Všetkými desiatimi romantik
Ľubomír Fogaš
Len čo sa pominuli pekelné páľavy a po nich následné nebeské dažde a začalo sa skutočne pekné leto, ako na objednávku, skoro som povedal protekčne, odchádza na dovolenku vicepremiér slovenskej vlády a docent na právnickej fakulte - Ľubomír Fogaš (1950).
Ani slovo o politike, ani chmáročka z mračien hrôzy a hororu, valiacich sa dennodenne z papučovej kultúry, z televízorov a tlače, čiže siedmej veľmoci a tisícich nemocí! Skúste. Aj my sme tak skúšali v trojhodinovom maratóne posledného úradného dňa už zbaleného dovolenkára, medzitým, čo ho privolávali k poslednému schôdzovaniu a vyvolávali mobily, chvalabohu, tiež už posledné. Ale Ľubomír Fogaš je pedagóg a športovec a maratóny sú pre neho, tak ako i pre jeho šéfov, hračkou. Ale rád aj číta krásnu literatúru, dokonca i poéziu, dokonca Jesenina, či Smrekove Cválajúce dni. Hoci tvrdí, že v súčasnosti sa jeho romantika začína a končí vo filharmónii. Obdivuje i krásne herečky, no za herca storočia považuje Jeana Gabina. Napriek tomu, či práve preto, že bol vždy skoro ten istý. ,,Ostáva osobnosťou," tvrdí vicepremiér, ,,premena do iného života prebieha v jeho vnútri." Prizná sa, že Gabinovi vždy naletí, akoby bol sám komisárom Maigretom, alebo keď prenasleduje skutočného Jeana Valjeana.
Prinášate športovcom šťastie: kde sa objavíte, tam vyhrávajú.
Len aby sme to neuriekli. Doteraz bola šťastena naklonená slovenským farbám na Univerziáde, kde im dožičila spŕšku medailí, no a najmä mladým futbalistom.
Boli ste pri tom. Ozaj, stihli ste popri fuške v zamestnaní všetky zápasy?
Všetky slovenské. Dúfam v kútiku duše, že stihnem aj ich pokračovanie vo víťaznom ťažení v Sydney.
Máte čosi ako obľúbený šport?
Všetko, čo prispieva k zbližovaniu ľudí. Kde sa súťaží rytiersky, čestnými zbraňami.
Doma na Považí ste začínali ako nádejný futbalista. Ešte sa vám darí, ešte vám to kope?
Patrím, myslím si, medzi tých, čo nefaulujú, nepodrážajú, ani nikoho odnikiaľ nevykopávajú. Ale ani sa radi nedajú.
Vaše športové úspechy? Bronzové, strieborné, zlaté?
Predĺženie mladosti, to je môj bronz. Využiť každú voľnú chvíľku ako divák, aj ako športovec. Striebro? Pravidlá hry, zmysel pre spravodlivosť, podľa toho som si vlastne zvolil aj štúdium, aj povolanie. A do tretice, na ten stupienok víťazov by som dal moje rodinné zlato: pri športe som sa v rodnej obci spoznal s manželkou. Ona gymnastka, ja futbalista a možno práve to bolo rozhodujúce. Ktovie, ako by sa môj život vyvíjal, nebyť športu?
Zrazu vravíte, že nebyť koženého diabla a anjela v tričku, prišli by ste o zlatú? Ruku na srdce: to ste si ju nepoobzerali predtým?
Podolie je malá dedina. Tam sa nedá niekoho nestretnúť. Ale stretnúť je stretnúť. A poznať je poznať.
Čo šport spojí - to ani politika nerozdelí. Tak akosi by mohol požehnať aj vám pápež športu na tejto zemi. Naozaj, zablahoželali ste mu k osemdesiatke?
Viem, Juan Antonio Samaranch mal teraz v júli tých osem krížikov. Gratulácie zo Slovenska dostal, aj odo mňa. Tá podstatná je príprava našich na letnú olympiádu.
Patrí medzi podkošovú prípravu aj hádzanie smetnými košmi medzi basketbalistkami a ich funkcionármi?
