacientov i zdravotníkov R. Kováč prekvapil nariadením o "hospodárnejšom" využívaním sanitiek. V tejto súvislosti sa odvolával na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré malo sociálne prevozy hradiť zo svojich zdrojov a o celej veci vraj bolo dopredu informované. Magvašiho úrad však túto informáciu kategoricky poprel. Minister Kováč vo svojej verzii už radšej ani nepokračoval. Trápne zakopnutie prekryli ďalšie problémy - napr. splácanie šesťmiliardového dlhu lekárnikom. Neúspešný dialóg plný nesplnených sľubov prerástol do vzájomných obviňovaní. Aj napriek vraj demokratickému prostrediu, kde láska a spravodlivosť zvíťazila nad lžou a nenávisťou, neustále platí: štát a jeho úradnícka exekutíva má vždy pravdu. Kto má iný názor, na toho sa vždy čosi nájde.
Súčasná "demokratická" prax zastrašovania je napríklad od hrozieb odobratia licencií tým, ktorí bez súhlasu okresného farmaceuta zatvoria lekáreň, až po vytvorenie krízovej telefónnej linky na ministerstve, na ktorej sa môžu pacienti prípadne sťažovať, ak niektorá lekáreň bude žiadať za recepty peniaze v hotovosti. S nimi ministerstvo riadne zakrúti. Áno, R. Kováč má absolútnu pravdu, keď tvrdí, že tým lekárnici porušujú zákon, a preto voči nim vyvodí dôsledky. Opäť ako jeho predchodca Tibor Šagát je len v polohe hasiča následkov. Aj jeho zázračne rýchlo prestali zaujímať príčiny tohto stavu. Bodaj by nie. Veď nemalou mierou sa pod ne podpísal aj on.
Dobre sa to počúvalo, ale...
Výhovorky už nestačia, treba ukázať brachiálnu moc. To na občana platí, lebo vo víre existenčných problémov stráca orientáciu o tom, kto je kto, kde sú korene jeho biedy. Upadá do letargie, odovzdáva sa osudu a verí, že silný, rázne a nekompromisne vystupujúci minister mu pomôže. Lekárnici však nebojujú proti pacientovi, ale za neho. Veď načo budú lekárne, keď ich regály začnú zívať prázdnotou, lebo nebudú peniaze na ďalšie nákupy liekov? Koľko sa už pohovorilo na tému predpisovania lacnejších generických liekov, na zavedenie ceny dennej definovanej účinnej látky ako kritéria na zaradenia liekov do plne či čiastočne hradených skupín, o generickej substitúcii... Naozaj sa to spočiatku z úst ministra Kováča celkom dobre počúvalo. Slová dávali istú nádej, že sa problém začne riešiť. Ako však hovoria bratia Česi, skutek - utek.
Napriek deklaráciám vlády, že zabezpečí, aby už v roku 1991 výdavky na zdravotníctvo predstavovali sedem percent hrubého domáceho produktu, tak ešte aj v roku 2001 dosahujú asi 5,2 percenta! Ak sa minister oháňa zákonom, tak ten taktiež stanovuje povinnosť zdravotných poisťovní zaplatiť lekárňam ich peniaze v stanovenej lehote. Zo známych príčin, ak nie sú schopné poisťovne zastať si svoje záväzky, potom štát, ako garant, by ich mal vyrovnať. A to je už parketa ministra, na ktorú nemá odvahu vstúpiť. To nie je totiž iba otázka hromadenia deficitu v zdravotníckom systéme, ale hrubé hatenie ekonomických vzťahov. Veď už v stredoveku vedeli, že dlžníka treba vyradiť z hospodárskeho života, inak sa ekonomické vzťahy popretŕhajú a hrozí dezintegrácia štátu.
Koho do žalára dlžníkov?
Teraz na odstrašenie vymysleli žalár dlžníkov. Nuž, koho do neho posadiť? Štát, ktorý platí za neproduktívne obyvateľstvo ani nie polovicu z reálnych nákladov vydaných na jedného pacienta? Národný úrad práce, ktorý zase neplatí asi za 300 tisíc nezamestnaných, či privilegovaných veľkopodnikateľov úzko spätých s parlamentnými, vládnymi či politickými štruktúrami, ktorí verejné fondy dlhé roky beztrestne obchádzajú? Alebo ministrov, ktorí nedokážu naštartovať kolabujúcu ekonomiku? Či ministra zdravotníctva, ktorý po mediálnych výrokoch i konkrétnych krokoch by mal zvážiť, či má ešte právo zastávať tento post?
Pripomeňme si totiž, že ešte ako podpredseda druhej Mečiarovej vlády obhajoval v roku 1993 na jednej tlačovej besede výnimku z neplatenia za neproduktívne obyvateľstvo pri prerokúvaní štátneho rozpočtu. Bol to teda aj Roman Kováč, ktorý zasial semeno zadlžovania rezortu zdravotníctva. Alebo si spomeňme na myšlienku z rozhovoru pre Nové slovo (č.18/1991), ktorý poskytol ako prezident Českej a Slovenskej konfederácie odborových zväzov. Na otázku, či možno prinútiť vládu k demisii, odpovedal: "Povedal by som to tak - akonáhle vláda nebude mať peniaze na to, aby zabezpečila zdravotníctvo, nech odstúpi. Nech vládne taká vláda, ktorá považuje zdravie za bazálnu vec. Možno menej jesť, možno si rok-dva nekúpiť nové šaty, ale zdravie už nie je ekonomickou záležitosťou, to je už politikum."
Nuž, život je zmena. Pre niekoho príjemná, ale pre väčšinu obyvateľstva nie. No až takáto zmena názorov bez akéhokoľvek začervenania vyžaduje dobrý žalúdok. Že väčšine obyvateľov v nich škvŕka, to v tapacírovaných kanceláriách, nanešťastie, nepočuť.
Autor (1954) je vedúci zdravotníckej sekcie Smeru