A čo s tým? Zasiahnuť znamená vmiešavať sa a môže sa to skončiť ako rozhodca medzi rozvadenými manželmi. Nezasahovať znamená, či môže znamenať nezáujem. Ale najhoršia zo všetkého je netrpezlivosť.
Recept?
Krajina nič nevyrieši hádkami a vyhláseniami. A už vonkoncom nič zaťahovaním verejnosti do domácich problémov a predvádzaním sa v médiách. Ja nie som stúpencom ani zakrývania špinavej bielizne, ani vydierania, ani obhajovania prestíže. Som za to, aby športová rodina, ak ňou je, vyriešila všetko doma.
Ste autorom kníh, článkov, statí a štúdií, máte porátaných tuším do štyridsať. Občianske právo procesné je dokonca učebnica. Máte pokračovateľov, myslím doma, v rodine?
Mám. Staršia dcéra Katarína úspešne študuje právo.
Protekcia? Veď vy tam poctivo týždeň čo týždeň prednášate…
Ako študentka sa ku mne nehlási, dokonca sa ulieva práve z mojich prednášok.
Ale ako dcéra ide vo vašich stopách, však? I názorovo? Čo ju najviac púta?
Moderné právo. To býva aj naša rýdzo domáca téma. Má presvedčenie nie vzdialené môjmu. Protimonopolné právo, právo bezbranných na právo a to tak medzi jednotlivcami, ako i medzi krajinami. Vzťah medzi bohatými a chudobnými a právo, aj ľudská pomoc medzinárodných organizácií. Právo by tu malo byť na to, aby pomáhalo všetkým a neslúžilo iba úzkej vrstve tých, čo si ho môžu predplatiť.
A čo vaša druhá ratolesť - Veronika, tá je proti?
Presne naopak. Je za, ale inými, vám hádam bližšími prostriedkami. Miluje krásu a zastáva postoj, že ľudia, keby čokoľvek bolo, majú právo na krásu. Je zamilovaná do spoločenského tanca, je členkou klubu Istrochema. Smiem pochváliť rodinné zlato? Bola v tomto umení juniorskou vicemiss Slovenska.
Pochváliť možno vždy, keď je čo, kiež vám to umožní aj ostatná robota. Vaše dcéry sú na tej istej lodi. Otcovej?
Predovšetkým matkinej. To hovorím úprimne. Manželka učí na bratislavskom konzervatóriu angličtinu a ruštinu, prináša domov hŕby dojmov, má pre ne viac času.
Básničky ste jej nepísali? A písali ste vôbec?
Písal. Ale nie o láske, žiadne vyznania.
Ahá, kus právnika. Nijaký kompromitujúci dôkazový materiál.
Boli to skôr zamyslenia, úvahy. Tú najlepšiu, na vtedajšie možnosti a pomery, som napísal v rámci stávky. Po česky. Súťažili sme vo dvojiciach, moja protihráčka bola Češka a cibrila verše zasa v slovenčine.
Kto vyhral?
Dobrá pohoda. Každé pekné súťaženie prináša pocit dobrej pohody.
A filozofia, o čom ste sa tak zamýšľali?
O živote. Aj keď je ťažký, netreba ho premárniť. A treba ho i užívať.
Hľa, to by ste mohli presadzovať.
Veď to robím.
A čo teraz čítate?
Porotu.
Preto, že to súvisí s vaším právom? Teda účelovo?
Predovšetkým ide o dobrý román. Ale áno, aj preto, že ide o spravodlivosť. O súdny spor s tvrdými, zdanlivo neporaziteľnými koncernami. No viac než právny aspekt ma vždy znova púta to, že všade, okrem práva, rozhoduje ľudský faktor. Býva nevyspytateľný. Ale je dobre, že je. Tam, kde je a má odvahu, tam víťazí.
A predtým ste čo čítali? V školských laviciach či pod nimi?
Všetko. To povinné mi podistým bolo proti srsti a až neskôr som mu prišiel na chuť, keď to nebolo povinné. A to moje, no samozrejme Karamazovci, Zločin a trest, Balzac…
A poézia - nič?
Jesenin. A všetko pekné a milé zo slovenskej a českej poézie.
Dosť bolo hútania, filozofie, zamyslení?
Každá doba, ba každá chvíľa vyžaduje to svoje. Potrebujeme milé a pekné veci. Človek, aj keď mu je ťažko, potrebuje úsmev, výdych, optimizmus.
Z vás sa vykľul romantik.
Ak je romantika túžiť po pekných veciach, tak som všetkými desiatimi romantik. Moja romantika sa začína i končí vo filharmónii. Pravda, majstri sú dávni. Mozart, Corelli, Vivaldi. Držal som palce nielen veľkým orchestrom. Moja rodina zbožňovala Warchalovcov.
V divadle vás však vídať málo.
Veľmi rád by som si pozrel každú pôvodnú hru.
Slovenskom teraz letí hit: miesto pôvodnej hry vyrástli ako huby po daždi diskusie či stavať, dostavať, či zbúrať, zakonzervovať, zaúdiť či zabudnúť na rozostavanú budovu nového Národného divadla. Podľa vás, áno či nie?
Poviem jednoznačne: áno. A čím skôr. Dávno malo stáť. Dokonca si myslím, že len jedno nové divadlo je pre budúcu Bratislavu málo. Ide o súčasť našej národnej hrdosti a bolo by ponižujúce vôbec ju spochybňovať. Vystupovať z hry uprostred rozohraného zápasu je zbabelosť, tak ako meniť počas hry tričko.
Prv ste chodili často do divadla, teraz len keď stihnete. Máte svojich obľúbencov?
Mám. Króner, Kvietik a najmä Karol Machata.
Dámy?
Prezradím až v tajnom hlasovaní.
A svetové?
Ornella Mutiová.
Bože, babička!
A ja som ani nevedel, že je vydatá...
Veď ani nebola. To k deťom, ani k vnúčencom, nebolo treba.
Považujem herectvo za zázračné umenie: dokázať sa celkom premeniť, prežívať celkom iné životy, mať pocity často opačné, byť sám proti sebe.
Ani sa vás nepýtam, ako často chodíte do kina.
A je na čo?
Slovensko bolo vlani na 150. mieste vo filmovej produkcii, čo je doteraz najvyššie číslo.
Priznám sa, pozerám rád - dobré filmy. Staré. Aj tie čierno-biele. Som imúnny voči papučovej kultúre, žiadny komerčný seriál ma nepritiahne.
Ale?
Krakatit. A vôbec Čapek. Vlčie diery. Kristián, české komédie. Anna Karenina. Gróf Monte Cristo. Romantika! Čo by bol svet bez hrdinov, vymyslených, prikrášlených. Ale nie James Bond a zabijaci z hororov, ale Robin Hood, Dumasov gróf, možno aj ten náš Beňovský a Jánošík.
Počúvate muziku? Aj tú modernú?
Aj. Mám pochopenie pre všetky jej druhy. Počúvam podľa nálady. Samozrejme, Piaffovú a Montanda a Beatles, ale aj metal. A všetkých našich.
Piesne, šport, turistika - to je vaše a zrejme aj bude cez tohtoročnú dovolenku. Kde to bude?
Tatry. Smokovec.
Máte výčitky svedomia? Zdieľate smútok Tatrancov a Slovenska, že to tentoraz s kandiatúrou na Zimné olympijské hry nevyšlo?
Dostať príležitosť usporiadať olympiádu nie je len vecou pekných želaní. Úspech nezávisí iba od Tatrancov a už vôbec nie výlučne od športovcov. Olympiádu si musí zaslúžiť celá krajina, jej stabilita a správanie sa, aj výsledky práce celého národa.
Idete do Tatier celá rodinka?
Okrem staršej dcérky. Tá tu zostáva, príde jej priateľka.
Priateľ?
Kamarátka. Z Holandska.
Ktorý najvyšší štít si trúfate zliezť?
Pokoj. Mať pokoj od všetkého, prečítať si niekoľko kníh, pozhovárať sa s ľuďmi, nadýchať sa všetkého pekného v horách. Aj ticha.
Prajem vám prívetivú, milú pohodu.
To má platiť aj v politike?
Kdeže. Veď sme si predsa sľúbili: ani slovo o politike.
S hosťom Slova sa zhováral Miro Procházka
